Herečka Eva Mores: Neviem si predstaviť, že by Boh nebol

Otvorene hovorí o viere v Boha, o strachu z materstva, vyhorení i neschopnosti pozerať sa na seba v televízii či v kine. Herečka EVA MORES je plná kontrastov rovnako, ako postava novej primárky v seriáli Nemocnica, ktorú hrá.

Pochádza z lekárskej rodiny, otec je divadelník, jej úplne prvým zážitkom, ktorý si pamätá, je, keď sa stratila v divadle. Okamžite vedela, že to je jej svet. So smiechom dodáva, že preto teraz hrá najmä vo filmoch a seriáloch.

Porovnáva tieto tri svety a snaží sa neskĺznuť do hereckej pohodlnosti pri seriálovej výrobe. Považuje ju za dobrého sluhu a zlého pána.

Máte zvláštne priezvisko, znie tak exoticky.

Toto sa ma všetci pýtajú, neviem, či si nedám vytetovať na čelo, že je to moje umelecké meno a že v občianskom preukaze mám napísané Moresová.

Ale ani mužské priezvisko Mores neznie úplne slovensky. Viete odkiaľ pochádza?

Pátrali sme po tom a zrejme máme talianske korene.

Mores je po slovensky móres?

To je z latinčiny. O tempora, o mores! Ó, časy, ó, mravy!

V seriáli Nemocnica hráte anesteziologičku Denisu, ktorá už prežila aféru so ženatým kolegom, potrat, adopciu dievčatka a teraz sa stala primárkou. Aj vy máte takýto turbulentný život?

Jasné, mňa by žiadny iný život ako turbulentný asi ani nebavil. (Smiech.) Aspoň mám potom z čoho čerpať v herectve.

Čítala som peknú vetu, že obyčajný človek si dostatočne neváži, že nie je dramatickým hrdinom a nemusí každý deň, každú minútu prežívať rôzne peripetie. Je to zábavné vo filme a na javisku, pre herca aj diváka, ale v živote to nie je žiadna sranda.

Ja zase poznám pekný výrok, ktorý je môjmu srdcu blízky, že len natoľko sa poznáme, nakoľko sme preskúšaní. Inak povedané, keď človek prežíva rôzne peripetie, práve vtedy spozná sám seba.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Herečka Zuzana Kronerová: Hrať seba je ťažšie ako sa skryť za postavu Čítajte 

Vaša postava sa v novej sezóne stala primárkou. Mala už predtým šéfovské ambície?

Denisa je od začiatku ambiciózna, cieľavedomá a práca pre ňu znamená naozaj veľa. No súčasne je citlivá, emotívna, chce mať pokojný rodinný život s partnerom a deťmi. V jej prioritách sa to trošku bije.

Celý čas osciluje medzi týmito protipólmi, vlastne vo všetkých aspektoch neustále osciluje medzi protipólmi. Medzi rodinou a kariérou, medzi emotívnou citlivosťou a chladom, ktorým sa obrní. Je plná kontrastov.

Je vám to blízke?

Je, mám s ňou veľa spoločného, nie všetko, ale je toho dosť. Aj ja som plná kontrastov a protipólov, medzi ktorými celý život hľadám rovnováhu. Ale aj keby mi to nebolo blízke, každému hercovi sa takéto veci dobre hrajú.

Čo vám na nej lezie na nervy?

Paradoxne mi lezie na nervy všetkým, čím sa na mňa podobá.

V čom napríklad?

To, ako nevie úplne pracovať s emóciami adekvátne svojmu veku a postaveniu. Dáva ich aj tam, kde by to bolo jednoduchšie bez nich. Ale super sa mi to hrá. (Smiech.)

Herci si cez svoje postavy často môžu vyskúšať situácie, ktoré by v reálnom živote nemohli prežiť. Čo je to v prípade Denisy?

Herectvo nepochybne pre mňa je v niečom terapiou, ale iným spôsobom, nie takým, že by som v ňom zažívala veci, ktoré nemôžem zažiť v reálnom živote. Lebo ja toho v reálnom živote zažívam až-až. Možno v tomto prípade je to profesia – umožnila mi hrať sa na doktorku.

Eva Mores pri nakrúcaní seriálu Nemocnica. (zdroj: TV Joj)

Chceli ste byť v detstve doktorka?

Nie, ale pochádzam z lekárskej rodiny a to je určite prestížnejšie povolanie ako herectvo.

To musíte mať veľa skúseností s lekármi, ktoré môžete využiť pri stvárnení tohto povolania, nie?

Moja skúsenosť s lekármi nie je úplne štandardná. Keď má človek plnú rodinu doktorov, tak nechodí vôbec po ordináciách a nemocniciach, lebo sa na všetko opýta doma. Dodnes si pamätám, ako som ležala na infúzkach – doma na gauči, pred telkou, infúzka zavesená o lampu, pohoda. To sú moje skúsenosti s lekármi.

Čo vás tento seriál naučil?

To, že seriál je úplne iný svet ako divadlo a film. V každom z nich sa inak hrá, inak sa pracuje s emóciami. A tiež s časom.

Dajú sa tie rozdiely zjednodušene pomenovať?

V divadle musí aj divák v pätnástom rade pochopiť, čo si moja postava myslí, čo cíti a prežíva. Filmové herectvo je pre mňa úžasné v absolútnej prirodzenosti. Tam si kamera všetko, čo cítim, čo si myslím, čo prežívam, nájde.

No a hlavný rozdiel medzi filmom a seriálom je v tom, že pri filme sme mali naplánovaných päť obrazov na jeden deň a v seriáli máme dvadsať. Čiže úplne inak sa pracuje s časom a úplne iný dôraz sa kladie na efektivitu. Pre mňa je to v niečom taký herecký strečing.

Celé to musí byť rýchlejšie a aby to bolo uveriteľné a autentické, musím inak narábať s prostriedkami, ktoré využívam pri práci s emóciami. Zároveň si myslím, že si treba dať na seriálovú výrobu pozor, je to podľa mňa dobrý sluha a zlý pán.

V čom?

Aby sa nestalo, že sa človeku celý jeho rozsah prostriedkov zúži na nejaké štyri šuplíky, ktoré bude potom dokola recyklovať. A aj to iba nejaké afektované polohy. Je veľmi jednoduché do toho vkĺznuť, zvlášť, keď popritom človek nerobí napríklad divadlo.

Ale mám šťastie, že mi aj v seriáloch píšu postavy tak, že mám priestor tvoriť, môžem sa vyhrať, môžem sa posúvať.

Naučili ste sa v poslednom čase ešte niečo nové? Dobrú radu, ktorú ste dostali, prečítali v knihe, videli vo filme a povedali ste si waw, toto keby som vedela skôr!

V jednom seriáli, tuším to bol After life s Rickym Gervaisom, som začula úžasnú vetu: Skutočné šťastie spoznáš podľa toho, že vlastne ani nemusí byť tvoje.

Vtedy som si uvedomila, že s výpovednou hodnotou tejto vety sa za celý môj život natoľko stotožňujem, že by kľudne mohla byť mojím životným mottom. A predsa by som to, čo v sebe nesie, nevedela tak presne a pekne vyjadriť.

Viete sa na seba pozerať v telke?

To sa teda absolútne neviem. Aj keby som sa vedela, nemám sa ako, lebo nemám televízor, ani určite mať nechcem. Keď som náhodou niekde, kde je televízor, akonáhle zapnú niečo, kde som ja, musím vstať a odísť, lebo ja sa naozaj nedokážem na seba pozerať.

Neslúži mi to ku cti, je to súčasť hereckej práce, herec by sa mal vedieť na seba pozerať, aby sa mohol ohodnotiť a niečo vylepšiť a podobne, ale ja to nedokážem. Musím sa v tomto smere absolútne odovzdať režisérovi, on musí byť mojimi očami.

Dnes žijeme v ére, že sa všetci na seba pozeráme stále – v mobile, na sociálnych sieťach. Nezvykli ste si na to?

Nezvykla.

Je niečo iné vidieť seba ako osobu a vidieť seba v postave?

Áno. Keď som natočila svoj prvý film a mal svetovú premiéru v Locarne vo Švajčiarsku, všetci sa mi smiali, že pôjdem na premiéru a budem mať celý čas zatvorené oči, aby som sa nevidela. Ale nemala som ich zatvorené, pozerala som sa na seba, musela som.

Aký to bol pocit?

Zvláštny.

Vidíte, a vydržali ste.

Vydržala, ale bola som rada, že to mám za sebou. Ja sa na seba nepozerám, aby som potom neprepadla podvedomej snahe byť pekná, dobre vyzerať, keď hrám. Lebo to je totálne na úkor prirodzeného herectva.

Natália Germáni a Eva Mores vo filme Svetlonoc. (zdroj: Forum Film)

Váš otec je divadelník. Bol rád, že ste sa dali na herectvo?

Určite bol tomu rád a teší sa z toho stále. Veľmi ma podporuje, fandí mi a sleduje moju prácu. Ale je veľmi konštruktívny, takže mi vie povedať aj pripomienky.

Vždy ste chceli byť herečkou?

Úplne odvždy. Odkedy vnímam svet, od maličkého malička. Nikdy som o tom nepochybovala.

Pamätám si dokonca príhodu, že ma ako úplne maličkú zabudli v divadle, alebo som sa tam stratila, a ja som si to úplne užívala. Ani som sa nesnažila, aby ma niekto našiel.

Tam sa mi to vtedy ukotvilo, že toto je svet, v ktorom chcem fungovať. Tak teraz točím filmy a seriály. (Smiech.)

Máte plán B? Keby ste nemohli vôbec hrať, kde inde by ste sa mohli uplatniť?

Mojím snom bolo, že popri herectve budem aj spisovateľka. To si ešte stále plánujem splniť. Len chcem nadobudnúť viac rozumu a životných skúseností. Ale píšem. A píšem veľa.

Čo píšete?

Poéziu, poviedky, úvahy.

František Kovár rád cituje Ladislava Chudíka, že herectvo je ťažko zlučiteľné s rodinou, a že hlavne mladí herci toho majú veľa. Skúšky v divadle, dabing, televízia. Je to tak?

Mám toho veľa, ale nemám deti som zodpovedná len sama za seba, neviem teda posúdiť, či je to zlučiteľné s rodinou. Ale vidím okolo seba veľa kolegov, ktorí majú rodiny, deti a zvládajú to. Dokonca aj rodiny, kde sú obaja veľmi vyťažení herci a majú viac detí. Asi je to tak, že keď sa chce, všetko sa dá.

Vy deti neplánujete?

Úprimne? Nechcem mať deti. Milujem deti a deti milujú mňa, odjakživa. S deťmi to viem a deti to vedia so mnou. Aj si dokonca myslím, že by som bola skvelá mama, aj mi to všetci hovoria. Ale to je jedno, čo mi hovoria ostatní.

Bude to znieť zvláštne, ale mňa desí predstava, že by som mala mať v živote niekoho, koho by som milovala tak, ako matka miluje svoje dieťa, a niečo by sa mu stalo. Navyše pre mňa je materstvo a rodičovstvo niečo také posvätné a tak presahujúce mňa ako človeka, že mám pred tým obrovský rešpekt.

Rodičovstvo znamená absolútnu zodpovednosť za vytvorenie človeka, za to, kto to bude, aký bude mať vzťah k sebe, k svetu, životu. Mám pocit, že človek by sa najskôr mal čo najviac posunúť k tej najlepšej verzii samého seba, aby mal deti.

Každý mi hovorí, to si rozmyslíš, počkaj, prídeš do toho veku. No a už mám 31 a furt som si to nerozmyslela. Neviem, necítim sa na to.

Ešte máte času dosť.

Tak to ste ma trošku upokojili.

Zažili ste neúspech, ktorý vás posunul správnym smerom?

Každý môj neúspech, zlyhanie, chyba, zakopnutie ma niekam posunuli. Tak to v živote funguje. Všetci robíme chyby, to je to, čo nás odlišuje od Boha.

Dôležité je chybu si uvedomiť, priznať a prijať ju, prevziať za ňu zodpovednosť, lebo len vtedy z nej môžeme niečo vyťažiť. Ak to nedokážeme urobiť, ostane to len ako zbytočná chyba, ktorá nás nikam neposunula.

Spomínali ste Boha, otvorene hovoríte o svojej viere. Ste aj praktizujúca kresťanka?

Nemôžem úplne povedať, že by som každú nedeľu išla do kostola, lebo v nedeľu točím. (Smiech.)

Som hlboko veriaci človek, ale to neznamená, že žijem správne a všetko robím správne. Som len človek z mäsa a kostí a moja snaha žiť správne nemá vždy také výsledky, aké by som chcela. Sú oblasti života, v ktorých ma žiť správne nestojí absolútne žiadne úsilie, a oblasti, v ktorých rozhodnúť sa správne ma stojí veľa úsilia a veľa energie a nie vždy sa mi to podarí.

To, že som veriaci človek, znamená, že verím, že je niečo, čo ma presahuje. Volám to Boh.

Nežije sa ľuďom, ktorí veria v Boha, ľahšie, lebo majú dôveru, že je tu nejaký vyšší poriadok? Vám viera v niečom pomáha?

Nie som veriaca preto, aby som si tým pomohla, ale preto, že mi nič iné nedáva zmysel. Neviem si predstaviť, že by Boh nebol. Všetko v mojom živote nasvedčuje tomu, že je niečo, čo ma presahuje, a preto som veriaca. Oveľa ľahšie by sa mi žilo, keby som nebola veriaca.

Prečo?

Ako veriaci človek ctím určité hodnoty a mám určité hranice, limity, za ktoré nechcem ísť. Myslím si, že človeku, ktorý nie je veriaci a nie je mu nič sväté, sa v niečom žije oveľa jednoduchšie.

Hrozilo vám niekedy vyhorenie?

Zatiaľ sa mi to nestalo, ale už som k tomu mala blízko. Točila som asi päť projektov naraz, dva seriály, tri filmy, všetko sa robilo niekde inde, v Bratislave, Budapešti, Rimavskej Sobote, Prahe, Banskej Štiavnici. A do toho divadlo a nejaké zdravotné problémy. Keď som náhodou nepracovala, musela som spať, po vlakoch, v aute na zadných sedadlách. V mojom živote nebolo nič iné, iba práca.

Nikdy som nevedela, čo to znamená, keď ľudia povedia, že vyhoreli. Kurník, ako môžeš vyhorieť? Keď robíš prácu, ktorá ťa baví a napĺňa, ako môžeš vyhorieť? Už tomu rozumiem. Aj keď som nevyhorela, pochopila som, ako sa to môže stať.

Nešlo o vyčerpanie. Išlo o to, že celý môj svet sa skladal len z práce, takže som potom v tej práci nemala z čoho čerpať.

Poučili ste sa?

Ale hej. Už si dávam na seba v tomto smere pozor, aj keď tento rozhovor vedieme v čase, keď mám toho zasa extrémne veľa.

Herečka Eva Mores. (zdroj: TV Joj)

Mali ste v detstve hendikep, ktorý dnes vnímate ako prednosť?

Vždy som veľmi hlboko a citlivo prežívala veci. Či už pozitívne alebo negatívne. A celý život som to vnímala ako hendikep, až doteraz. V tomto období môjho života sa to snažím prijať ako moju súčasť, na ktorú sa už nechcem hnevať. Pochopila som, že z toho môžem veľa vyťažiť, a to nielen v profesnom živote. Aj v osobnom.

V čom sa ľudia vo vás mýlia?

Veľmi často mi hovoria: Keď som ťa nepoznal, myslel som si, že si veľmi arogantná, povýšenecká, a teraz som prekvapený, že si pravý opak.

Čím to je?

To teda neviem. Mám v sebe dosť veľa z introverta a niektoré spoločenské konvencie, ako sú small talky a zdvorilostné rozhovory, ma vyčerpávajú, tak sa im vyhýbam. Doslova nimi pohŕdam.

Kde vás budeme môcť v blízkej dobe vidieť?

Vo viacerých projektoch, no zatiaľ nemôžem nič povedať ani o jednom z nich. Nechajte sa prekvapiť.

A divadlo?

Divadlo teraz takmer nerobím, až na jedno predstavenie v divadle poézie Teatro Colorato, to je pomerne nové divadlo, kde som súčasťou predstavenia Ráchel. Ide o pomerne ťažký text, na biblické motívy vraždenia novorodeniatok. Je to pre mňa výzva aj preto, že s poéziou sa pracuje zase trochu inak a pre mňa je to ešte nie dostatočne prebádaný svet.

Viac divadla sa mi do kalendára nezmestí. Účinkovala som vo viacerých predstaveniach v Žilinskom divadle, ale nikdy som tam nemala angažmán, figurovala som ako hosť. Žilinské divadlo je moja srdcovka, mám k tomu divadlu špeciálny vzťah, aj ako diváčka, strávila som v ňom v podstate väčšinu svojho života.

Rozhovor vznikol pre programový magazín TV OKO/TV SVET.