Cíti sa takmer až nepatrične, keď má hovoriť o politike a vojne. A keď, priznáva, že si želá Putinovu smrť a že sa hnevá na Rusov. „Keby neboli leniví, mohli by sa dozvedieť aj niečo iné ako propagandu, ale im stačí zapnúť si štátnu televíziu a piť pritom vodku,“ vraví so sotva badateľným nádychom hnevu v hlase.
Grafický dizajnér z Ukrajiny MYKOLA KOVALENKO prišiel do Bratislavy v roku 2015, keď uňho doma začala situácia hustnúť. Potreboval bezpečie, slobodu a v pokojnom prostredí sa venovať tomu jedinému, čo ho zaujíma: dizajnu, umeniu, kráse.
No čoskoro nato zabili Jána Kuciaka, Rusi vtrhli na Ukrajinu a jeho premohli úzkosť a šok. Či chcel, alebo nie, potreboval politicky zareagovať. Zmobilizoval grafikov na celom svete, aby prejavili spolupatričnosť so slovenskými novinármi. A on sám už dva roky každý deň publikuje nový plagát o vojne, pretože s myšlienkou na ňu sa každý deň zobúdza.
Keďže svoj zmysel pre estetiku nemá nikdy vypnutý, v rozhovore pre SME hovorí aj o tom, kde sa v Bratislave cíti dobre a z čoho má priam stres, a vysvetľuje, prečo kým on sa už cíti doma tu, jeho rodina zostala v Záporoží.
V rozhovore sa dočítate:
- aký bol život Ukrajincov v Sovietskom zväze,
- ako funguje ruská propaganda,
- na čo sú Rusi hrdí,
- prečo Putin dosiahol pravý opak, ako zamýšľal,
- prečo prišiel práve do Bratislavy,
- z čoho tu mal šok a z čoho má stres,
- čo na Slovákoch nechápe,
- čím ho prekvapil premiér Fico,
- čo má v Bratislave rád,
- prečo je jeho rodina v Záporoží.
Detstvo ste prežili v Sovietskom zväze. Aký dosah mal socialistický režim na vašu rodinu?
Bývali sme v Záporožskom kraji, dnes túto oblasť okupujú Rusi. Chodil som do ruskej školy. Až neskôr som si uvedomil, aký nezmysel to bol.
Vlastne, nikde v okolí ukrajinské školy neboli, všetky boli ruské. Prečo? Už vtedy, za socializmu, na nás Rusi vyvíjali tlak a chceli si nás podmaniť. Nemali sme ani ukrajinské knihy, takmer žiadne sa nevydávali. Nepoznali sme našich autorov, čítali sme iba Puškina a Dostojevského.
Takto Rusi tlačili len na Ukrajinu alebo aj na iné štáty?
Na Moldavsko, na Arménsko, na Azerbajdžan, na Kazachstan. Všade dávali najavo: My sme Rusi. Niekde sa im to darilo menej, niekde viac, v Bielorusku napríklad boli úspešnejší, v Gruzínsku menej.
Ako na vás pôsobila ich propaganda?
Ako dieťa som to veľmi nevnímal. Nemyslel som si, že Rusi sú nepriatelia. Spätne vidím, že to bolo jasné.
Myslím si, že vy ste niečo podobné zažili s ruskými tankmi, ktoré prišli po roku 1968. Oficiálne ste boli spriatelené krajiny, ale ich výskyt na vašom území predsa nebolo nič iné, len prejav nepriateľstva. Preto dnes nechápem, keď tu stretnem niekoho, kto Rusov obhajuje, podporuje Putina a jeho diktatúru. Bohužiaľ, takých Slovákov je dosť.
Ako sa Putinovmu režimu darí budovať v Rusoch vlastenectvo?
Veľa pozerajú televíziu, kde sa nehovorí o ničom inom, len o Putinovej veľkosti. Dvadsať, tridsať, päťdesiat rokov počúvajú to isté. My sme Rusi, my sme najlepší a všetkých si podmaníme. Amerika je zlo. Západ je zlo.
Neviem, ako to v ich hlave funguje a a ani sa tým nedokážem zaoberať. Pravdu povediac, ja ich už nechcem ani vidieť.
Taliani sú hrdí na módu, Čína na elektroniku, Japonci na autá. Na čo sú hrdí Rusi?
Im stačí byť hrdí na to, že majú veľkú krajinu. A že majú veľa zbraní. V tom je ich sila.
Ako ste vtedy, ešte v čase Sovietskeho zväzu, vnímali Československo? Boli sme pre vás zaujímavá krajina?
Priznám sa, že najviac som vnímal animovanú rozprávku s tým čiernym zvieratkom.
Krtečka?
Áno. Tá sa mi páčila. Tú si pamätám. A rozprávku Tri oriešky pre Popolušku.
V roku 2015 ste sa do presťahovali do Bratislavy, je to pre vás estetické mesto?
To mesto je také, aké je, čo už s tým urobím.

Čo by ste na ňom zmenili?
Mám veľký stres, keď prechádzam napríklad Novým Mestom, blížim sa k centru a popri ceste vidím obchody. To, ako sú pooznačované, vytvára neznesiteľný vizuálny smog a chaos. Každý nápis je iný, takmer žiadny estetický.
Nechápem, ako môže vedenie mesta dovoliť, že aj na starú, historickú, vzácnu budovu niekto len tak čosi nalepí. Aby ukázal, čo tam predáva. Topánky, povedzme. Čo to my byť? Málo sa dbá na dizajn, na to, aby boli veci a miesta pekné. To je veľká chyba.
Napríklad v Paríži nemajú ľudia dovolené ani vyvešať oblečenie na dome, aby neničili fasádu domov v centre.
To je super. To by malo byť aj tu. Pochopím, keď sa stretnem s chaosom na Zlatých pieskoch. Ale v centre? Ešte dobre, že na fasádach domov nemáte klimatizácie. To je zase veľký problém na Ukrajine.
Keď zabili Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú, zorganizovali ste výstavu plagátov na tému ohrozenej slobody tlače, ktoré navrhli grafickí dizajnéri z celého sveta. Ako sa vám podarilo toľko ľudí zapojiť do svojej výzvy?
Keď Jána a Martinu zabili, mal som z toho obrovský stres. Keď sa niečo také stalo na Ukrajine, nebral som to až tak dramaticky, pretože tam to predsa len bolo bežnejšie. No na Slovensko som prišiel s tým, že tu budem žiť a tvoriť v pokojnom a zdravom prostredí.
Bol to pre mňa šok. Som grafik, chcem len nerušene tvoriť a mať pokoj. Nemám rád praktické veci. Zaujímajú ma pekné veci, ale v tej chvíli som musel niečo urobiť. Hneď som hovoril svojim kolegom: musíme niečo urobiť, to nemôžeme nechať bez odozvy.
Ponúkol som sa, že urobím výstavu. Nemal som na to síce žiadne peniaze, ale šéf sa podujal, že všetko vybaví. Priestor, katalóg, pozvánky. Ja som už len využil svoje kontakty a cez sociálne siete som rozposlal správu dizajnérom po celom svete. Máme takýto problém, pridáte sa k nám?
Zadanie bolo prosté, urobiť plagát na tému ohrozenej slobody novinárov. Všetci pochopili, že je to vážne.
Zavraždenie Jána Kuciaka síce otriaslo celou krajinou, no dnes sa prizeráme tomu, ako sa veľká časť spoločnosti odkláňa od štandardných médií a verí hoaxom. Ako je to na Ukrajine, ešte ľudia veria novinárom?
Aj u nás je to problém. Ale zrejme je to teraz problém na celom svete. Najmä v Bielorusku, to je katastrofa. Na Ukrajine ohrozuje slobodnú žurnalistiku korupcia, v podstate každé médium kúpila nejaká politická strana. Aj noviny, aj televíziu.
Koho ste na Ukrajine naposledy volili?
Porošenka, keď kandidoval prvýkrát. Druhýkrát už nie. Síce niektoré veci urobil dobre, potiahol armádu, posilnil ju, no mohol aj oveľa viac. Svoje možnosti využil tak na päť, desať percent.
Aj tak ste celý svet prekvapili, ako výborne sa bránite.
A čo iné nám zostávalo? Rusi napadli naše územie, musíme bojovať. Aj vy by ste to určite urobili.
Len či by sme boli takí úspešní.
Je pravda, že Ukrajinci sú veľmi bojovní. Za normálnych okolností sme milí a priateľskí, nemáme radi konflikty, no keď nás niekto ohrozí, vieme byť aj ostrí. Slováci a Česi sú mäkší.
Ako reagujete, keď počujete našich politikov hovoriť o tom, že už nechcú na Ukrajinu posielať zbrane, že chcú mier?
Aký mier? Aj my chceme mier. Ak ho chcú Rusi, nemali prísť s tankmi.
Keď počujem, ako to vaši politici hovoria, veľmi sa hnevám. Je to len populizmus, nič viac. Mier bude, keď Rusi odídu. Nechápem, ako tomu nemôže niekto rozumieť. Vojna je preto, že k nám prišli so zbraňami a tankmi.
Som si istý, že Ukrajina nakoniec Rusov premôže, ale neviem, ako dlho to ešte bude trvať. V porovnaní s Ruskom sme malá krajina, nemáme také nerastné suroviny ani takú populáciu, nemáme silnú ekonomiku, ako má povedzme Nemecko. Ako môžeme premôcť medveďa?
Chápem, že pre mnohé krajiny je náročné podporovať nás finančne alebo nám posielať zbrane, no nechápem, ako niekomu môže uchádzať, prečo vôbec táto vojna je.

Chceli by ste, aby Putin zomrel?
Áno. Ale neviem, či by to pomohlo.
Aké máte informácie z domova, myslíte si, že má dvojníkov?
Je to možné. Je to najbohatší človek na svete, nečudoval by som sa, keby si ich najal niekoľko.
Má pre vás vojna nejakú farbu?
Veľmi nad tým nerozmýšľam. Ale väčšinou vidím všetko v čiernom. Doma v okupovanej zóne zostala moja mama. Keď zomrie, asi tam už nikdy nepôjdem. Aj sestra s deťmi je tam.
Nemohli odísť?
Prehováral som mamu, aby šla aspoň do Kyjeva. No už má dosť rokov, rozhodla sa, že už domov neopustí. Rešpektovali sme to. Jedna sestra s ňou zostala, aby nebola sama, druhá sa presťahovala sem do Bratislavy.
Zrejme žijú v strachu.
Áno, všetci ľudia na Ukrajine žijú v strachu.
Hneváte sa na Rusov, že vám to spôsobili?
Áno, hnevám sa trochu. Mám aj medzi známymi viacerých takých, čo Putinovej propagande nekriticky podľahli. Žena pošle svojho muža bojovať a ešte sa hnevá, že za to nedostala peniaze. Aké peniaze? Manžela ti vrátia v urne a ty myslíš na peniaze? Nerozumiem tomu.
Stáva sa to najmä na dedinách, medzi sociálne slabšími ľuďmi. Ich život je len vodka. Slováci a Ukrajinci chodia zarábať ako šoféri autobusu do Nórska. A Rusi? Idú na Ukrajinu zabíjať.
Je to tým, že nemajú prístup k informáciám?
Ale čoby nemali. Keby chceli, cez internet by sa dozvedeli všetko podstatné. No oni si kúpia vodku a sadnú si pred telku a úplne pasívne počúvajú propagandu. Iné sa im nechce.

Stretli ste sa na Slovensku s dostatočnou podporou?
Áno, nemôžem sa sťažovať, postretával som veľa milých ľudí a všetkým ďakujem. Najprv som si dokonca myslel, že všetci Slováci podporujú Ukrajinu. No postupne som zisťoval, že je veľmi veľa ľudí s opačným postojom.
Dokonca aj premiér Fico, hlavný predstaviteľ krajiny. On pokojne povie, že na Ukrajine žiadna vojna nie je. Keby to vyšlo z úst robotníka, nečudujem sa. Ale toto je naozaj nepochopiteľné.
S kým tu rád spolupracujete?
Mám rád čisté, jednoduché umenie a konceptuálne. Kto má rád gýč, ten za mnou asi nepríde.
Čo rozhodlo, že ste sa aj vy vydali výtvarnou cestou?
Že sa raz budem venovať grafickému dizajnu, to v podstate rozhodol môj učiteľ na základnej škole, ktorý si všimol, že mi ide kreslenie. Zavolal si mojich rodičov a povedal im: tohto chalana treba podporiť. Dajte ho na umeleckú školu.
Neviem ako, ale zbadal môj talent. Mne sa nezdalo, že robím niečo výnimočné, maľoval som len to, čo som videl okolo seba. Potom to už šlo akosi samo.
Hoci som už vychodil strednú umeleckú, nenapadlo by mi, že raz budem grafikom. No moji rodičia mi povedali: keď už máš toľko toho za sebou, musíš ísť na najlepšiu školu, aká v Kyjeve je. A ja som povedal: v poriadku.
Aj vaši rodičia boli umelci?
Nie. Boli sme obyčajná rodina z malého mesta. Mama bola kaderníčka.
Každý deň vytvárate plagát k vojne. Je to vaše pevné odhodlanie, aj keď už trvá dlho. Môže vás vojna inšpirovať k toľkým nápadom?
Treba sa pustiť do práce za každých okolností. Nápad príde. To mi vravia aj študenti, nemám chuť, nemám nápad, neviem, čo by som urobil. Vravím im, tak si zober papier a pero a rob hocičo.
fsdaNiekomu to ide pomalšie, niekomu rýchlejšie, ale neexistuje, že to nepôjde. Stačí sa len snažiť, lebo v každom človeku je nejaký talent.

Učíte len mladých?
Aj starších. Kadekoho. Kedysi som učil aj Rusov z Petrohradu, kde je akadémia dizajnu. Prestal som s tým už pred vojnou, keď sa zhustila atmosféra. Rusov viac učiť nebudem.
Rozmýšľam nad tým, čo sa to vlastne s naším vzájomným vzťahom stalo. Odpor Ukrajincov sa preniesol aj na ruské umenie. Teraz Ukrajinci nemajú radi Puškina, nemajú radi Dostojevského. Pritom, čo nám oni urobili? Nič.
No, bohužiaľ, teraz ruštinu nemôžeme ani cítiť. Takže v konečnom dôsledku Putin spôsobil presný opak toho, čo svojou okupáciou zamýšľal.
Vždy sa vám chce pracovať, hľadať nápad a byť originálny?
Áno. Každý deň sa teším z toho, že idem do práce a môžem nad niečím premýšľať. Samozrejme, sú aj také obdobia, keď sa cítim unavený a potrebujem oddychovať, ale to vždy prejde. Akurát, že nie všetko mám rovnako rád. Oveľa radšej mám plagáty ako, napríklad, reklamy.
Reklame úplne nerozumiem, nepoznám presne výrobky, pre ktoré je určená. Čo ja viem, či je táto fidorka, ktorú ste mi priniesli, zdravá a čo do nej dávajú? Ktovie, možno, že deťom škodí. Cigarety a alkohol, tomu sa radšej vyhýbam.
Je pre vašu prácu dôležité, v akej krajine žijete?
Robím teraz pre galériu v New Yorku, spolupracujem s Japoncami, Ukrajincami. Ak potrebujú logo, obálku, plagát, môžu ma o to poprosiť, urobím to rád.
Grafický dizajn má výhodu, že je otvorený pre celý svet. Keď sa mi ozvú z Nemecka, prečo nie. Bývať pritom môžem kdekoľvek.
Čo tu máte rád?
Kofolu. Staré mesto. Dunaj. Vzduch. V porovnaní s Kyjevom je oveľa čistejší. Je skvelé, že sa tu dá piť voda z kohútika. To sa u nás doma nedá.
Bohužiaľ, nemám talent na jazyky, slovenčina mi veľmi nejde. Slová máme síce podobné, dokonca slovenčina má viac podobných slov, ako má s ukrajinčinou ruština, no keď zmením jednu slabiku, už mi nikto nerozumie. Ťažko sa mi komunikuje, cítim to ako veľkú bariéru. Ale ľudí tu mám rád a cítim sa tu už ako doma.
Keby som vedel lepšie po anglicky, možno by som ešte vyskúšal iné krajiny. Fascinuje ma, keď sa môžem ponoriť do inej kultúry.
Mykola Kovalenko (50)
- Je grafický dizajnér. Študoval grafický dizajn na Inštitúte dekoratívneho a úžitkového umenia v Kyjeve.
- Svoju kariéru rozbehol v roku 2001. Prvých pätnásť rokov tvoril na Ukrajine, no ako dizajnér tvoril pre medzinárodné reklamné agentúry Publicis, FCB, LOWE, Saatchi & Saatchi.
- V roku 2015 sa presťahoval do Bratislavy a pokračoval v práci vo svojom kreatívnom štúdiu DNK Studio.
- Je čestným členom Art Directors Club Ukraine, členom jedného z najvýznamnejších združení dizajnérov Ukrajiny "4th Block", Art Directors Club Slovakia a tiež združenia Bienále Brno Česká republika.
- Opakovane sa zúčastňuje v porotách medzinárodných festivalov, je držiteľom viac ako 150 ocenení medzinárodných festivalov dizajnu.
- Je občiansky angažovaný, inicioval už viacero medzinárodných spoločenských projektov, medzi nimi i výstavu svetových grafických dizajnérov, ktorá bola reakciou na zavraždenie Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej.
- Každý deň od začiatku ruskej invázie publikuje plagát k vojne.
Vojna na Ukrajine

- Najnovšie správy o vojne na Ukrajine
- Minúta po minúte: Ukrajina vs. Rusko online
- Volodymyr Zelenskyj: Profil a životopis
- Mýty a klamstvá o vojne na Ukrajine
- Tri roky vojny v grafoch, mapách a na satelitných záberoch
- Ako vyzeral tretí rok vojny proti Ukrajine