Neter prvej evanjelickej farárky: Keď tetu zatkla ŠtB, myslela som si, že je zlý človek

Keď jej tetu, prvú evanjelickú farárku Darinu Bancíkovú, zatkli, bola u nej na prázdninách. Pre dieťa bolo vtrhnutie ŠtB na faru hrozným a nepochopiteľným zážitkom.

„V rodine sa o tom mlčalo, nikto mi nič nevysvetlil a ja som si vtedy myslela, že do väzenia chodia iba zločinci. Až neskôr sa mi to celé vyjasnilo,“ vraví ĽUDMILA SWANOVÁ , ktorá za tetu nedávno prebrala od prezidentky Rad Ľudovíta Štúra II. triedy.

V rozhovore hovorí o svojej rodine, v ktorej bolo viacero významných osobností aj o tom, ako sa k herectvu dostala až v zrelom veku.

V januári ste v zastúpení prebrali Rad Ľudovíta Štúra II. triedy, ktorý prezidentka Zuzana Čaputová udelila vašej tete - prvej slovenskej evanjelickej farárke Darine Bancíkovej. Aký bol pocit, preberať takéto ocenenie?

Výborný! Bola tam krásna atmosféra a budem na to spomínať do konca života. Som rada, že teta sa symbolicky ocitla v spoločnosti ľudí, ktorých by si isto aj ona vážila. Ja sama som bola dojatá, koľko múdrych a príjemných ľudí tam bolo. A bolo krásne, že to ocenenie dávala práve pani prezidentka.

Neskôr som jej aj povedala, že najviac zo všetkého si vážim, že prvá evanjelická farárka dostala ocenenie od prvej prezidentky. Teta sa síce nezameriavala na ocenenia, to jej bolo ukradnuté. Robila veci pre druhých a pre pána Ježiša. Bola veľmi spravodlivá, rázna a múdra. A na to napokon počas života často doplatila.

Viete, prečo sa rozhodla ísť touto cestou?

Jej starý otec a dvaja strýkovia boli evanjelickí farári, takže to prostredie poznala. Myslím, že ju to priťahovalo a zároveň ju provokovala myšlienka, prečo by aj žena nemohla byť farárkou.

Farárka Darina Bancíková bola sesternicou vašej mamy, herečky Slovenského národného divadla Márie Bancíkovej. Aký mali vzájomný vzťah?

Veľmi dobrý. Keď teta študovala, bývala u mojej mamy. Ja som vtedy ešte nebola na svete, no neskôr tiež prichádzala do Bratislavy, či už služobne, alebo keď mala voľno. S mojou mamou a ich bratrancom matematikom Beloslavom Riečanom chodievali do divadla a na koncerty.

Bola to taká silná trojka intelektuálov, ktorí držali spolu. Keď moja mama predčasne zomrela, mala som jedenásť rokov, rodina riešila, kde budem a kto ma bude vychovávať. Vzal si ma mamin brat do Banskej Bystrice. Každé prázdniny som však mala tráviť u tety na fare. Hneď prvé prázdniny v roku 1962 však prišla ŠtB a tetu pred mojimi očami zatkli.

Ako to prebiehalo?

Raňajkovali sme, teta namočila bielizeň, že sa bude prať. Prišli traja chlapi v kožených kabátoch, mne kázali zostať v kuchyni a len som videla, ako celú faru prevracajú hore nohami. Tetu, ako mnohých ďalších evanjelických farárov, obvinili z rozvracania republiky. Na fare hľadali vysielačku a listy, ktoré dostávala zo zahraničia.

Teta si písala s kolegyňami farárkami zo zahraničia. Mala priateľku vo Švédsku aj v Amerike a udržiavať takéto vzťahy bolo v tom čase nebezpečné. Pamätám si, ako vyhadzovali každú jednu vec a teta plakala: „Dieťa moje, čo len s nami bude?“

Ako ste to vnímali vy? Je niečo také pre dieťa vôbec pochopiteľné?

Myslela som si, že teta asi urobila niečo zlé. V rodine sa o tom mlčalo, nikto mi nič nevysvetlil a ja som si vtedy myslela, že do väzenia chodia iba zločinci. Až neskôr sa mi to celé vyjasnilo. Vo väzení bola asi rok a pol, potom mala niekoľko rokov zákaz duchovnej činnosti, len veľmi ťažko si hľadala prácu. Vtedy už bývala v Babinej na takej tmavej, vlhkej fare, tam som ju navštívila prvý raz po väznení. Neskôr som ju poprosila o odpustenie. Povedala som jej, že som si vtedy naozaj myslela, že nie je dobrý človek.

Mala vám to za zlé?

Nie. Nič mi nepovedala, len sme obe plakali. Vtedy už bola vo Veľkom Lome, kde jej po roku 1968 dovolili vykonávať kňazskú službu. To je dedinka Pánu Bohu za chrbtom, ale ľudia ju tam mali radi.

Tam som ju už pravidelne navštevovala aj s manželom a deťmi. V tom čase som pracovala v Československom rozhlase ako hlásateľka a pri vypisovaní dovolenky sme museli nahlasovať, kde sa budeme nachádzať. Napísala som, že na fare, a vedúci pracovníci mi to vrátil, že nech to tam radšej nepíšem.

Hovorila vaša teta o rokoch vo väzení a počas zákazu činnosti?

Len veľmi málo. Nerada o tom rozprávala. Potom jej poradili, aby napísala spomienky o týchto peripetiách svojho života. Tak o tom písala na písacom stroji, neskôr sme to s jej bratrancom Beloslavom Riečanom prepísali na počítači a vydali ako samizdat.

Darina Bancíková nie je jedinou významnou ženou vo vašej rodine. Vaša mama Mária Bancíková bola významnou osobnosťou slovenského herectva. Ako sa dostala k divadlu?

Moja mama účinkovala doma v Klenovci v ochotníckom krúžku a na nejakej súťaži ju uvidel Janko Borodáč. Hneď ju oslovil, lebo v tom čase hľadali mladých talentovaných ľudí. Tak začala mama študovať herectvo v hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave a krátko na to začala hrať v Slovenskom národnom divadle.

Tam sa zoznámila aj s mojím otcom, českým hercom a režisérom Drahošom Želenským. Rodičia spolu nežili, lebo otec bol ženatý, no mali spolu pekný, povedala by som priateľský vzťah. Keď otec odišiel späť do Čiech, navštevoval nás. Jeho manželke, herečke Milade Želenskej, to pravdaže nebolo po chuti, ale ku mne sa správala pekne.

Vyrastali ste teda v päťdesiatych rokoch s nálepkou nemanželské dieťa. Pociťovali ste to?

Nesmierne. Najmä po maminej smrti, keď som žila u príbuzných v Banskej Bystrici, som si vypočula kadečo. Dovtedy som žila viac-menej v otvorenom umeleckom prostredí, kde sa to veľmi nerozoberalo, ale neskôr som naozaj pocítila, aké to je žiť ako nechcené dieťa. Nemanželská dcéra herečky?! Nič horšie byť nemohlo. Doteraz na to nerada spomínam.

Vyrastali ste v divadle?

Áno, keďže sme boli s mamou samy, často som s ňou bola na skúške v divadle. Do vlasov mi dala veľkú bielu mašľu a keď ju z javiska nevidela, vyhlásila po mne pátranie a kolegovia herci ma hľadali po chodbách DPOH. Inak - divadlo som nevnímala ako niečo pekné. Bolo to niečo, čo mi po večeroch kradne mamu. Pamätám si, že raz večer neprišla ku mne mamina príbuzná, ktorá ma mala varovať a ja som sa rozhodla, že pôjdem za mamou do divadla.

Bol večer, pre dieťa už noc, a ja som sa asi päťročná vybrala z Panenskej ulice cez mesto do divadla. Keď ma herci zbadali na vrátnici, šli hneď za mamou a počas predstavenia jej šepli: „Mara, neľakaj sa! Ľudmila je tu.“

Spomínate si na nejaké inscenácie, v ktorých vaša mama účinkovala?

Mamu som v divadle veľakrát nevidela, lebo hrávala večer a ja som bola dieťa. Hádam len na generálkach, či dopoludňajšom predstavení. Veľmi sa mi páčila ako matka v Strakonickom gajdošovi a v Inkognite. Aj som si s ňou zahrala detskú postavu v hre Ľudia z Pešti, kde som mala krásne žlté šaty.

Napriek tomu, že ste v detstve divadlo nevnímali pozitívne, aj vy ste vyštudovali herectvo. Prečo?

Nevidela som inú možnosť. Nič iné som nepoznala, nad ničím iným som neuvažovala. Aj po maminej smrti, keď som žila u príbuzných, som stále niekde vystupovala. No divadelné herectvo mi v živote napokon vlastne ušlo. Dve sezóny medzi narodením prvého a druhého syna som síce hrala v trnavskom divadle, ale bývala som v Bratislave, tak som sa zamestnala v rozhlase ako hlásateľka. Hlásila som program aj správy.

Zažívali ste vtedy nejaké politické tlaky?

Samozrejme. Na hlásateľov sa kládli vysoké nároky. Prísne sa kontrolovalo, čo sme povedali v zahlásení, nebolo to ľahké. Pamätám si, že v deň, keď zomrel Leonid Brežnev, som mala večernú službu, a pri prvom zahlásení som zaželala poslucháčom dobrý večer. O chvíľu telefonoval šéf spravodajstva: „Ako môžete zaželať dobrý večer, súdružka Swanová, keď zomrel súdruh Brežnev?“

Hrávať ste začali až v dôchodkovom veku. Objavili ste sa vo viacerých televíznych seriáloch, stvárnili ste viaceré menšie a stredne veľké postavy. Naposledy vás mohli diváci vidieť v seriáli Čas nádejí. Bolo náročné začínať nanovo po šesťdesiatke?

Náročné nie, bolo to veľmi príjemné. Potom, ako som musela odísť z rozhlasu, začala som vyučovať na konzervatóriu umelecký prednes a javiskovú reč študentov herectva a budúcich operných spevákov aj hereckú tvorbu. Pracovať s mladými ľuďmi bolo krásne.

Dostávate od nich energiu a keď neskôr vidíte, ako sa im darí, je to obrovská radosť. To potvrdí asi každý, kto to zažil. Vďaka tomu, že som učila, som si navyše z herectva veľmi veľa zopakovala a vlastne som oprášila staršie zručnosti. V seriáloch som dostávala menšie úlohy, nemusela som sa boriť s veľkými postavami.

Potešilo ma, keď sa ma kolegyne herečky spýtali, kde som bola doteraz. Najväčšie šťastie som zažila, keď som sa vrátila aj na javisko. Moji žiaci založili v Devínskej Novej Vsi Činoherný klub a niekoľkokrát ma prizvali k spolupráci. Naštudovala som s nimi štyri inscenácie.

Vyhľadávate hranie stále?

Nepovedala by som, že vyhľadávam, ale vždy som rada, keď si na mňa niekto spomenie, keď potrebuje zahrať starú tetu.