Článok je súčasťou SME Národné, pravidelnej prílohy denníka SME.
Odetta/Odília, Swanilda, princezná Hyacinta, Giselle, Sylfida, Popoluška, Júlia, Nikia, Dáma s kaméliami, Anna Karenina, Laurencia, Fadetta, Šeherezáda, Esmeralda, Carmen, Manon a ďalšie hrdinky boli odjakživa súčasťou našej baletnej histórie.
Krehkosť a zároveň sila – od rozprávkových princezien až po osudové ženy sú baleríny stredobodom väčšiny choreografických diel. Dominujú aj počas aktuálnej sezóny, kde ich čoskoro doplní vrcholná ženská postava svetového repertoáru – Manon od Kennetha MacMillana.
Balet SND začal svoju činnosť v roku 1920 premiérou baletu Coppélia. V úlohe Swanildy sa predstavila česká tanečnica Eliška Metznerová.
Aj debutom prvej slovenskej primabaleríny Augusty Herényiovej-Starostovej bola v 40. rokoch 20. storočia hlavná postava v Coppélii od Stanislava Remara. V spolupráci s Remarom vytvorila aj ďalšie roly – Odettu/Odíliu v Labuťom jazere, Zaremu v Bachčisarajskej fontáne, Júliu v Romeovi a Júlii.
K úctyhodnému počtu ženských rolí, ktoré vytvorila počas svojej kariéry, patrili balety Jozefa Zajka, Giselle, Princezná Hyacinta, Šeherezáda, Popoluška a mnohé ďalšie postavy. Jej vysnívanou rolou bola dvojúloha Odetty/Odílie, ktorú stvárnila v troch rôznych inscenáciách, naposledy po štyridsiatke, už ako matka dvoch synov.
V jej stopách kráčali neskôr primabaleríny Gabriela Záhradníková, Eva Senkyříková, Nora Gallovičová, Nikoleta Stehlíková, Nina Poláková, Cosmina Zaharia, Romina Kołodziej, Olga Chelpanova, Mária Pyzhova.
Sen o labutích krídlach
Dvojrola Odetty/Odílie v podobe bielej a čiernej labute je doslova symbolom baletu. Inšpirovala svet divadla, módy aj filmu. Za postavu baleríny z filmu Čierna labuť získala Natalie Portman dokonca Oscara.
Najznámejší balet Piotra Iľjiča Čajkovského Labutie jazero mal premiéru v roku 1877, no svetovej slávy sa dočkala až verzia Mariusa Petipu a Leva I. Ivanova z roku 1985, ktorá sa v naštudovaní Rafaela Avnikjana udržala v repertoári Baletu SND vyše tridsať rokov.
Dvojrola Odetty/Odílie je jednou z najťažších rolí klasického baletného repertoáru. Na sólistky kladie vysoké technické, ale aj estetické nároky.
"Balerína stvárňujúca labutiu princeznú by mala byť veľmi proporčná, mala by mať dlhé paže, vysoký krk, mäkký ohybný chrbát, aby mohla vytvoriť špecifický labutí charakter. Táto rola je totiž výnimočná prácou rúk a chrbta, ktorý sa pri nej dostáva do extrémnych polôh,“ hovorí Nora Gallovičová, ktorej bohaté skúsenosti pomáhajú pri príprave sólistov počas skúšok.
Nová inscenácia Labutieho jazera v SND (zdroj: Juraj Žilinčár)Na margo požiadaviek na spomínanú rolu napísal Pavel Juráš v kritike na Labutie jazero Rudolfa Nurejeva vo Viedni: „Nina Poláková ako Odetta oplýva všetkým, čo si rola žiada. Jej postava a línie tela svetovej baleríny sú doplnené čistou technikou, ktorá neukáže žiadne fyzické ani technické limity. Poláková má skok aj rotáciu. Navyše má slovanskú dušu, ktorá čoraz viac dáva adekvátny výrazový register jej predvedeniu postáv, ktoré tancuje.“
Nina Poláková, ktorá sa v tejto sezóne podujala na naštudovanie nového Labutieho jazera, približuje spôsob Nurejevovho prístupu k choreografii: „Zatancovať Nurejevovo Labutie jazero je z fyzickej stránky veľmi náročné. Keď si myslíte, že už ďalej nemôžete, tak príde ďalšia a ďalšia náročná pasáž. Na druhej strane, ak spoznáte spôsob jeho choreografického myslenia, jeho „matematické vzorce“ krokových variácií, ktorými napĺňal hudbu, jeho spôsob viazania krokov, akademickú presnosť, na ktorej bazíroval, zabudnete na tú náročnosť a začnete jeho balety milovať.“
V spomínanej dvojúlohe Nurejevovho Labutieho jazera sa predstavili prvé sólistky Baletu SND – Olga Chelpanova aj Tatum Shoptaugh.
"Labutie jazero je ikonické dielo, čo samo osebe prináša množstvo diváckych očakávaní. Je vrcholom kariéry každej primabaleríny, meradlom geniality tvorcov. Musíte stvárniť dve úplne odlišné postavy, najskôr ste nežnou a trpiacou Odettou, potom sebavedomou a silnou Odíliou. Bolo by ľahké zobraziť ich ako protiklady, ale výzvou – okrem nárokov na techniku, charakter a štýl – je zatancovať ich obe očarujúco a zároveň sa v niečom musia podobať, pretože princa treba oklamať, aby si myslel, že sú rovnaké. A to ma tom priťahuje," približuje sólistka Tatum Shoptaugh.
Hviezda romantizmu
Úloha Giselle je od čias svojho zrodu pre baleríny jednou z najväčších výziev, je doslova iniciačným dielom pre každú balerínu. Vyžaduje si dokonalú techniku, herecké zručnosti, zmysel pre dramatickosť a šarm.
Pri vzniku tohto kultového diela romantizmu stála balerína ako múza a inšpirácia. Choreograf Jules Perrot sa rozhodol z krásnej plavovlasej Talianky s modrými očami urobiť hviezdu a nebol jediný.
Azda najsilnejším motívom pri vzniku baletu Giselle bol obdiv libretistu Théophila Gautiera ku Carlotte Grisiovej – jednej z legiend romantického obdobia a prvej predstaviteľke Giselle.
Gautier si uvedomoval, že na to, aby sa skutočne preslávila, nestačí objaviť sa v krátkom divertissemente alebo opere. Chcel pre ňu vytvoriť balet. Inšpiroval sa poviedkou Heinricha Heineho, ktorý podľa všetkého vychádzal zo slovanskej legendy o ženách, ktoré zomreli pred svadbou a premenili na víly, bludičky, akýchsi ženských fantómov lesa. Tie sa zjavovali pred náhodnými chodcami, aby ich utancovali na smrť.
Balet Giselle je klenotom romantizmu. (zdroj: Peter Brenkus)Libreto, na ktorom spolupracoval so Julom-Henri Vernoy de Saint-Georgeom, vzniklo za tri dni. K ich zanietenosti na novom diele pre krásnu balerínu sa pridal aj skladateľ Adolphe Adam.
"Pracoval som na balete Giselle s veľkým nadšením, tým väčšmi, že prvá predstaviteľka titulnej postavy Carlotta Grisiová aj choreograf Jules Perrot patrili k mojim najmilším priateľom. Tance pre Carlottu vznikali v mojej pracovni,“ napísal skladateľ po premiére Giselle.
Dielo v choreografii Jeana Coralliho a Jula Perrota prijali diváci s nadšením a Grisiová sa stala senzáciou.
Všetci obdivovali jej vzdušný a dokonalý pohyb, herectvo, v ktorom stvárnila štádiá zamilovanosti aj upadania do šialenstva. Jej Giselle bola dôkazom, že balet si vyvinul svoje jedinečné umelecké prostriedky, odlišné od divadla či opery.
Počas stoštyriročnej histórie Baletu SND sa Giselle dočkala ôsmich premiér. Prvý slovenský choreograf Jozef Zajko ju uviedol od roku 1956 trikrát. Novú výnimočnú inscenáciu tohto romantického diela v SND naštudoval v roku 1990 v choreografii Alicie Alonsovej baletný majster Kubánskeho národného baletu Joaquín
Banegas. Kritiky okrem inscenačných kvalít diela písali aj o výnimočnej interpretácii Giselle v podaní Nory Gallovičovej.
"Giselle bola vždy môj najobľúbenejší balet a rola. Mám pocit, že aj v tých najéterickejších a najsnovejších okamihoch tohto baletu vnímam reálny život. Počas predstavení Giselle cítiť toľko krásnych, skutočných ľudských emócií; láska, zlomené srdce, odpustenie, obeta... a zakaždým je to iné a nové. Akoby som ten príbeh prežívala zakaždým nanovo. Hudba mi dáva možnosť precítiť to ešte hlbšie," hovorí na margo postavy aktuálna predstaviteľka Giselle v inscenácii Rafaela Avnikjana Tatum Shoptaugh.
Prokofievov baletný skvost
"Popolušku vnímam nielen ako rozprávkovú postavu, ale aj ako skutočného človeka, ktorý žije medzi nami, prežíva emócie, pohybuje sa... To, čo som chcel v hudbe Popolušky vyjadriť predovšetkým, bola poetická láska. Popoluška a princ, zrod a rozkvet tejto lásky, prekážky v jej ceste a nakoniec splnený sen,“ povedal o hlavnej hrdinke svojho baletu Sergej Prokofiev.
Balet na námet rozprávky bratov Grimmovcov začal komponovať už roku 1941, dokončil ho však až v roku 1944 pre druhú svetovú vojnu a svoju prácu na opere Vojna a mier.
Postava Popolušky odolala vďaka svojmu silnému príbehu aj tvrdej ideológii sovietskeho baletu. Po svetovej premiére v Zacharovovej choreografii sa objavilo mnoho iných interpretácií.
V roku 1948 uviedol pre Sadlers’ Wells Ballet vlastnú verziu Popolušky Frederick Ashton, ktorý pridal komediálne pasáže nevlastných sestier, pričom sám tancoval rolu jednej z nich.
Jeho nasledovník Michael Corder vytvoril pre Anglický národný balet v roku 1996 novú verziu Popolušky, za ktorú získal cenu Laurencea Oliviera a cenu London Evening Standard za mimoriadny inscenačný počin.
"Popoluška bola vždy mojím snom, Prokofiev ma očaril hneď na prvé počutie, no keď som videl Popolušku Fredericka Ashtona, bol som sklamaný. Vo svojej verzii vychádzal z anglickej pantomímy. Viac sa zameriaval na Popoluškine nevlastné sestry – ja som v duchu hudby viac akcentoval Popolušku a aspekt lásky Popolušky a princa. Popoluška je hudobne aj choreograficky osou celého príbehu, má najnáročnejšie tanečné party. Jej božský hudobný motív sa otvorí v strede predohry. Smutný motív Popolušky sa postupne transformuje do nádherne plynúceho motívu, ktorý sa opakuje v balete sedemkrát – až do posledného obrazu, kde ten motív už hrá celý orchester,“ hovorí o svojej Popoluške Corder.
Jeho rozprávkovo čistá Popoluška je dôkazom, že tanec dokáže vyjadriť rozmanité poryvy ľudskej duše, divák aj bez slov porozumie pointe.
Tatum Shoptaugh (Popoluška) (zdroj: Juraj Žilinčár)Tatum Shoptaugh tancuje na scéne SND Popolušku už tretiu sezónu spolu s Artemyjom Pyzhovom alebo Konstantinom Korotkovom.
„Popoluška je z mojich postáv najväčšmi hravá, ponúka šancu zobraziť nevinnosť a láskavosť. Je to dobrosrdečná postava v zasnenej rozprávke, kde dobro nakoniec zvíťazí nad zlom – na rozdiel od Giselle a Labutieho jazera. Popoluška možno nie je taká komplexná ako Giselle, Odetta/Odília alebo ako pripravovaná Manon, ale publikum s ňou súcití, fandí jej, aby unikla krutosti reality a dostala to, čo si zaslúži," vraví sólistka Baletu SND.
"Každá z mojich postáv má v mojom srdci jedinečné a špeciálne miesto a zároveň predstavuje špeciálne míľniky v mojej kariére. V prvom rade je krása všetkých týchto baletov zároveň motiváciou, ktorú som dostala – preniesť divákov do sveta a príbehu každej z týchto postáv. Ja reálne prežívam príbeh každej z postáv a chcem, aby diváci prežívali so mnou všetky tie emócie. Keď stojím na javisku, stotožnená s príbehom, moje tancovanie je ešte úprimnejšie, vďaka čomu vtiahnem divákov akoby do novej reality. Mám tendenciu užívať si to najviac v rolách a baletoch, ktoré sú jemnejšie, romantickejšie a nežnejšie, ale tiež ma baví zložitosť postáv a cesta k tomu, ako to najlepšie zobraziť. Budem šťastná, ak budú diváci naozaj cítiť to, čo ja, ak odídu z divadla s hlbokým zážitkom. Chcem ich zasiahnuť!“ dodáva pôvabná Američanka, absolventka Baletnej akadémie Vaganovovej v Petrohrade, ktorá od roku 2013 pôsobí v Balete SND, od roku 2020 na poste prvej sólistky.
V roku 2018 absolvovala online štúdium na Liberty University s bakalárskm titulom v odbore trestná justícia a strategická inteligencia.
Baletná femme fatale
Ponorom do ženskej duše prostredníctvom majstrovskej choreografie – tak možno nazvať dielo, ktoré je už päťdesiat rokov ozdobou repertoáru svetových baletných domov.
Prvou Manon fenomenálneho baletu Kennetha MacMillana na hudbu Jula Masseneta bola v roku 1974 Antoinette Sibley po boku rovnako hviezdneho sólistu Anthonyho Dowella v Royal Ballet v Londýne, kde sa konala svetová premiéra tanečnej adaptácie románu abbé Prévosta z roku 1731.
Prévostov román sa stal námetom na divadelné inscenácie najmä vďaka virtuózne zveršovanej dráme Vítězslava Nezvala.
22. a 23.3.2024
uvedie Balet SND v premiére dielo Manon s hudbou Jula Masseneta
Čo sa týka libreta, k baletu Manon má najbližšie opera Manon Lescaut od Giacoma Pucciniho z roku 1893 na motívy Prévostovho románu. Choreograf Kenneth MacMillan nepracoval s partitúrou Pucciniho Manon Lescaut z roku 1893 ani Massenetovej opery z roku 1884, ale z rôznych skladateľových skladieb vytvoril hudobnú koláž umocňujúcu atmosféru, tanečnosť a emocionalitu diela.
Tanečno-divadelnú fresku o podobách a úskaliach lásky uvádza Balet SND v slovenskej premiére. Choreografia je vystavaná na kontraste strhujúcich zborových tancov a pôsobivých ľúbostných duet plných spaľujúcej vášne.
Kennethov balet v originálnej výprave legendárneho scénografa Nicholasa Georgiadisa verne odráža dobovo-spoločenské konvencie a podáva svedectvo o postavení ženy vo vtedajšej spoločnosti, je fascinujúcim pohľadom na život hedonistického Paríža. Je zasadený do minulosti, no dilema hlavnej hrdinky, ktorá sa rozhoduje medzi láskou k milému a bohatstvom po boku bohatého staršieho muža, je aktuálna témou aj dnes.
Postavu Manon tancovala Nina Poláková s veľkým úspechom na javisku Viedenskej štátnej opery niekoľko sezón – spolu s prvým sólistom Viedenskej štátnej opery Romanom Lazíkom.
„Postava Manon patrí k mojim najobľúbenejším úlohám a zároveň k najväčším postavám dramatických baletov, akými sú Onegin, Romeo a Júlia, Manon a Mayerling, kde na scéne milujete, trpíte, plačete či zúfate,“ hovorí Nina Poláková, ktorá si tento rok prevzala z rúk prezidentky Zuzany Čaputovej štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti klasického tanca.
