Chorá mama v luxusnom byte ho znervózňuje i hnevá. No hanbil by sa, keby ju dal do ústavu

Čoraz viac bude strácať pamäť. Bude jej kolísať nálada, postupne dôjde aj k zmene osobnosti. Pribudnú stavy úzkosti aj agresivity, môže byť dezorientovaná aj apatická. Vytratia sa pracovné aj hygienické návyky. Najprv príde o kognitívne schopnosti a nakoniec jej zlyhá aj telo.

Ako dlho to všetko potrvá, to vám nikto nepovie. Môže sa to ťahať desať rokov, môže sa to skončiť už o rok.

Keď Karel počúva doktorku, aká budúcnosť čaká jeho mamu, pociťuje bezmocnosť, akú dovtedy nepoznal. Vie, že nemá veľa možností. Na mamu sa už nemôže hnevať, nemôže jej vyčítať rozmarné a nezodpovedné správanie, nemôže ju nútiť k zodpovednosti.

Môže už len jedno: akceptovať jej stav a zmieriť sa s tým, že to už nikdy lepšie nebude.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Režisérka Kopáčová: Prečo práve ja? Onkologickí pacienti poznajú na túto otázku odpoveď Čítajte 

V novom českom filme Tancuj, Matylda sa s Alzheimerovou chorobou stretáva človek, ktorý napriek zrelému veku nikdy nepočítal s tým, že by raz mohla zasiahnuť aj jeho rodinu. Nikdy nebol zvyknutý na komplikácie, ani na praktické, ani na emocionálne, pretože sa im úspešne vyhýbal.

Vo svojej exekútorskej praxi sa striktne riadil predpismi a vysoký plat, ktorý mu z nej plynul, mu umožňoval budiť dojem, že sa o svojich najbližších dokáže postarať. Ak niečo potrebovali, dal im peniaze.

Život s chorou mamou však zrazu žiada oveľa viac.

Dať ju do ústavu by bola hanba

V nedávnej histórii českej a slovenskej kinematografii sa objavilo viacero filmov, kde moderné kulisy a veľkoryso navrhnuté interiéry kompenzovali povrchný príbeh a priťahovali pozornosť, aby sa v ňom aspoň na niečo dalo pozerať.

Vo filme Tancuj, Matylda je to trochu inak.

Luxusný pražský byt, v ktorom sa Karlova mama rýchlo udomácni, slúži na to, aby publikum ľahšie znieslo ťaživú atmosféru plynúcu z podstaty alzheimera a všetkých jeho dôsledkov.

Okrem toho, jeho vkusné zariadenie v sebe nesie informáciu, aký Karel naozaj je. Nie je to len tvrdý úradník, ako si myslia potrestaní dlžníci alebo novinári. Kultivovaný priestor okolo neho prezrádza dobre skrývanú citlivosť, slušnosť i istú jemnosť.

To sa potvrdí po tom, ako prehrmí jeho prvotný šok z novej situácie. Jeho pošramotené nervy naznačujú, že v živote mu chýba balans, že priveľa dôležitosti pripisuje práci, že sa bojí o svoje meno a že na povinnosti iného typu mu už nezostáva energia. Napriek tomu, umiestniť mamu do ústavu nechce.

A nie je to len tým, že by mu to nedovolilo svedomie alebo pocit hanby.

Režisér a scenárista Petr Slavík sa dotýka aj spoločenského aspektu ťažkej choroby. Na pôdoryse dvoch-troch scén dokázal zhrnúť, aká je v Česku, prípadne na Slovensku, kritická situácia so zdravotníckymi zariadeniami, ako sa u nás rieši nedostatok personálu a s akou falošnou a ťažko obhájiteľnou efektivitou postupujú sociálne úrady.

Jeho film by mohol byť obžalobou toho, ako ľahko človek stráca dôstojnosť, no so svojimi obvineniami narába len opatrne a s pochopením pre širší kontext.

Naopak, oveľa otvorenejšie a odvážnejšie skúma to, ako niečo také, ako je alzheimer, dokážeme spracovať v súkromných životoch.

Český film Tancuj, Matylda nakrútil Petr Sládek. (zdroj: BONTON)

Cieľ je jasný

V roku 2020 bol v kinách film Otec, Anthony Hopkins v ňom hral muža s takouto diagnózou. Režisér Florian Zeller sa témy chytil netradične, nakrútil ju z pohľadu hlavného hrdinu. Príbeh bol do veľkej miery chaos, pretože to zodpovedalo zmätku, aký má postihnutý človek v hlave.

Tancuj, Matylda nie je ten prípad. Je obrazom toho, ako choroba zasiahne všetkých naokolo. Dej je v ňom klasicky usporiadaný a do veľkej miery aj predvídateľný. Postavy urobia dva kroky vpred, vzápätí krok vzad. To sa niekoľkokrát opakuje, kým sa priblížia k cieľu - ktorým by malo byť zmierenie.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Režisér Bille August: Nečakal som, že mladí sa tak rýchlo stotožnia so ženou, ktorá nemôže chodiť Čítajte 

Je to tradičná filmová schéma. Pre samotný zážitok z kina je však podstatné, že je použitá logicky aj uveriteľne. Vo filme hádam nie je miesto, z ktorého by trčalo, že tvorcovia nevedia, o čom hovoria, z medicínskej či praktickej stránky, prípadne, že by to nedokázali precítiť.

Navyše, všetci hrajú výborne, a to nielen Karel Roden a Regina Rázlová v hlavných úlohách, ale v úlohe Karlovej priateľky aj Zuzana Kanócz, ktorej filmový typ herectva nesmierne sedí.

Obávanú chvíľu, keď človek musí prejsť nevyhnutnou transformáciou, preladiť sa z egoizmu na obetovanie sa pre druhého, rozlúčiť sa z bezstarostnosťou a čeliť strachu, budú niektorí diváci poznať viac, niektorých možno len čaká. V oboch prípadoch však táto partia tvorcov a hercov naplnila najmä úlohu byť pre nich citlivým a dôveryhodným sprievodcom.