Alžbeta Ferencová alias Zea: Nechcem byť zaujímavá iba tým, že som Rómka

Aby sa vrátila do úlohy Ivety v druhej sérii rovnomenného seriálu, musela oželieť vášeň a iskru, ktorú miluje pri nových projektoch. A tiež si musela spomenúť na svoju mladšiu a menej herecky skúsenú verziu.

Herečka ALŽBETA FERENCOVÁ zažila viacero bulvárnych káuz po účasti v Miss Universe aj v šou Koleso šťastia, ktoré ju vyhnali do Prahy, no za otváraním citlivých tém v Ivete si stojí.

Nebojí sa, že sa opäť ozvú nahnevané skupiny ako po prvej sérii Trebišovčania. Naopak, očakáva to.

Teší ju, že vďaka prvej sérii začalo byť normálne, keď sa na titulke objavuje úspešná Rómka, hnevá ju, keď si ľudia stále myslia, že menšiny majú nárok iba na určité obdobie úspechu a potom nech znova z obrazovky zmiznú.

Na sociálnych sieťach ste zverejnili predsavzatie, že v roku 2024 budete odvážnejšia. Nie ste dosť odvážna?

Keď som bola mladšia, bola som odvážnejšia. Vekom som zvážnela. V niektorých veciach mi to vyhovuje, ale niekedy mi veľmi chýba, že nie som pobláznenejšia. Pracujem na tom, takže sa snažím ísť odvážne do každej výzvy, ktorá príde.

Začalo sa to už pri seriáli Iveta, lebo ja som si nikdy nevedela predstaviť, že by som mohla hrať. Teraz som dostala ponuku hrať divadlo. Veľmi som sa bála, ale povedala som si, OK, zvládla som seriál, milujem divadlo, dostala som ponuku a idem do toho.

Herečka Alžbeta Ferencová (15 fotografií)

Do akého divadla?

Národného. Ide o hosťovačku v jednej hre, ktorú robí Marián Amsler. Ideme to ešte len skúšať a ja dúfam, že to doskúšam do úspešného konca. To je pre mňa momentálne najväčší odvážny krok.

Druhá časť predsavzatia bola pracovať na sebe, na veciach, na ktorých záleží. To sú aké veci?

To je hudba, hudba a znovu hudba. (Smiech.) A chcem znovu viac tancovať, pracovať na sebe, lebo mám pocit, že som vypadla z kondície. Musím telo fyzicky potrápiť, aby som sa dostala tam, kde si predstavujem, že by som chcela chvíľku byť.

Vždy, keď sa na Slovensku dostanete do médií, je to škandál. Najprv Miss, potom Koleso šťastia, Iveta a Trebišov. Aký bude škandál s Ivetou 2? Koho urazíte?

Urazíme toho, kto sa ozve. (Smiech.)

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Herečka Eva Mores: Neviem si predstaviť, že by Boh nebol Čítajte 

Tipujem, že to budú Rómovia, lebo tých ste tentoraz nešetrili.

V jednotke bola Iveta pozitívny rómsky vzor, ktorý niečo dosiahol. A som šťastná, že sme to takto ukázali, lebo je to pravda a dá sa to. V dvojke otvoríme nové témy a reálnejšie ukážeme, že Róm-Neróm, všetci ľudia sú si úplne rovní a dejú sa okolo nich pozitívne aj negatívne veci.

V podstate sa môžu ozvať všetci. Sme otvorení všetkým námietkam. (Smiech.)

Škandál sa vždy hodí.

Tak škandál… Ja si stojím za tým, čo točíme. Tie veci pred Ivetou boli pre mňa psychicky náročnejšie, lebo to bolo niečo, čo som nemohla ovplyvniť. Či Koleso šťastia, či nejaké šarapaty s Borisom Kollárom, ktoré sú vymyslené.

Veľmi sa ma to dotýkalo, prečo práve ja, ktorá s tým nemá naozaj nič spoločné? Kolesom šťastia som nikomu neublížila, neurobila som nič zlé. Do Ivety som už išla s tým, že otvárame citlivé témy a za tým si stojím.

V prvej sérii Iveta urobila kultúrny skok – z Trebišova do Bratislavy. Aký skok urobí v druhej sérii?

Do Prahy. Rovnako ako ja, lebo tam naozaj žijem. Bude tam ešte jeden skok, na konci, ale ten vám nemôžem prezradiť.

Iveta sa z modelky stane mentorkou?

Áno, Iveta sa po určitých udalostiach hľadá a v novej postave, ktorú hrá Marsell Bendig, vidí trošku seba, keď bola mladšia. Chce niekomu oplatiť to dobré, čo sa dostalo jej, chce niekomu pomôcť.

Pri prvej sérii ste hovorili, že nemusíte hrať, lebo hráte samu seba. Teraz už máte za sebou hereckú skúsenosť. Už hráte?

Snažila som sa naďalej nehrať. Absolvovala som herecké workshopy, stretávala sa s ľuďmi, ktorí filmové herectvo u nás i v zahraničí učia, a jediná rada od všetkých bola: Nehraj! Vôbec nehraj! Tak som sa snažila.

Navyše, Iveta je stále Iveta, nemohla som ju nejako extrémne posunúť. Snáď ešte dostanem šancu hrať inak v niečom inom. Pri nakrúcaní Ivety 2 som sa teda pocitovo vrátila do minulosti.

Aj doma som sa tak správala a rozprávala, takže si môj frajer zo mňa robil srandu: Á, máme to tu, prichádza Iveta! Nech už sa skončí tá Iveta, nech sa mi vráti Zea! (Smiech.)

Necítite potrebu ísť študovať herectvo?

Áno, ale nie na vysokej škole. Nemala by som na to čas a priestor a ani si nemyslím, že je úplne potrebná. Preto som išla na konci roka aj do New Yorku a stretávala som sa tam s ľuďmi zo sveta filmu a hudby, študujem aj teraz.

Niektoré kurzy sú skvelé, niekedy trvajú len týždeň-dva, na tom teraz pracujem, skúšam rôzne techniky a veľmi ma to baví. Mám skvelého hereckého kouča, ktorý žije v Berlíne, chodí do Prahy aj na Slovensko.

Ako si predstavujete budúcnosť? Čo má prednosť? Hudba alebo herectvo?

Herectvo ma baví tak veľmi, že by som chcela, aby bolo mojím hlavným džobom, alebo aby sa o prvé miesto bili hudba s filmom. Ak príde ponuka a rola sa mi páči, tak budem dychtivo nakrúcať, chcem to skúšať, lebo sa chcem zlepšiť.

Hudba sa robí veľmi ťažko, lebo som veľmi náročná, nechce sa mi len tak niečo vydať, hoci mám hotových 5-6 vecí. Viem, že tanec nebudem môcť robiť dlhodobo, tomu venujem energiu teraz, ešte nejaké tri-štyri roky.

Aké to bolo vrátiť sa na pľac s rovnakými ľuďmi, hercami aj štábom? Ako po prázdninách do školy?

Áno, bolo to veľmi príjemné. Samozrejme, chýbala tam trošku vášeň prvotného projektu, tá – ako to nazvať? – iskra medzi ľuďmi, keď niečo robia prvýkrát, ale to je pri každom projekte.

Ale to mi chýba vo všetkom, aj keď hrám znovu ten istý koncert s tými istými ľuďmi, keď už som vo vzťahu… Viete, čo myslím? Milujem prvotnú iskru, energiu, ten pocit ma celkovo v živote nabíja.

Preto rada cestujem a spoznávam nových ľudí. Ale zasa, keď už točíte druhýkrát, cítite sa bezpečne. To je iný pocit, ale tiež je fajn.

Z prvých dvoch častí som mala pocit, že Zuzana Mauréry sa mimoriadne zlepšila vo východniarčine.

Áno, Zuzka sa zlepšila. A zároveň má oveľa viac priestoru. Samozrejme, východniari budú asi vždy počuť, že to nie je stopercentné, môže sa snažiť akokoľvek, ale k jej úlohe to už patrí, neviem si predstaviť, že by hovorila inak.

Často sa tam objaví niečo okultného – anjel, veštba, prekliatie, poverčivosť – je to len ozvláštnenie, alebo to má zásadný význam?

Neviem, či si to veľa divákov uvedomilo, ale v prvej sérii šlo o kométu, ktorá preletí nad Trebišovom, prinesie šťastie nielen Ivete, ale aj mestu, stane sa z neho lepšie miesto. To bol základ celého seriálu. V druhej sérii sa to len zveličí.

Ale to by sme si klamali, keby sme nepovedali, že v rómskej kultúre a vôbec na východe Slovenska je viera v nadprirodzeno stále živá.

Naši starí rodičia stále hovoria: Toto nerob, lebo sa pohádame! Alebo Ježiš, rozsypala sa soľ! Rozbilo sa zrkadlo. Daj si červenú šnúrku! Nehovor o chorobe! To ani nesmieš vysloviť, lebo sa ti to stane!

A vy k tomu máte aký vzťah?

Ja som v tom vyrastala. Keď sa vám sníva, že vám vypadnú zuby, stane sa niečo zlé.

Stalo sa niekedy, že sa niečo také potvrdilo?

Mne sa skôr snívajú veci, ktoré sa dosť často aj stanú. Neskôr, o týždeň, o pár dní, ale dosť často. Keď mám dlho zlé sny a som nepokojná, potom sa stane niečo nepríjemné.

Neviem, či je to preto, že som Rómka, alebo som len veľmi senzitívna. Viem, že tento rok budem musieť na sebe veľa pracovať a stanú sa mi rôzne veci. Ale nebojím sa toho.

Keď ste boli na titulke Evy, napísali ste na sociálne siete, že desať rokov počúvate, ako nie ste slovenský typ ženy na titulku? Ozaj?

Áno, to sa zmenilo až mnou a Ivetou. Neviem, či niekedy bola na titulnej stránke Monika Bagárová, ale nemyslím si, že doteraz by tam niekedy bolo rómske dievča. V Prahe sa to už trošku posunulo, ale celkovo nebolo jednoduché dať na titulnú stranu niekoho, s kým sa nevie stotožniť celá krajina.

Je ťažké stotožniť sa s hrdinom, ktorý je iný ako my. Teraz o tom bola polemika v Amerike, keď hrala malú morskú vílu černoška. Černošské deti sú zvyknuté, že musia urobiť ten myšlienkový obrat, keď chcú vidieť v bielej princeznej seba, teraz si to mohli vyskúšať tie belošské.

Áno, to je môj názor. Aj ja som sa medzi najbližšími kamarátmi, inteligentnými otvorenými ľuďmi stretla s nepochopením, prečo je malá morská víla černoška. Aj otvorení ľudia majú v sebe hlboko zakódované predsudky, ani o tom nevedia.

Keď vyšla Iveta, mala som veľmi veľa pozitívnych ohlasov a naozaj som šťastná, že ma Slovensko prijalo. Ale, samozrejme, mala som aj ohlasy typu – už by stačilo tej Ivety v telke! Prečo je všade? Dobre, zadarilo sa jej, ale už stačilo. Vadilo im, že som bola v prime-time mesiac. Jeden človek.

Keď sa vysiela mesiac Talent a stále je všade Jaro Slávik alebo Diana Mórová, to nevadí nikomu. Celý život, každý deň sa pozeráme na nerómskych ľudí v televízii, časopisoch, rádiách, hoci na ulici sú aj ľudia iných farieb. Je to veľmi dlhá cesta.

Ľudia si stále myslia, že máme nárok iba na určité obdobie úspechu a potom nech znova zmizneme.

Myslíte si, že je povinnosťou rómskeho umelca pomáhať Rómom, riešiť vo svojej tvorbe a v médiách ich problémy?

Nemyslím, že je to moja povinnosť a závisí to od každého jedného, ako sa k tomu postaví.

A ako sa ku tomu staviate vy?

Snažím sa, v rámci možností. Keď sa mám k tomu niekde vyjadriť a niekomu pomôcť, tak to urobím. Tiež nechcem, aby ľudí na mne zaujímalo len to, že som Rómka, ale snažím sa to robiť prirodzene.

Nechcem preháňať, ale my sa reálne bavíme o prvej rómskej hlavnej postave nejakého projektu v histórii Slovenskej republiky. A tam už moja povinnosť naozaj vzniká, lebo všetky médiá sa o to zaujímajú.

V hudbe vám nikto nehovorí, prečo nerobíte worldmusic alebo cigánsku hudbu?

No jasné. Teraz v Prahe riešim niečo s americkým producentom, ktorý zbožňuje, že som Rómka a veľmi ma presviedča, aby som do produkcie zakomponovala rómsky temperament. Vôbec sa tomu nebránim, len som nestretla ľudí, s ktorými by to znelo dobre.

Ale ja som v hudbe chameleón, asi s tým prestanem bojovať. Jeden rok mám chuť urobiť znova folkovú melancholickú dosku a potom by som chcela urobiť slovenský projekt, potom by som chcela vydať gitarové rómske cédečko, asi si to všetko splním.

Mojím vzorom je Zuzana Navarová, ktorá, myslím si, kašľala na úplne všetkých a robila si, čo chcela.

Máte sen alebo projekt, ktorý by ste si ešte niekedy chceli splniť?

Keď som bola v New Yorku, dostala som sa do niekoľkých klubov, v ktorom sa stretávali ženy. Mojím snom je urobiť taký klub, mať tam dve tanečné sály s kaviarňou, reštauráciou, kde sa môžu robiť prednášky, kde sa ženy stretávajú, vymieňajú si znalosti, môžu si oddýchnuť, zatancovať, niekto sa im postará o dieťa, cítia sa tam bezpečne.

Kde by sa silné ženy prepájali, posúvali a dokázali vytvoriť nové projekty. Myslím si, že mužských klubov je strašne veľa, ženských nie.

Zažili ste niekedy neúspech, ktorý vás posunul vpred?

Jasné. Koleso šťastia.

Kam vás to posunulo?

Do Prahy. Posunulo ma to na psychickej úrovni zvládať podobné veci.

Ako ste to zvládli?

Vtedy som to zvládla zle, lebo som bola dvadsaťštyriročné dievča, ktoré hodili do vody a nechali ju improvizovať pred kamerou. Myslíte si, že vám to ide dosť dobre, a zrazu sa na vás zamerajú dve médiá a potom sa na vás zrúti celé Slovensko. Ako ovce.

Čítala som o sebe, že som šľapka, že som neznesiteľná, hrozná a odporná. Najťažšie bolo pre mňa pochopiť, prečo, komu som tým ublížila, komu som urobila a čo zle.

Kto vám s tým pomohol?

Ja, sama. Z väčšiny problémov som sa vždy vyhrabala sama. Musela som sa jedného dňa nadýchnuť a povedať si, stop, takto nemôžeš ďalej fungovať. S Kolesom šťastia som sa dostala do extrému, keď som išla po ulici, vo vlaku, ľudia si ma fotili, že som zrútená a vyzerám hrozne.

Videla som predtým, ako takéto veci niektorých ľudí zničili a tak som si povedala, že toto nepotrebujem, veď som nič zlé neurobila. Vtedy prišla ponuka ísť do Prahy. A to som brala ako nový začiatok.

Na čo sa teraz tešíte? Čím žijete?

Momentálne sa stretávam s rôznymi producentmi a snažím sa na jeseň vydať niečo, čo poteší mojich fanúšikov. Je to náročné, ale chodím na stretnutia, počúvame hudbu, riešime. A ešte sa teším na dovolenku s frajerom do Talianska!

Váš partner, český raper a producent Paulie Garand, je z Liberca. Obidvaja žijete v Prahe?

My žijeme v Liberci a ja žijem aj v Prahe. Máme dom v Liberci, ale ja mám aj podnájom v Prahe.
Dokážeme si dať veľkú voľnosť v rámci práce, sme spolu napríklad cez víkend a potom Pavel v Liberci robí album a ja týždeň skúšam v divadle, potom sa zasa cez víkend vidíme v Liberci, alebo príde on aspoň na obed do Prahy, lebo má cestu. Vieme si to zatiaľ veľmi vynahradiť, bohužiaľ, ja sa teraz musím viac zdržiavať v Prahe.

Rozhovor vznikol pre magazín TV OKO/TV SVET.