Starne, je sám a upratuje toalety. Jeho dni sa na seba nápadne podobajú, ale sú dokonalé

Hirajama žije v Tokiu a upratuje verejné toalety. Je to hanba? Znevýhodňuje ho to v očiach ostatných? Niektorých to udivuje. Lenže v skutočnosti to o jeho osobnosti nevypovedá nič. A nemecký režisér Wim Wenders sa na neho pozerá s úctou a obdivom. Ukazuje to jeho najnovší hraný film Dokonalé dni.

Wenders je veľké meno a na konte má ocenenia z najväčších festivalov. Zbieral ich najmä s filmami Stav vecí, Paríž, Texas či Nebo nad Berlínom. Na Oscara zatiaľ nedosiahol, hoci bol na cenu nominovaný s dokumentmi Pina a Soľ Zeme. Tento rok má opäť šancu, práve s novinkou, ktorá môže uspieť v kategórii najlepší medzinárodný film.

Podľa magazínu Variety sú Dokonalé dni komerčne najúspešnejším projektom Wendersovej kariéry. Celosvetové tržby snímky presiahli 24 miliónov dolárov, a to v niektorých krajinách ešte len bude mať premiéru. Na Slovensku ju uvedú do kín už 29. februára.

Opakovanie a krása každodennosti

Informácia o tržbách je zaujímavá aj preto, že film Dokonalé dni neťaží z klasicky vystavaného príbehu s dramatickými peripetiami. Tvorí ho niekoľko výjavov z každodennosti upratovača toaliet, ktorému sa občas pripletie niekto do cesty, aby sa vzápätí zase potichu vytratil.

(zdroj: Filmtopia)

Hirajama je mĺkvy a samotársky starnúci chlapík, ktorý žije v skromnom byte. Zdá sa, že je spokojný. Jeho život sa odvíja v rovnakých denných slučkách a Wenders pekne zachytáva opakujúce sa úkony. Pre niekoho by to bola nuda, Hirajamovi to však prináša pokoj a istotu.

V práci je pedant, čistí všetko a dôkladne. A keď chce niekto počas jeho upratovania využiť toaletu, okamžite pokorne odíde a počká, kým sa bude môcť vrátiť.

Nie je to však človek, ktorý by trpel pocitom menejcennosti a jeho vnútorný svet by zíval prázdnotou. Je vnímavý a všíma si a preciťuje javy, ktoré iní často prehliadajú.

Dokáže si vychutnať slnečné svetlo, ktoré rozptyľujú koruny stromov, fascinujú ho farebné hry, drobnosti vynárajúce sa z každodennosti. Niektoré videl už veľakrát, a stále sú pre neho čerstvé, krásne. Fotografuje si ich.

Doma zas po večeroch číta knihy. Takisto rád počúva hudbu, najmä starý „západný“ rock, ktorý si púšťa z kaziet.

Rokmi si vytvoril svoj svet, v ktorom mu je útulne. Má svoje pevné základy, pretože sa v ňom toho veľa opakuje. Chodí do tej istej reštaurácie, do toho istého kníhkupectva, toho istého baru, kde stretáva starých známych. Žije v bubline, do ktorej príliš neprenikajú noví ľudia. On ich registruje, zaujato pozoruje z odstupu, no nenadväzuje s nimi vzťah.

S potešením však pristúpi na výzvu neznámeho používateľa toaliet, ktorý tam skrýva papier s piškvorkami. Hirajama vždy urobí ďalší krok v hre a papierik vráti na miesto, aby tam na druhý deň našiel ťah svojho neznámeho protihráča.

Zopár stretnutí

Dokonalé dni by bolo príjemné sledovať, aj keby sa odohrávali len v stereotypnej každodennosti. Wenders ju dokáže pekne zobraziť (vrátane krátkych snových rekapitulácií prežitého). Výhodou je tiež sympatický protagonista, ktorý si užíva svet aj bez toho, aby o tom rozprával alebo robil veľké emotívne gestá. Predstaviteľ hlavnej úlohy Kódži Jakušo získal vlani hereckú cenu na festivale v Cannes.

Pri takom subtílnom rozprávaní majú šancu vyniknúť aj drobné zmeny v bežnej rutine ústrednej postavy. Napríklad premeny počasia.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Chudiatko sa nekrčí v kúte. Je výstrednejšie ako čokoľvek, čo sa dá v kinách vidieť Čítajte 

Sú tu však až výraznejšie udalosti, ktoré zasiahnu do životného kolobehu Hirajamu. I keď z pohľadu bežného príbehového filmu by až také výrazné neboli a zanikli by v prúde rozprávania ako nenápadné epizódky.

Platí to o Hirajamovom mladom kolegovi, ktorý k práci pristupuje ľahtikársky a jeho vnímanie sa často redukuje na bodové hodnotenie. Chcel by nadviazať vzťah s dievčaťom, ktoré sa mu páči, ale nemá peniaze. A pre ňu je, zdá sa, podnetnejší nenápadnejší Hirajama so svojimi rituálmi ako pobláznený mladík, ktorý berie všetko na ľahkú váhu.

(zdroj: Filmtopia)

No a potom je tu Hirajamova neter, ktorá ho nečakane navštívi, keď utečie z domu. Prostredníctvom nej sa divák dozvie aspoň omrvinky z hrdinovho rodinného zázemia.

Mnohé si však divák musí domyslieť a dostane len málo indícií na dotváranie celkovejšieho obrazu. Nevedno, či Hirajama žil kedysi úplne iným životom, a ak áno, prečo sa rozhodol pre zmenu.

V snímke žije pre aktuálny okamih, pre práve prebiehajúci deň. Nevracia sa späť, nerobí si plány do budúcnosti. Ďalší deň sa odohrá v rovnakom rytme ako ten predošlý. A Hirajama bude zase žiť preň. S rovnakou pracovnou precíznosťou, s rovnakou všímavosťou pre maličkosti, ktoré ho obklopia, s rovnakým rešpektom k druhým, s rovnakou vyrovnanosťou ako včera.

Dialógov je vo filme málo, o niečo výraznejšie v ňom účinkuje hudba. Nie hudba zložená pre film, ale staré známe pesničky, ktoré si Hirajama púšťa ako soundtrack k presúvaniu sa po meste. Znejú úryvky zo skladieb od Animals, Rolling Stones, Lou Reeda, Patti Smith či Van Morrisona.

Veľa svetov v jednom

Wim Wenders celkom podrobne ukazuje Hirajamov denný režim a jeho pracovné rituály, ako si pripravuje pomôcky a ako puntičkársky sa venuje čisteniu. Napriek tomu to nie je náhľad do života človeka, ktorého by ubíjala pracovná rutina a čosi ako prízemnosť reality. Je to obraz muža, ktorý sa nad tým, čo by iných deptalo, povznáša bez toho, aby tomu unikal. Je spokojný a šťastný, hoci vie aj to, čo je to smútok.

„Svet pozostáva z mnohých svetov. Niektoré z nich sú prepojené, iné nie,“ hovorí Hirajama. Jeho vnútorný svet je harmonický a naplnený. A zdá sa, že je aj prepojený s ostatnými, i keď sa navzájom priamo neprenikajú.

Hirajamov výrok vlastne platí aj pre divácky vzťah s Wendersovým filmom. Mnohí sa s jeho svetom jednoducho neprepoja. Ale zároveň bude určite dosť takých, ktorí už film ako Dokonalé dni vyslovene potrebovali.