Komunitný život, akokoľvek gýčovo a naivne to znie, je v škandinávskych mestečkách dlhou a peknou tradíciou.
Typickým znakom preň nie je susedská kontrola spoza plota, vyzeranie cez okno na ulicu, ani túžba po alternatíve ku konzumnému životnému štýlu v meste. Skôr vôľa myslieť na to, aby tam nikto nezostal sám a najmä nie bez pomoci.
V jednom takom meste bol päťdesiatdeväťročný Ove niečím ako starosta. Keď inak chápajúci susedia začali byť unavení tým, ako veľmi je posadnutý všetkými pravidlami, stanovami a manuálmi, zvolili si namiesto neho jeho najlepšieho kamaráta.
Chorá mama v luxusnom byte ho znervózňuje i hnevá. No hanbil by sa, keby ju dal do ústavu Čítajte Ove začal strácať nervy. Aj drobné priestupky v ňom vyvolávali zúrivosť, na ulici mu svojím pohybom alebo tmolením sa prekážali pes aj potulná mačka. Keď mu zomrela manželka a po dlhých rokoch dostal výpoveď v práci, prijal to ako jednoznačný signál: najvyšší čas sa obesiť.
A aj si rýchlo nachystal lano - no v rozhodujúcej chvíli ho naštvala nová susedka. Cez okno videl, ako nešikovným parkovaním ohrozovala jeho poštovú schránku.
