Zuzana Porubjaková: Neverím, že boh stvoril svet, ale mať vieru znamená mať svedomie

Medzi dvadsiatkou a tridsiatkou sa cítila veľmi nedocenená a ukrivdená. "Mala som pocit, že môj naozajstný potenciál je prehliadaný, že hrávam iba malé úlohy a že vlastne nemám kde ukázať talent," hovorí herečka ZUZANA PORUBJAKOVÁ, ktorá je novou členkou Činohry Slovenského národného divadla.

Ako prvú postavu stvárnila Constance v inscenácii Ježiš z Montrealu, ktorú časť verejnosti označuje za rúhavé dielo. Podáva v ňom výborný výkon napriek tomu, že sa k tímu pridala až v polovici skúšobného procesu a premiéru odohrala s prasknutou hrudnou kosťou.

Účinkujete v inscenácii SND Ježiš z Montrealu. Krátko po premiére vznikla výzva na zastavenie tohto „rúhavého divadelného predstavenia“, ktorú inicioval konšpiračný web Christianitas. Sledovali ste tieto udalosti?

Úprimne, snažím sa to ignorovať. Mám pocit, že ak sa niečomu takému venuje pozornosť, iba to podporuje hlúposť ľudí.

Neviem to naisto, ale predpokladám, že drvivá väčšina tých ľudí, ktorí petíciu podpísali, alebo ju vytvorili, inscenáciu ani nevideli. Ak by to bolo inak, potom by celkom isto uznali, že Ježiš z Montrealu je jednoznačne dielo, ktoré osloví aj veriacich ľudí.

Prednedávnom sme po predstavení mali debatu s biskupom Františkom Rábekom. On sa o inscenácii vyjadril veľmi pekne.

Čo na ňu povedal?

Hovoril o veciach, ktoré sa mu páčili, spomeniem napríklad vizuálne veľmi krásnu scénu božieho hrobu. Celkovo bola tá diskusia veľmi vecná a aj tí kolegovia, ktorí mohli mať pod vplyvom petície nejaké rozporuplné pocity, sa upokojili a pochopili, že naozaj nerobíme nič rúhavé.

A napokon, aj v súbore SND sú silno veriaci ľudia a viem, že ich inscenácia hlboko dojala. Toto je pre mňa oveľa dôležitejšie ako umelý škandál.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Ježiša pri ukrižovaní zabalia do fólie ako mäso. Je to provokácia, ale nie obžaloba Čítajte 

Rozprávali ste sa počas skúšobného procesu o viere?

Ja som bola v špecifickej situácii, pretože som naskočila do rozbehnutého vlaku. Prišla som v čase, keď sa už skúšajú kostýmy. To je už inscenácia v takmer finálnej podobe. Nezažila som teda čítacie skúšky, na ktorých sa podobné témy najviac otvárajú.

Ale otázky viery samozrejme vystupovali. Na jednej zo skúšok napríklad padla otázka, kto chodí pravidelne do kostola. Nie je úplne bežné, že sa viera dostáva do každodenného rozhovoru. Myslím si, že sa to považuje za dosť osobnú tému. Ja osobne sa ale o bohu rozprávam rada.

Ste veriaca?

Študovala som na evanjelickom lýceu a som za to nesmierne vďačná. Dalo mi to niečo, čo by som asi nazvala základom bytia, v ktorom boha vnímam ako dobro a lásku. Neverím, že boh stvoril svet, ale vnímam to tak, že mať vieru znamená mať nejakú vnútornú harmóniu, mať svedomie, mať vnútornú čistotu.

Niečo, čo môže vyzerať trochu slniečkarsky, ale napokon sa k tomu vždy vrátime. Lebo bojovať proti zlu zlom je nezmysel. A nefunguje to. Mám skúsenosť, že vždy keď som niečo riešila v láske, tak to dopadlo lepšie ako bez nej.

Čo ešte vám dalo štúdium na lýceu?

Veľa vecí. Učili nás nesmierne otvorení farári, ktorí s nami veľa diskutovali, takže okrem iného som si odniesla chuť hovoriť s ľuďmi. A potom aj také veci, ktoré možno niekto nepovažuje za dôležité, ale mňa ovplyvňovali na dennej báze: napríklad rozumieť desiatim božím prikázaniam alebo pochopiť zmysel modlitby Otčenáš.

Myslíte si, že tieto veci by mali byť súčasťou všeobecného vzdelania?

To netvrdím. Ale som rada, že tieto veci boli súčasťou môjho dospievania. V náboženskom učení je veľa právd, ktoré nám môžu pomôcť snažiť sa byť lepšími ľuďmi.

Už ste spomínali, že do inscenačného procesu Ježiša z Montrealu ste prišli náhle. Postavu Constance ste prevzali po Petre Vajdovej, ktorá musela náhle odísť zo zdravotných dôvodov. Je náročné začať skúšať postavu, ktorú už pred vami niekto formoval?

Do skúšobného procesu som prišla po troch týždňoch od začiatku, pričom skúšanie inscenácie zvyčajne trvá šesť týždňov. Mala som teda menej času na to, aby som nasala úplne všetko, ale dosť na to, aby som si v postave našla niečo svoje.

Robila som už záskoky, na ktoré som mala týždeň, dva dni alebo dokonca aj záskok zo dňa na deň. To je nesmierne ťažké a vtedy som len ťažko hľadala vlastnú cestu. Pri tejto inscenácii to ani zďaleka nebolo také náročné a môžem povedať, že tá postava je naozaj moja.

Zuzana Porubjaková (Constance), Martin Šalacha (Daniel) (zdroj: Robert Tappert)

Aké to je, keď herec robí divadelný záskok? Je cieľom len naučiť sa text a pohybovať sa v priestore tak, ako to robil kolega či kolegyňa pred ním, alebo aj nájsť priestor na emócie?

Na prvý raz je to zvyčajne adrenalínový výkon, všetci sú prajní a gratulujú, pretože záskokom sa zachráni predstavenie. V ten večer ste hrdinkou. Skutočné skúšky prídu až potom, ako sa odohrá niekoľko predstavení.

Záskoky však, až na nejaké výnimky, nemám rada. Postavu, ktorú som prevzala, som nikdy nebrala celkom za svoju a nevedela som si jej hranie úplne užiť.

Napríklad text. Pri prevzatých úlohách ho nikdy neovládate stopercentne, lebo sa ho človek neučil plynulo počas skúšok, ale nárazovo a v strese. Zabudnuté texty sú pritom naozaj tie najhoršie nočné mory. Keď sa do predstavenia vrátila herečka, ktorú som počas materskej alebo nejakej choroby zaskakovala, s radosťou som jej postavu vrátila.

Ale sú herci a herečky, ktorým záskoky naopak vyhovujú. Dostanú hotovú postavu, ktorú iba prevezmú a prípadne nejako jemne rozvinú. V takýchto prípadoch je na dohode s pôvodnou interpretkou, či sa v postave budú alternovať.

Ako vlastne vyzerá, keď sa človek pripravuje na záskok alebo preberá rolu po kolegoch?

Záleží, o akú rolu ide. Keď som v Divadle Astorka preberala postavu Heleny v Sne noci svätojánskej, tak som sa texty učila asi mesiac. Vtedy išlo o úlohu v Astorke, ktorá ma nesmierne ovplyvnila a veľmi mi na tom záležalo.

Keď je ale krátky čas, tak sa zväčša herci pripravujú tak, že sledujú záznam. So záznamom memorujú texty a sledujú, ako sú vystavané scény v priestore. Toto je komplikovaná časť, lebo na zapamätanie si textu často používame pohyb. To, čo hovoríme, si nejako spojíme s tým, čo sa deje v priestore. Počas skúšok to ide prirodzene, ale bez nich a iba so záznamom je to náročnejšie.

Zuzana Porubjaková (zdroj: Marko Erd)

Počas jednej z finálnych skúšok Ježiša z Montrealu ste vraj mali úraz.

Áno. Scénografické riešenie v inscenácii tvorí aj prepadlisko hlboké asi tri metre. Počas skúšky som sa potrebovala dostať k pani šepkárke a keďže bola na scéne tma, spadla som do toho hlbokého priestoru. Zachytila som sa na proscéniu, hrozne som sa doudierala a nalomila som si hrudnú kosť.

Bolo to veľmi bolestivé a až teraz, niekoľko týždňov od úrazu, vlastne môžem postavu hrať plnohodnotne.

Zvyšok skúšok, premiéru aj prvé reprízy ste teda odohrali v bolestiach?

Áno, ale bolesť nie je to najhoršie. Nebolo to vážne zranenie, vedela som, že to prejde. Najhoršie bolo, že som nemohla hrať plnohodnotne. Pohyb je pre mňa základom hereckej práce, veľa postáv budujem práve cezeň, a preto to pre mňa bolo ako hrať bez jedného zmyslu.

Sú herecké úrazy časté?

Stávajú sa. A mne osobne sa dejú pomerne často. Aj pri nedávnej premiére Pozsony Dance Club v DPOH som si vyvrtla členok.

Súvisí to asi s tým, že sa do všetkého hrniem. Od malička som tancovala a bola som zvyknutá, že som stále v pohybe, ale mám už predsa len svoj vek, za sebou tri pôrody a viem, že so svojím telom budem musieť začať pracovať vedomejšie a premyslenejšie.

Aká bola fyzicky najnáročnejšia inscenácia, v akej ste doteraz hrali?

Asi Pozsony Dance Club, pretože je to do veľkej miery tanečná inscenácia a ja sama som si tam navymýšľala mnoho vecí, ktorými si to ešte komplikujem.

Ako náročná je oproti divadlu práca v seriáloch?

Tiež záleží ako v ktorých. Denné seriály sú náročné najmä na psychiku. Je to stále to isté a pre hercov bez hlbšieho zmyslu. Je v nich ťažké neskĺznuť do stereotypu.

Na druhej strane kratšie ucelené série s ôsmimi či desiatimi časťami sú neraz zaujímavejšie ako filmy. V poslednom období sa mi veľmi páčila práca s režisérom Janom Hřebejkom v seriáli Večne mladí.

V čom?

Jan Hřebejk zvyčajne berie prvý záber, keď sme my herci najúprimnejší a najautentickejší.

Čiže to bolo krátke nakrúcanie?

Rozhodne to ale nie je krátke točenie! O každej scéne sme sa najskôr dlho rozprávali, analyzovali sme ju, rozoberali, ako by asi mohla vo finále vyzerať. Jan si spolu s kameramanmi tak nastavil kamery, že zvyčajne prvý záber vyhodnotil ako dobrý.

Zaujímavé je, že sa snažil, aby veci pôsobili čo najprirodzenejšie, takže nejaké drobné brpty alebo skákanie si do reči – čo sa v bežnom živote deje, pre neho nepredstavovali problém. Aj v tom je vidno výrazné sebavedomie režiséra.

Od marca sa stanete členkou Činohry SND. Je to ten najväčší úspech, ktorý sa môže hercom a herečkám udiať?

Kedysi by som to tak určite vnímala, ale teraz nie. Veľmi si to vážim, teším sa na nové príležitosti a novú prácu. Ale beriem to tak, že je to len časť môjho života. Asi je to aj vekom a tým, že mám tri deti, ale mám jednoducho pocit, že prílišné upínanie sa na nejaký životný sen je vlastne zbytočné. Zajtra tu už nikto z nás nemusí byť.

Ťažko sa to vysvetľuje, ale asi až keď je to človeku nejak príjemne jedno, je to to pravé. V Slovenskom národnom divadle som už skúšala tri inscenácie. Jednu hneď po ukončení školy, neskôr jednu rozprávku a potom veľmi špecifickú inscenáciu Rechnitz – Anjel skazy, v ktorej úvode som asi desať minút prednášala báseň po anglicky. Vždy som si vravela, že je to super, že sa mi tam páči, ale že byť v národnom nie je len tak. Že najskôr musím byť pevná a zrelá ako človek.

A vtedy ste neboli?

Vôbec nie. Vtedy som sa v živote cítila veľmi často ukrivdená. Mala som pocit, že môj naozajstný potenciál je prehliadaný, že hrávam iba malé úlohy a že vlastne nemám kde ukázať talent.

Medzi dvadsiatkou a tridsiatkou som sa cítila veľmi nedocenená a potom mi do života prišli deti. Alebo možno preto mi do života prišli. Ťažko sa to vysvetľuje, ale vedela som, že niečo zásadné sa stane, keď budem mať 38 rokov.