Považuje za výhodu, že so scenáristom Petrom Kolečkom nie sú Slováci, pretože pri tvorbe seriálu Iveta sa mohli cítiť slobodnejšie. No slobodu im dala najmä televízia JOJ, ktorá na seba zobrala riziko, že niekoho urazia.
Režisér JAN HŘEBEJK vysvetľuje, prečo je ťažké nakrúcať pokračovanie čohokoľvek, ako herečka Alžbeta Ferencová ovplyvnila vyznenie prvej série a desiatky rómskych detí vyznenie druhej, ako sa z Frýdku-Místku stal Trebišov aj kam sa posunul dej druhej série.
V poslednom období nakrúca na Slovensku často, viac sa sústreďuje na minisérie ako na filmy, sedem rokov chystá ďalší film.

Odklady a prekážky však považuje za prínosné, len vďaka nim mohol vzniknúť aj taký úspešný film, akým sú Pelíšky. No keď mu Jiří Menzel dal odporúčací list so znením: Raz to bude skvelý film, ale chce to ešte veľa práce, nadšený rozhodne nebol.
Prepáčte, že používam dva diktafóny, ale už sa mi stalo, že som si rozhovor nenahrala alebo nešiel prehrať.
K tomu vám poviem historku. Pri nakrúcaní Pupenda sme potrebovali scénu, kde počúvajú Hlas Ameriky. Jeho synonymom bol pre nás Ivan Medek. Jeho typický hlas a záverečné – Ivan Medek, Hlas Ameriky, Viedeň.
Poprosili sme ho teda, aby nám to nahral. V tom čase už nikam nechodil, mal problémy s nohami, priviezli sme ho autom. Povedal, že mimo bytu nebol pol roka, nahovoril nám to a odišiel.
Keď sme potom v strižni chceli do scény pridať jeho hlas, vysvitlo, že zvukár to omylom vymazal alebo neuložil. Hovorím, ja mu druhýkrát volať nebudem. Zavolal niekto iný, Medek si vzal taxík a už vo dverách sa smial: Keby ste vedeli chlapci, koľkokrát sa to stalo mne v rádiu!
To sa stane každému.
Dokončili ste druhú sériu seriálu Iveta. Aké je druhýkrát vstúpiť do tej istej rieky? Aké to má pre a proti?
Proti je, že na to, aby človek nesklamal divákov, musí byť druhá séria podobná prvej. Divákom sa to z nejakého dôvodu páčilo, a vy neviete presne prečo, či kvôli srande, kvôli východniarčine, modelkám? Ktorá tá vec ich na tom najviac zaujímala? Rozprávka o Popoluške, ktorá sa stane vicemiss, alebo hašterenie v nárečí?
Takže idete do rizika – niečím to musí byť podobné, aby človek divákov nesklamal, ale nemôžete urobiť to isté, pretože by si povedali, že si radšej pozrú znovu prvú sériu. Najdôležitejšie je teda nájsť, do akej miery sa opakovať musíte, a do akej sa opakovať nesmiete.
Či sme ju trafili, to sa zistí, až keď ľudia novú sériu dopozerajú. Pre nás bolo výhodou, že nám televízia umožnila ísť na hranu možného, napríklad v používaní vulgarizmov, nárečia. A teraz sme sa snažili ísť ešte ďalej.
Bolo výhodou aj to, že vy a scenárista nie ste zo Slovenska, čiže máte odstup? Alebo je nevýhodou, že nepoznáte dokonale naše reálie?
Ani keď robím film z 50. rokov, reálie dokonale nepoznám, pretože som vtedy nežil. Scenárista Petr Kolečko sa pri prvej sérii inšpiroval profesionálnou dráhou svojej manželky, ktorá pochádza z baníckeho Havířova a stala sa českou miss.
Takže sa cítil bezpečne vo svete modelingu, poznal ho a napísal archetypálny príbeh o Popoluške okorenený miestnym folklórom. V Trebišove nikdy nebol.
Neviem, či je výhoda alebo nevýhoda, že nie sme zo Slovenska. Celý štáb bol slovenský a pre mňa to bol tretí projekt, ktorý som na Slovensku po Učiteľke a pred Víťazom nakrúcal.
Mal som napríklad veľkú oporu v castingovej režisérke Ingrid Hodálovej. Mohol som sa spoľahnúť na to, akých hercov mi navrhuje, aby to bolo vierohodné a východniarčinu nemali len nadretú.

Z Ivety bola veľká kauza, že ste urazili Trebišovčanov. Do akej miery vám to, že tu nežijete, dáva tvorivú slobodu, že sa nebojíte, ak niekoho urazíte?
Najväčšia sloboda je, že zo všetkých veľkých producentov k nám Jojka bola najústretovejšia. Nezasahovali vôbec do obsadzovania, nemali cenzúrne zásahy, zobrali na seba riziko, že pobúrime Trebišovčanov. Alebo cirkevné kruhy.
Samozrejme, pre mňa je výhodou, že môžem viac riskovať, chodiť po hrane. Keď prestrelím, nebudem mať doma hanbu, v najhoršom prípade to tam neodvysielajú.
Rozmýšľate nad tým, či niekoho neurazíte, keď točíte v Čechách?