„Bratříčku, nevzlykej, to nejsou bubáci, vždyť už jsi velikej, to jsou jen vojáci, přijeli v hranatých železných maringotkách.“
Keď Karel Kryl spieval tieto slová z tribúny na sklonku roku 1989, spievali ich s ním desaťtisíce ľudí. Boli to fanúšikovia, ktorí si ho pamätali ešte z čias pred emigráciou, z doby sovietskej okupácie, ale aj ľudia, ktorí vtedy ešte neboli na svete a poznali jeho piesne z ilegálnych nahrávok.
Prešlo len niekoľko mesiacov a namiesto vypredaných sál prišli koncerty s niekoľkými desiatkami návštevníkov, rozčarovanie a zahorknutie. Keď Kryl zomrel 3. marca 1994, mnohé médiá sa zmohli len na pár riadkov. Čo sa stalo?
