BRATSLAVA. Síce sa už začne film, ale ešte chvíľu potrvá, kým sa zjaví obraz.
Nie je to prázdny čas. Je to priestor na to, aby sa publikum preladilo z očí na uši a sústredilo sa na to, čo bude v najbližších dvoch hodinách počuť.
Oscara v kategórii najlepší zvuk získavajú veľké akčné filmy, sci-fi filmy alebo trilery. Tento rok má táto kategória úplne iného favorita. Je ním Zóna záujmu, v podstate veľmi komorný film - o holokauste.
Keď ho britský režisér Jonathan Glazer vlani v Cannes uvádzal, hovoril, že sú to vlastne dva filmy v jednom.
Ten prvý počujeme. V jeho centre je mladá žena, ktorá úkoluje poľskú slúžku, aby dohliadala na jej deti, upratovala a obsluhovala ich, a ona sama sa stará najmä o kvety v záhrade. Jej manžel Rudolf Höss bol vysokým (a predovšetkým spoľahlivým) dôstojníkom SS a práve dostal na starosť zefektívnenie kremácie Židov.
Mykola Kovalenko: Že Rusi nemajú informácie? Kdeže. Dávajú však prednosť vodke Čítajte Osvienčimský koncentračný tábor je hneď za múrmi ich domu, vo viacerých záberoch vidno vrchol jeho veže. Obom je pritom srdečne jedno, čo sa tam deje.
Režisér Glazer z toho ani nič neukáže. No zato nechá všetko počuť - a to je vlastne druhý film v jeho filme. Zo všetkých zvukov a ruchov z druhej strany múru si možno poskladať plastický obraz vyhladzovania, ktoré nemalo v Európe dvadsiateho storočia obdobu.
Neviditeľný, ale neznesiteľný teror
Na rozdiel od nemeckého páru vo filme, publikum v kine pravdepodobne nie je chránené takou mierou egoizmu a bezohľadnosti - sčasti aj preto, že s mierou tragédie holokaustu je oboznámené.
Navodzovanému teroru sa preto nemá ako vyhnúť.
