Ak mal na Oscaroch vyhrať divácky hit, potom je dobre, že to bol Oppenheimer a nie Barbie

BRATISLAVA. Americká filmová akadémia sa priklonila na stranu veľkých tém a príbehov. A takisto veľkého diváckeho ohlasu. Najviac ocenení z 96. ročníka Oscarov si v noci z nedele na pondelok odniesol Oppenheimer, ktorý sa stal aj najlepším filmom.

Mnohí ho za víťaza tipovali, ale mohla sa objaviť aj neistota. Jedným z dôvodov boli vlaňajšie Oscary, kde bodovala snímka Všetko, všade, naraz - rozprávanie o záchrane rozpadávajúcej sa rodiny v bláznivom fantazijno-komediálno-akčnom balení.

Spanilá oscarová jazda tohto filmu budila zdanie, že akademikov prepadla túžba uprednostniť hravosť pred vážnosťou. Na túto filmovú „kuriozitu“ vlani nestačilo ani Spielbergovo vyznanie z lásky k filmu v kulise rodinných problémov Fabelmanovci, McDonaghov melancholický prieskum rozpadnutého priateľstva v Duchoch Inisherinu či Fieldov temný psychologický portrét uznávanej dirigentky v dráme Tár.

Udeľovanie Oscarov 2024 (18 fotografií)

Z tohto pohľadu je víťazstvo Oppenheimera návratom ku klasike. K epickému príbehu s výraznými postavami, vážne ladeným rozprávaním a udalosťami s veľkým dosahom.

V prospech Oppenheimera určite zahralo aj to, že hrdinom príbehu je reálna historická osobnosť - otec atómovej bomby.

Jasné posolstvo a dobré načasovanie

Režisér Christopher Nolan hovorí o zložitých peripetiách prípravy bomby, do ktorých bolo zapojených množstvo postáv vrátane podhadzovačov polien. Popri tom otvára niekoľko motívov z Oppenheimerovho súkromia, v ktorom zohrali dôležitú úlohu aj ženy. No a na dôvažok do svojho hrdinu napratal zožierajúce vnútorné pochybnosti a výčitky svedomia. Je vlastne zázrak, že mu to celé drží pokope, a Nolan si za to odniesol aj svojho prvého Oscara za réžiu.

Jeho filmu nemožno uprieť naliehavosť a prešpekulovanú rozprávačskú štruktúru, i keď jeho ambicióznosť ho tak trochu aj pohlcuje.

Nolan si dal pritom záležať na jasne tlmočenom posolstve, že atómová bomba je pre ľudstvo obrovskou hrozbou. A trafil sa do správneho načasovania. V samotnej snímke, odohrávajúcej sa v polovici 20. storočia, sa hovorí o obavách pred Sovietmi a tematizuje sa paranoidný pohon na sympatizantov komunizmu v Amerike. Dnes sú Rusi opäť strašiakom, keď sa vyhrážajú použitím atómových zbraní.

Kto sú porazení

V zostave desiatich nominovaných na najlepší film však boli aj iné veľké témy. Vrátane druhej svetovej vojny, ale nahliadanej z celkom iného pohľadu. V skvelej snímke Zóna záujmu sa britský režisér Jonathan Glazer venuje bežnému životu rodiny dôstojníka SS, ktorá si buduje svoj súkromný raj v tesnom susedstve koncentračného tábora Osvienčim.

Glazerovo rozprávanie je oveľa komornejšie ako Nolanovo. Zóna záujmu je však nápaditý a silný film. Zaslúžil by si aj hlavnú cenu. Ale akademici ho bez povšimnutia nenechali a označili ho za najlepší zahraničný film (a dostal aj cenu za zvuk).

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Nevedel svoju hudbu zapísať do nôt, ani vyplniť formulár. Postaral sa o historickú chvíľu Oscarov Čítajte 

Ceremoniál za sebou nezanechal len víťazov, ale aj porazených. Režisér Martin Scorsese si pre film Vrahovia mesiaca kvetov vybral takisto veľkú tému. Rozpráva príbeh spred sto rokov, ktorý sa odohráva na indiánskom území s bohatými náleziskami ropy, čo domorodcom prinesie nemalé zisky, ale aj bielych prisťahovalcov s ich vypočítavosťou.

Scorsese ukázal obdivuhodnú rozprávačskú sebaistotu aj vo veku 81 rokov. Jeho dobová gangsterka však odišla z ceremoniálu bez ceny. Dokonca si akadémia dala ujsť prvenstvo v udelení Oscara indiánskej herečke – Lily Gladstonovej, ktorá bola veľkou favoritkou, a uprednostnili Emmu Stonovú z Chudiatka.

Barbie neuspela, ale bolo ju vidieť

Keď sa ešte pred oscarovými nomináciami hovorilo o súboji Barbie a Oppenheimera, dalo sa to brať čiastočne ako marketingový ťah. Hneď po ich vyhlásení sa ukázalo, že Nolanov film je na tom lepšie. Hoci doťahovačnú hru „kto z koho“ sa ešte na samotnom ceremoniáli snažili živiť Emily Blunt a Ryan Gosling.

Barbie sa napokon podarilo premeniť iba jednu z ôsmich nominácií, za najlepšiu pieseň. To, že k nej nebola americká filmová akadémia štedrejšia, však nie je zlá správa. Akademici vedia, že bez divákov by bola kinematografia stratená a obhajujú záujmy filmového priemyslu. Barbie dokázala v ťažkých časoch vrátiť divákov do kín v obrovskom počte. A podarilo sa to aj Oppenheimerovi. Ak teda akademici chceli dať vyniknúť niektorému z týchto divácky exponovaných filmov, druhý z nich bol lepšou voľbou.

Barbie je síce fajn zábava, ale v zostave elitnej desiatky nominovaných za najlepší film patrila celkovo k slabším zástupcom.

Ryan Gosling počas oscarového večera zaspieval skladbu z Barbie. (zdroj: TASR/AP)

Výrazná ženská hrdinka na emancipačnej výprave aj výrazná výtvarná štylizácia dominovala aj filmu Chudiatko, ktorému sa podarilo získať druhý najvyšší počet nominácií a dalo sa tak pohrávať s myšlienkou, že ak by akadémia chcela ísť smerom niečoho sviežeho a nekonvenčného, mohlo by to byť práve Chudiatko.

Nestalo sa tak, ale film Yorgosa Lanthimosa sa na ceremoniáli nestratil a získal štyri sošky. Barbie ostala aj v jeho tieni.

Chudiatko však ani zďaleka nie je taký divácky film ako Barbie. Je drsnejší, podvratnejší a odvážnejší v nápadoch. A zaujímavá je na ňom aj cesta poznania ústrednej hrdinky Belly, ktorá má urýchlený priebeh – od detinského správania sa cez pubertálnu vzodorovitosť a objavovanie sexuality až po uvedomenie si utrpenia na svete a toho, že človek musí spoznať aj bolesť a krutosť, aby sa stal vyzretou osobnosťou.

Výsledky tohtoročných Oscarov sú teda celkom prijateľným kompromisom. Možno nezvíťazil ten najlepší film, ale z tých, o ktorých sa minulý rok najviac hovorilo, to bola dobrá voľba. Tvrdiť však, že Barbie ostala v tieni iných, je v konečnom dôsledku scestné. Na ceremoniáli ju bolo vidieť viac než dosť. Prinajmenšom pri hudobných výstupoch alebo vo vtipnej dokrútke s moderátorom Jimmym Kimmelom. Barbie je predsa len fenomén a nesmie zostať v kúte.