Manon v SND prináša morálnu dilemu: Milovať v chudobe, alebo žiť bez lásky?

Článok je súčasťou SME Národné, pravidelnej prílohy denníka SME.

Krásna, mladá, nevinne naivná i hriešne vášnivá. Aj taká je rozmarná Manon – ústredná hrdinka epického príbehu zápasiaca s morálnou dilemou.

Baletné spracovanie slávneho románu z pera Antoine-Françoisa Prévosta Príbeh rytiera Des Grieux a Manon Lescaut prináša odpoveď na otázku, či je väčším hriechom podľahnúť čistej láske a žiť dobrovoľne v chudobe alebo
počúvať ratio a zabezpečiť si pohodlný život.

„Aký fakľami ožiarený sprievod hazardných hráčov, podvodníkov, pijanov, zhýralcov a policajných razií! Práve tento zlovestný parfum pomády, obrusov sfarbených vínom a neustlaných postelí dáva Manon silu prežiť stáročia a nenechať sa zameniť inými postavami, ktorých krásy a úsmevy sú jednoducho nedostatočné,“ vyjadril sa o Prévostovom románe francúzsky spisovateľ a filmár Jean Cocteau.

A nebol jediný, kto s obdivom čítal román situovaný do obdobia medzi koncom vlády kráľa Ľudovíta XIV. a regentstvom Filipa Orleánskeho.

Dielo ospevoval básnik Alfred de Musset, spisovatelia Gustave Flaubert, Guy de Maupassant či Barbey d’Aurevilly.

Manon je príbehom mladej ženy v dobe, keď spoločnosť čelila morálnemu rozpadu a život v chudobe bol označovaný za pomalé umieranie.

Dievča zmietajúce sa medzi skutočnou a predstieranou láskou je postavené pred morálnu voľbu, netušiac, že to „morálne správne“ rozhodnutie znamená začiatok fatálneho konca.

Román ako inšpirácia

Príbeh hlavnej hrdinky, pre ktorú je chudoba väčšou hanbou ako prostitúcia, predstavil po prvý raz v literárnej podobe opát Antoine-François Prévost v roku 1731.

Fabula románu Príbeh rytiera Des Grieux a Manon Lescaut (Histoire du chevalier Des Grieux et de Manon Lescaut) sa sčasti opiera o udalosti z francúzskej Louisiany, ktorú sa škótsky finančník John Law snažil okolo roku 1720 zaľudniť importom žien pochybnej povesti.

I keď samotný príbeh vnímame ako produkt autorovej fantázie s jemne autobiografickým podtextom, v románe nachádzame aj niekoľko pravdivých skutočností: Manon bola v tom čase bežnou prezývkou a skutočne existoval aj rytier Des Grieux, parížsky Hôtel de Transylvanie sa v noci naozaj menil na herňu a zatváranie dievčat políciou na žiadosť rodiny alebo vplyvnej osoby za prostitúciu bolo častou praxou.

Román sa stal mimoriadne populárnym a bolo len otázkou času, kedy sa Manon dostane na divadelné javiská. S prvou javiskovou adaptáciou sa stretávame už v roku 1830, keď bol v Parížskej opere uvedený pantomimický balet Manon na hudbu Jacqua-Francoisa Halévyho s choreografiou Jean-Pierre Aumera. Libreto napísal Eugène Scribe a prvou baletnou predstaviteľkou nemorálnej hrdinky bola tanečnica Pauline Montessu.

O polstoročie neskôr vytvoril tanečník a choreograf Paul Taglioni, brat slávnej primabaleríny Marie Taglioni a syn choreografa Filippa, na tému Manon v Berlíne balet Madelaine. Hudbu k jeho štvordejstvovému pantomimickému baletu skomponoval Peter Ludwig Hertel.

Operná literatúra ponúka tri spracovania Prévostovho románu. Ako opéra-lyrique Manon Lescaut skomponoval v roku 1856 Daniel Auber, v roku 1884 uviedol Manon Jules Massenet a roku 1893 štvordejstvovú Manon Lescaut Giacoma Pucciniho uviedli v turínskom Teatro Regio.

V 20. storočí Prévostov román upútal pozornosť aj filmového priemyslu. Režisér Henri-Georges Clouzot nakrútil v roku 1948 film Manon, v ktorom sa predstavili Cécile Aubry ako Manon a Michel Auclair ako Des Grieux.

O dvadsať rokov neskôr predstavil filmovú adaptáciu románu režisér Jean Aurel. Jeho film z roku 1969 Manon 70 je situovaný do vtedajšieho Francúzska. Hlavnú rolu režisér zveril slávnej francúzskej herečke Catherine Deneuve.

Siedmeho marca 1974 bola na javisku londýnskej Kráľovskej opery premiéra veľkej baletnej fresky Manon v choreografii sira Kennetha MacMillana na hudbu Jula Masseneta, ktorú odvtedy s úspechom hrávajú najprestížnejšie baletné súbory sveta a ktorá sa čoskoro stane aj súčasťou repertoáru Baletu SND.

Majstrovská choreograficko-divadelná freska

„Predovšetkým je to sviatok nádhernej choreografie, naplnenej pas de deux, pas d´action, pas de trois a sól, ktoré potešia oko...“ uviedli v recenzii z The Financial Times po premiére v Covent Garden.

Premiéra celovečerného baletu v Kráľovskej opere za prítomnosti jej veličenstva kráľovej Alžbety, bola publikom prijatá s nadšením.

Nie div, že si MacMillanova Manon získala srdcia publika, obsahuje totiž všetko, čo by si divák od divadelného predstavenia mohol sľubovať: romantický príbeh hlavných predstaviteľov, ktorých spaľujúca vášeň ničí ich životy, morálnu dilemu medzi životom v prepychu a pravou láskou, pohľad na sociálne vrstvy v období regentstva, štipku horkosladkého humoru, neveru, dve vraždy, utrpenie chudobných i márnotratnosť boháčov, bohatú kostýmovú a scénickú výpravu a v neposlednom rade ukážku choreografického majstrovstva.

Choreografia Kennetha MacMillana k baletu Manon je v prvom rade dramaturgicky divadelná a schopnosť autora odkrývať detaily jednotlivých situácií či pohnútky hrdinov je majstrovská.

V prospech zrozumiteľnosti deja je javiskový tanec úplne zbavený samoúčelnej ozdobnosti a prázdneho technického exhibicionizmu, plynulo naviazané pohyby ľudského tela sú prostriedkom na vyjadrenie konkrétneho deja alebo charakterov jednotlivých postáv.

Veľká tanečná freska v MacMillanovom spracovaní ponúka dve úrovne vnímania diela. Prvou rovinou, ktorá tanečné plátno obrazne rámcuje, sú zborové scény kurtizán, žobrákov, trestancov, strážnikov, aristokratov a ďalších. Nenachádzame tu však uniformovanosť a neosobnosť lineárnych zborových tancov známych z klasických baletov ani ornamentálnu javiskovú kresbu romantického baletného repertoáru.

Každá postava prítomná na javisku má svoj individuálny charakter, čomu je podriadený aj jej pohybový slovník. Zdanlivo nepodstatné tanečné a pantomimické scény vytvárajú komplexný dobový obraz, tvoria podstatu atmosféry a prirodzene modelujú svet, v ktorom sa odohráva príbeh hlavných hrdinov.

Duetá Manon a Des Grieuxa, ktoré sú strategicky rozmiestnené v jednotlivých obrazoch inscenácie, predstavujú nosnú rovinu príbehu spaľujúcej lásky. V prvom z nich vidíme nevinnú radosť a mladú čistú lásku, ktorá vzplanie pri prvom stretnutí.

Emocionálne a vášňou prešpikované dueto tancujú milenci v neútulnom byte Des Grieuxa v druhom obraze prvého dejstva. Vzájomné fyzické pobláznenie je prítomné v každom dotyku, promenáde a dvíhačke.

Pred koncom druhého dejstva, keď sa Manon vzdáva bohatstva a vracia k svojmu milencovi, tancujú dueto odpustenia, ktoré potvrdzuje hĺbku a silu ich lásky.

Fotografia zo skúšky baletu Manon v SND (zdroj: Juraj Žilinčár)

Vrcholom predstavenia je záverečné partnerské splynutie, pri ktorom hlavná hrdinka zomiera. Každé zo zmienených duet je originálne a úplne odlišné od ostatných a spoločne ponúkajú pohľad na rôzne aspekty ich kolísavého vzťahu. Aby choreograf mohol vyjadriť všetky citové odtiene hlavných hrdinov, musel hľadať cestu netradičného využívania techniky klasického tanca a techniky partnerského tanca.

Choreograf sa vyznal, že už na začiatku svojej kariéry chcel na javisko priniesť viac reality a vytvoril pohybový jazyk, ktorý bol neskôr označený ako „tumescentný jazyk“ – miesenie, krútenie a spájanie tvarov a častí tela. Bol ovplyvnený divadlom, a ak chcel dosiahnuť svoj cieľ, musel hľadať cesty, ako rozšíriť klasickú baletnú reč.

K dobrej čitateľnosti inscenácie prispeli úpravy scenára. Po dohode s dizajnérom Nicholasom Georgiadisom sa odchýlili od explicitného kopírovania literárnej predlohy a dali prednosť štruktúre Pucciniho rovnomennej opery.

Jasnejšie dramaturgické usporiadanie so zjednodušenou zápletkou a najmä dôraz na ženskú hrdinku lepšie napĺňali potreby baletu. Konanie hlavnej predstaviteľky našiel choreograf vo význame chudoby – Manon sa jej nebála, ale vnímala ju ako hanbu, pomalé umieranie. Oveľa menšou hanbou bolo pre ňu ponúkať sa majetným mužom než „pomaly umierať“.

Chudoba verzus prepych

Scénickú a kostýmovú výpravu k veľkolepému baletu vytvoril legendárny návrhár gréckeho pôvodu Nicholas Georgiadis, ktorého javiskový dizajn charakterizoval vizualitu jednej celej epochy baletného umenia.

V javiskovom dizajne k Manon postavil proti sebe hrozbu chudoby a túžbu po prepychu. Na scénu priniesol špecifickú temnotu visiacu vo vzduchu ako zlú predtuchu a charakteristickú patinovanú paletu farieb.

Trvalý horizont so zavesenými špinavými handrami – „látkovým bahnom“ je symbolom chudoby, ktorý prenasleduje Manon počas celej inscenácie. V jej závere, keď Manon zomiera, je jedinou scénickou dekoráciou. To, pred čím celý život utekala, sa stalo jej osudom.

V opozícii k scénickej ošarpanosti sú kostýmy navrhnuté do 80. rokov 18. storočia, teda do obdobia tesne pred revolúciou, keď Francúzsko zasiahol kolaps morálnych a finančných hodnôt. Sú honosne prepychové a bohato zdobené, nechýbajú kožušiny, hodváb, satén, brokát, čipkované volány a šperky.

Zámerom kontrastu medzi prepychovými kostýmami a všadeprítomnou chudobou v scénografii je zvýraznenie neistej hranice medzi bohatstvom a úpadkom.

Zo skúšky Manon v Balete SND (zdroj: Juraj Žilinčár)

Massenetova „nová“ tanečná partitúra

Za celosvetovým úspechom baletu Manon stojí popri majstrovskej choreografii Kennetha MacMillana i hudobná partitúra Jula Masseneta.

Choreograf pri inscenovaní celovečerného baletu nepoužil partitúru rovnomennej opery z roku 1884 ani Pucciniho Manon Lescaut z roku 1893, ale s pomocou spolupracovníkov vytvoril z rôznych skladateľových opusov veľkú mozaiku, ktorá sa vyznačuje žiadanou náladou, príbehovou emocionalitou a najmä tanečnosťou.

Spôsob využívania hudobných koláží zostavených zo skladieb jedného skladateľa bol v 60. a 70. rokoch 20. storočia pomerne populárny a fakt, že ho choreografi využívali, môže svedčiť o nedostatku vhodných baletných partitúr, ktoré by obsahovo, náladovo i tanečne zodpovedali ich predstavám.

Niektoré diela s takto vyskladanými partitúrami sa stali najhranejšími baletmi svetového repertoáru. K takým patrí napríklad Onegin v choreografii Johna Cranka s hudbou Piotra Iľjiča Čajkovského, ktorú pre potreby baletu vybral a upravil Kurt-Heinz Stolze, alebo Ivan Hrozný v choreografii Jurija Grigoroviča vytvorený na symfonické skladby Sergeja Prokofieva.

Francúzsky hudobný skladateľ Jules Massenet je predovšetkým vnímaný ako tvorca opier, ktorých skomponoval vyše tridsať.

Napriek tomu, že sa narodil v období vrcholiaceho baletného romantizmu, keď svetové javiská ovládali slávne, vznášajúce sa primabaleríny a zomrel v období, keď Parížu kraľoval Ďagilevov chýrny súbor Les Ballets Russes, a teda jeho životná cesta mala prieniky s dvomi obrovskými baletnými epochami, skomponoval len štyri balety.

Za ich absenciu v jeho tvorbe pravdepodobne môže archetypálne vnímanie tanca ako zábavného či dekadentného umenia, ktoré v tom čase v časti spoločnosti stále pretrvávalo. Napriek tomu je v jeho vokálnej i orchestrálnej tvorbe prítomný silný vzťah k tanečnej hudbe a najmä cit pre jej tvorbu.

Obľúbená operná partitúra k opere Manon Jula Masseneta z roku 1884 neniesla potrebnú dramatickosť, vášeň a najmä nekorešpondovala s novým libretom, ktoré si choreograf Kenneth MacMillan pripravil na vykreslenie príbehu nemorálnej hrdinky. Pri výbere vhodnej hudby pre svoj nový balet siahol choreograf síce nakoniec po Massenetovej tvorbe, nie však po hudbe z rovnomennej opery.

So svojím hudobným poradcom, anglickým hudobným skladateľom a dirigentom Leightonom Lucasom prehľadali desiatky partitúr orchestrálnych diel, piesní, oratórií a iných skladateľových opier.

Definitívna partitúra k baletu je vyskladaná z častí trinástich opier, dvoch oratórií, orchestrálnych suít, rôznych piesní a klavírnych skladieb. Výsledná hudobná mozaika podporuje choreografické rozprávanie takmer ako filmová hudba, jednotlivé postavy i situácie majú charakteristické motívy, ktoré sa podľa potreby opakujú. Orchestrálnu úpravu definitívneho hudobného výberu vytvoril pre pôvodnú verziu z roku 1974 Leighton Lucas.

Novú orchestráciu partitúry k Manon predstavil v roku 2011 dirigent Martin Yates, ktorý dielo pri príležitosti jeho slovenskej premiéry hudobne naštuduje aj v Slovenskom národnom divadle.

Skúška Manon v Balete SND (zdroj: Juraj Žilinčár)

V slovenskej premiére

Päťdesiat rokov od svetovej premiéry prichádza MacMillanova signifikantná Manon aj na Slovensko.

Bratislavskou premiérou vstupuje do slovenského baletného repertoáru nielen samotný titul, ktorý vo vyše storočnej histórii profesionálneho tanca na Slovensku nebol nikdy žiadnym z domácich súborov v baletnej podobe inscenovaný, ale aj nezameniteľný choreografický rukopis jedného z najvýznamnejších svetových choreografov druhej polovice 20. storočia.

S invenčným neoklasickým slovníkom Kennetha MacMillana sa mohlo domáce publikum zatiaľ stretnúť len zriedkavo a fragmentárne, a to prostredníctvom vystúpení zahraničných umelcov na rôznych baletných galakoncertoch.

Päťdesiat rokov, počas ktorých sa stala Manon neodmysliteľnou a veľmi žiadanou súčasťou prestížnych baletných súborov, znamená úspech v previerke kvality.

Interpretovať Manon je pre profesionálnych tanečníkov snom, príležitosťou predviesť herecký talent a majstrovskú tanečnú techniku veľmi delikátnym spôsobom. Pre tanečníkov Baletu SND sa tento splní 22. marca 2024.