Nicolas Cage si konečne dobre vybral úlohu. Je vládcom snov, ale aj ich obeťou

Nicolas Cage nechýbal na tohtoročnom udeľovaní Oscarov. Nebol však medzi ocenenými. Ani medzi nominovanými. Nakrúca síce jeden film za druhým, ale americká filmová akadémia si ho už dvadsať rokov nevšimla. Zato o nominácie na posmešnú cenu Zlatá malina núdzu nemá.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Filmové tipy z Febiofestu: Príbehy milionára, domáceho násilia aj zábavných outsiderov Čítajte 

Naozaj sa zdá, že Cage nebol v uplynulých rokoch pri výbere hereckých úloh prieberčivý a bral všetko, čo mu ponúkli. Na hereckého Oscara ho naposledy nominovali za Adaptáciu (2022) a sošku raz aj získal - v roku 1996 za drámu Zanechať Las Vegas.

Svěrák by ho nominoval

Aktuálne však účinkuje aj v snímke, o ktorej český oscarový režisér Jan Svěrák pre SME povedal, že mu medzi oscarovými kandidátmi chýbala. Volá sa To sa mi snáď len zdá a než sa dostane do slovenských kín, 11. apríla, premietne ju Febiofest. Festival sa v Bratislave koná od 13. do 19. marca.

Tvorcovia filmu To sa mi snáď len zdá netlačia Cagea do pozície odhodlaného hrdinu, ktorý dokáže veľké veci. Naopak, ponúkli mu úlohu, v ktorej žije usedavým spôsobom, nosí fádne „ dedkovské“ svetre, má bradu a plešinu. Priznávajú jeho starnutie a dá sa z toho napočudovanie pekne ťažiť.

Aj sám Cage je tentoraz s výberom projektu spokojný. Hovorí, že vo svojej dlhej kariére, ktorá zahŕňa viac než sto filmov, si vytvoril zoznam piatich obľúbených scenárov. V nich by vraj nezmenil ani slovo. A k scenárom snímok Zmätky v Arizone (1987), Bozk upíra (1988), Zanechať Las Vegas (1995) a Adaptácia (2002) zaradil aj To sa mi snáď len zdá.

Pôvodom nórsky režisér Kristoffer Borgli nemá ešte ani štyridsať rokov. Ako tínedžer robil vo videopožičovni, kde sa do filmu zamiloval a sníval o tom, že raz bude nakrúcať aj on. Veľa filmov zatiaľ na konte nemá, ale v slovenských kinách sa už premietala jeho snímka Je mi zo seba zle. Zaujímavý projekt, v ktorom hovoril o extrémnej túžbe po pozornosti a uznaní, ktorá človeka doženie až k absurdným činom.

Chcel by byť viac než priemerný

Aj Cageova postava túži po uznaní, najmä pre svoju vedeckú prácu. Iróniou osudu sa mu pozornosti napokon dostane veľa, ale pre niečo celkom iné. Hrá vysokoškolského profesora Paula Matthewsa. Chlapíka, ktorý si po svadbe zmenil priezvisko na manželkino. A ktorý sa seriózne obhajuje, keď mu jeho dcéra povie, že sa jej snívalo, ako sa nechtiac vznáša a on to len pozoruje a nepomôže jej.

Diváci tento čudný sen vidia hneď v úvodnej scéne. A čosi o Paulovi vypovedá. Tuší to aj on sám, asi preto sa ráno pred dcérou tak obhajuje. Akoby mal pocit viny. Alebo sa ho to len dotklo a urazil sa?

Paul so svojou dcérou. (zdroj: ASFK)

Úvod snímky si diváka získa. Snová scéna sľubuje niečo tajomné a následne sa predstaví zlyhávajúci hrdina. Taký nehrdinský. Nemotorný v komunikácii, úzkoprsý, ctižiadostivý, ale málo aktívny. Stále rozpráva o knihe o mravčej inteligencii, ktorú by chcel vydať, ale nepracuje na nej.

Jeho manželka pozná slabiny svojho muža, ale správa sa k nemu blahosklonne. No keď jej tvrdí, že má sklony k neurotizmu, prekvapí ho reakciou, že on má sklony k „ hovädizmu“ .

Niečo na tom bude. Nie že by bol Paul nejaký zákerný a zlý človek. Je len priemerný, prehliadnuteľný, nudný a pritom si namýšľa, že je nedocenený.

Lichotí mu teda, keď sa ľudia o neho začnú zaujímať. Hoci bez toho, aby sa o to pričinil. Začne sa im totiž z ničoho nič zjavovať v snoch. Stáva sa z neho kuriozita, ktorá plní médiá a internet. A jeho znenazdajky nadobudnutú slávu chcú využiť aj marketingoví mágovia.

Paul je rád, že je konečne obľúbený. Ani to však nepotrvá dlho a celá vec sa premení na peklo. A jeho popularita sa zmení na strach a nenávisť. Neborák je šikanovaný všade, kam sa pohne.

Trávime veľa času v našich hlavách

Podobne ako pri predchádzajúcom filme Je mi zo seba zle, aj tentoraz sa Kristoffer Borgli pustil do satiricky ladeného projektu. Vŕta ním do problémov súčasnej spoločnosti aj v tom zmysle, ako rýchlo môže z neznámeho človeka vzniknúť celebrita a aké následky môže mať taký ošiaľ. Nápad s prenikaním do snov dokonca Borgli vyhrotil až do takej podoby, že do nich ľuďom vkladajú reklamné obsahy.

„Trávime veľkú časť našich životov snívaním v posteli, ale v našich hlavách trávime aj kus bdelého života. Zdá sa, že sa nepodieľame na realite do takej miery, do akej premýšľame nad minulosťou alebo si predstavujeme budúcnosť. Tento film som vnímal ako možnosť odkryť to,“ hovorí Kristoffer Borgli a dodáva: „Medzi realitou a tým, o čom snívate, je rozpor a ja som to chcel dostať do konfrontácie a skúmať to napätie.“

Paul sa pokúša vyťažiť aj zo svojej hrozivej podoby v snoch. (zdroj: ASFK)

Nicolas Cage v minulosti spolupracoval aj s veľkými režisérskymi menami, no teraz má pocit, že tí „starí bardi“ si ho už zaškatuľkovali a on hľadá nové impulzy u mladých tvorcov. A tak trochu sa snaží aj rúcať svoj obraz niekdajšieho predstaviteľov hrdinov s naozaj hrdinským správaním. „Pre film To sa mi snáď len zdá som s potešením vymazal toho takzvaného Nica Cagea.“

Nebol to vôbec márny pokus. A hoci sa režisérovi výborný východiskový nápad vo výsledku trochu rozriedil, To sa mi snáď len zdá sa dá určite zaradiť k tým lepším titulom v hercovej rozsiahlej filmografii. Pre Cagea z toho nebola oscarová nominácia, ale nominovali ho aspoň na Zlatý glóbus.

Američania mu film nepokazili

Sám Borgli hovoril o tom, ako sa hviezdny herec s chuťou podieľal na vytváraní postavy Paula Matthewsa. Režisér mal však obavu z iných vecí. Je to autorský filmár, ktorý si píše aj scenáre, a v tomto prípade prvý raz nakrúcal v americkej produkcii. Jeho strach teda pramenil z toho, či na neho nebudú príliš tlačiť, aby oklieštili jeho tvorivé zámery v prospech trhových záujmov.

Napokon si však svoju prvú americkú skúsenosť pochvaľoval. Vraj mal šťastie na producentov a na štúdio, ktorí do filmu príliš nezasahovali. „Potrebujeme ochotu investovať do jedinečných, možno až tajomných, nejednoznačných umeleckých diel, aj s tým rizikom, že sa vložené peniaze nevrátia,“ vyhlásil Borgli.

Febiofest premietne snímku To sa mi snáď len zdá v sekcii Film plus. Tá obsahuje tituly tvorcov, ktorí v poslednom období výrazne ovplyvňujú klubový film. Celkovo uvedie Febiofest v Bratislave viac ako sedemdesiat snímok.