Bolo bolestivé trčať z davu, alkoholom som sa tlmil, spomína Braňo Jobus. Už 19 rokov abstinuje (rozhovor)

BRAŇO JOBUS je vysoký chlap s tvrdým nárečím, no s priateľským prístupom. Recesista a tvorivý človek.

Ako autor úspešných rozprávkových kníh chodí na besedy s deťmi, ako hudobník pôsobí vo viacerých kapelách. Pravidelne ho vídať na festivale Pohoda, kde je moderátorom, a hudobný festival Vrbovské vetry vznikol vďaka nemu.

Vrbové zohrávalo v jeho živote obrovskú úlohu, ale sám tvrdí, že čím je starší, tým je tá jeho úloha menšia. „Odkedy nepijem, som slobodný a cítim sa dobre kdekoľvek na svete. Doma je doma, ale keď som slobodný, je mi dobre všade.“

Práve to, že prestal s pitím alkoholu, považuje za revolučnú zmenu svojho života. O niekoľko dní to bude už devätnásť rokov, čo abstinuje. Živí sa tým, čo ho baví, nebojí sa vyhorenia a tvrdí, že sa mu vlastne splnili všetky detské sny.

Napriek tomu sú veci, pre ktoré sa trápi. Jednou z nich sú napríklad postoje súčasnej vlády k vojne na Ukrajine.

Ste v súčasnosti najznámejším Vrbovčanom na Slovensku, ale stretávame sa v Bratislave. Aký k nej máte vzťah? Zohrávala vo vašom živote nejakú úlohu?

Čím som starší, tým mám s chodením do Bratislavy menší problém. Pred tridsiatimi rokmi ma starosti s parkovaním a s dopravnými zápchami trápili viac. To sú veci, ktoré my z maličkého mesta nemáme také zažité. S tým sa však už dokážem vyrovnať.

Morálne má pre mňa Bratislava obrovský význam, lebo tu sa toho deje najviac vrátane dôležitých koncertov môjho života. Tu sme prvý raz hrali s kapelou Pražský výběr, ešte v PKO. Tu sme v roku 1992 nahrávali v štúdiu Opus, ktoré bolo vtedy nové, digitalizované. Tu hrajú v Slovenskom národnom divadle operu Muflón Ancijáš, čo už v mojom živote asi nič neprevýši. Tu som teraz 12. marca vystúpil na demonštrácii za Ukrajinu.

Tých spojitostí je veľa a som rád, že Bratislava je len 80 - 90 kilometrov od Vrbového.

Inak zohrávalo vo vašom živote najväčšiu úlohu Vrbové?

Jeho úloha je obrovská, ale nie je to také jednoduché. Vo Vrbovom som celý život, nikdy som to mesto neopustil. Ale čím som starší a slobodnejší, tým zohráva menšiu úlohu.

Už mi nezáleží na tom, aby som bol nalepený na jednom mieste. Vážim si Vrbové, ale nebúcham sa do hrude, že len tam musím byť. Odkedy nepijem, som slobodný a cítim sa dobre kdekoľvek na svete. Doma je doma, ale keď som slobodný, je mi dobre všade.

A k miestam, ktoré mám špeciálne rád, patrí napríklad Trenčín. Nielen pre festival Pohoda, kde som takým dlhodobým inventárom. V Trenčíne mám veľa kamarátov, narodil sa mi tam tretí syn Jonáš, neďaleko je Skalka s kláštorom, kde sme mali svadbu s manželkou Lenkou.

Veľa cestujete po Slovensku, čo vám tie cesty hovoria o nálade v krajine? Sú ľudia rozdelení a rozladení?

Áno, vnímam to takto. V každej rodine sú hrubé brázdy. Podľa mňa je to pre zanedbanie hybridnej vojny, ktorá sa tu nerieši a trvá už dlho. Vážim si slobodu internetového priestoru, ale keď sa to vymkne z rúk, je to peklo.

Sám som to zažil, keď mi ukradli tvár a zneužili ju na pyramídovú hru s cieľom okrádať ľudí. V mojom živote stojí všetko na morálke, a odrazu som sa denne pozeral na to, ako sa ten môj svet rúca. Snažil som sa aj brániť, dokonca cez políciu, ale bolo to márne.

Hoaxy a propaganda sa na internete púšťajú tak navoľno, až sa to stalo mainstreamom a ľudia to začali prijímať. Brázda medzi príčetnými a tou „vtipnou“ menšinou sa posunula tak, že už je to päťdesiat na päťdesiat. A najhoršie je, že ani nevidím cestu, ako z toho von. Lebo súčasná vláda je taká, že to nielenže nestopne, ale ešte tomu aj prikuruje a podporuje to. Nachádza si v tom svojich potenciálnych voličov a prihovára sa im aj za cenu, že zničí Slovensko.

Braňo Jobus, Michal Kaščák a Michael Kocáb na festivale Pohoda loves Ukraine v Kyjeve. (zdroj: Oleksandra Sherhina)

Koncom januára ste vystúpili na festivale Pohoda loves Ukraine v Kyjeve. Čo znamenala táto cesta na Ukrajinu v rámci vašej vnútornej cesty?

Bola to pre mňa česť. Tá emócia bola ešte znásobená tým, že som tam bol s Michaelom Kocábom, ktorý pre mňa veľa znamená a mal na starosti odsun sovietskych vojsk z bývalého Československa.

Všetci vieme, čo sa u nás udialo v roku 1968, ako sme sa zachovali a koľko to trvalo, než sme sa zbavili vojsk. My sme sa im nepostavili tak, ako sa im postavili Ukrajinci. Nikto asi nepočítal s tým, že sa tak vzoprú tomu chorému, bláznivému medveďovi, ktorý všetko rieši hrozbami a vyvolávaním strachu.

My sme z Kyjeva išli aj do Boroďanky a tam sme videli svet, ktorý ostal po ruských okupantoch. Rozbombardované sídliská a plné cintoríny. To je ten ruský svet, ktorý zamrzol v minulom tisícročí, nevyvíja sa. A je strašné, že vládni politici na Slovensku, ktorých si zvolili oklamaní voliči pod vplyvom dezinformácií, sa začínajú prikláňať k agresorovi.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Po poplachu prišiel zázrak. Kaščák priniesol do Kyjeva Pohodu Čítajte 

Reagovali aj na ten ukrajinský festival. Ako ste to vnímali?

Vyjadrovali sa, že v Kyjeve vojna nie je, keď si tam hráme, že vystupujeme kdesi na streche a podobne. V priamom prenose sme zažívali zavádzanie, dezinformačný boj, to, ako zástupcovia vládnych strán cvičia so svojimi voličmi, ako len chcú, a zosmiešňujú napadnutého. Len som si neveriacky pretieral oči.

A vyjadrenia premiéra Fica neublížili len Ukrajincom, ale aj Slovákom, lebo mnohí tam ešte stále pomáhajú.

Máte nejakú osobnú skúsenosť s ruským prostredím?

Áno, hrali sme s Neuropou v Moskve niekedy v deväťdesiatych rokoch. Vtedy bolo Rusko ešte priateľom Európskej únie a NATO. To Rusi potom zvrátili cestu, na ktorú sa pôvodne sami vydali.

V tom čase sme mali aj s ruskými kapelami naozaj dobré, družobné vzťahy. Rusko vtedy podľa mňa predstihlo v túžbe napojiť sa na západnú Európu aj Ukrajinu.

A aká bola vaša skúsenosť s ruskou mentalitou?

Keďže som vtedy ešte požíval alkoholické nápoje vo veľkom množstve, zapadol som tam. Ale nie, boli sme tam len pár dní, nemal som možnosť spoznávať detaily. Bol to skôr výlet. Nikto sa však necítil ohrozený, nevnímali sme ani žiadnu nenávisť. Vtedy jednoducho brnkali na tú istú strunu ako my.

Vy ste normalizačné dieťa, ročník 1969. Určite ste si naplno „užili“ vštepovanie lásky k Sovietskemu zväzu.

To bola úplná fraška. Ja som si ešte „vychutnal“ aj vojenčinu. Prestrihnú ti život, vezmú ťa na dva roky ako do basy a správajú sa k tebe ako k handre.

Od dvanástich rokov som mal hudobnú skupinu Veget a ako dieťa som musel chodiť autobusom do Okresného kultúrneho strediska v Trnave, aby som im dával odobriť texty pesničiek, ktoré sme chceli hrať na koncerte vo Vrbovom.

Raz ma zavolali aj na Okresný výbor komunistickej strany v Trnave s tým, že naša skupina sa nemôže volať Veget. Keďže sa vtedy obojstranne podvádzalo, skúsil som to na nich hrať štýlom, že vegetácia je rast a rozkvet. A oni že nie, že veget znamená zaháľanie. Tak sme sa premenovali na Karpatské chrbáty, čo znamenalo vylezte nám na hrb. Karpatské je pritom aj pohorie, ale bol to zároveň druh alkoholického nápoja.

Vraj ste začali piť už v trinástich. Bolo to rebelantstvo, pokus predčasne dospieť?

Je pravda, že som bol na svoj vek už zrelší. Ale veľmi bolestivé bolo najmä trčať z davu a byť nepochopený.

My sme mali undergroundovú kapelu v diskotékovej ére socializmu, v malom mestečku. Veď to bolo úplné bláznovstvo. Alkohol ma dával dolu, tlmil som sa ním a pomáhal mi so zaradením. Ale vzhľadom na to, že som s ním začínal ako dieťa, veľmi rýchlo sa u mňa vybudovala závislosť.

Neskôr sa rozbehla naplno, no ja som si to neuvedomoval. To, že som tri dni nejedol a len som sa pozeral do plafónu, som nepovažoval za depresiu spustenú alkoholizmom. Neriešil som to a bral som to len ako súčasť svojho života.

Vzhľadom na vaše nekonformné nastavenie predpokladám, že počas Nežnej revolúcie v roku 1989 ste boli v prvých radoch demonštrujúcich.

Bolo to inak, pretože som bol na vojenčine. Nikto vtedy nevedel, čo urobia s nami, vojakmi. Či nás náhodou nepoužijú proti revolúcii. Mal som však jasno v tom, že keby ma poslali so samopalom k demonštrujúcemu davu, nešiel by som. Tí vojaci z povolania boli počas revolúcie takí zmätení, že išlo už aj o to, aby sa udržal aspoň aký-taký poriadok na rote.

Za najsilnejší Silvester v mojom živote považujem ten v roku 1989. Chlapci na vojenčine vyhadzovali všetko z okien, von leteli obsahy skriniek, vojenské veci. Bola to neudržateľná emócia. Ale na druhý deň tam bolo všetko upratané.

Slúžil som v Českých Budějoviciach a keď som mal v novembri 1989 celodennú vychádzku, zohnal som si civilné šaty a išiel do Prahy na demonštrácie.

Nežná priniesla slobodu, ale vaša osobná sloboda sa naplnila až v momente, keď ste prestali piť.

Presne tak, to bola revolučná zmena môjho života. Koncom marca to bude už devätnásť rokov, čo abstinujem.

Ako sa váš život zmenil, keď ste skoncovali s alkoholom?

Vrátil som sa k sebe samému. Ten rozdiel v kvalite môjho života pred abstinenciou a teraz je obrovský, miliónnásobný. Ale ľudia, ktorí so mnou žili a mali ma radi aj vtedy, to tak možno nevnímajú. Videli len chlapca, ktorý robí hudbu a baví ho to, no nevideli, ako som sa trápil a ako mi alkohol ubližoval.

Mal som depresie a všetko sa točilo len okolo alkoholu. Aj keď som mal dobrú robotu, aj keď som si založil rodinu. Našťastie, podarilo sa mi oslobodiť a za tých 19 rokov som nemal ani náznak toho, že by som to chcel porušiť.

U alkoholikov, ktorí raz pijú, raz nie, je oprávnené nedôverovať im. Ja mám však v tomto jasno. Moja manželka Lenka a ja považujeme moju slobodu bez alkoholu za samozrejmosť. Nikdy by som si ju nenechal zobrať.

Alkohol sa počas socializmu v rodinách skrýval. Neriešilo sa to. Keď som prestal piť, trvalo mi desať rokov, než som zrekonštruoval svoje pošramotené vnútro. Až po desiatich rokoch som si začal vážiť samého seba a prideleného času, s ktorým už nehazardujem. Na koncertoch sa všade chľastá, ale keď už sú kamaráti pripití a melú nezmysly, neberiem ohľad na to, že som súčasťou partie – postavím sa, zamávam im a odchádzam.

Keď ste hovorili, že k pitiu vás priviedlo aj vytŕčanie z davu, po roku 1989 to vytŕčanie mohlo byť práveže prospešné. Nesnažili ste sa to využiť?

Už som bol silno závislý a ťažko by sa mi z toho vycúvalo. Ale vrátim sa k tej vojenčine – to boli totiž zásadné roky môjho života, ktoré mi ukradli.

Krátko pred mojím nástupom na vojenčinu sme mali hrať na jednom festivale, kde boli zvukári z Pražského výběru. Nám organizátori napokon nechceli povoliť hrať a vyhodili nás. Lenže ostatné kapely sa nás zastali, že nebudú hrať, ak tam neostaneme.

Mohli sme sa dať dokopy s Pražským výběrom, ale prišla tá nešťastná vojenčina. Takže to vytŕčanie nám zabrzdili dva roky zobratého života, a než sme sa vrátili, patróny boli vystrieľané. Bez ladu a skladu sa stali slávnymi, všetci kamaráti už boli rozbehnutí.

Napriek tomu sme si robili ďalej našu hudbu, hoci bez veľkej spätnej väzby. S podobnými bláznovstvami sa podarilo preraziť až Chiki Liki Tu-a. Hudba Karpatských chrbátov sa nikdy príliš neuchytila a nespopularizovala. Ale nesťažujem si.

Dokonca ma to naučilo istej trpezlivosti – že sa to oplatí, keď to robíš zo srdca, z lásky, poctivo a dobre. Nemusí sa to zákonite páčiť, žiadny problém.

Jobus sa dlhodobo venuje aj písaniu kníh pre deti. (zdroj: SME - Gabriel Kuchta)

Boli ste zamestnaný v atómovej elektrárni, odkiaľ ste odišli, aby ste robili to, čo vás baví. Teraz ste tvorivý v mnohých smeroch a máte vysoké tempo. Neobávate sa vyhorenia?

Jedným z mojich najväčších celoživotných snov bolo živiť sa tým, čo ma baví. Z atómovej elektrárne sa nezvykne odchádzať, lebo je tam dobrý plat aj robota. Ja som robil na meraniach a dokonca ma to bavilo.

Potom som prestal piť, začali mi vychádzať knihy a ja som každú dovolenku strávil na besedách s deťmi, v školách a knižniciach. Zistil som, že pre seba nemám ani deň dovolenky. Stvoril som si muflóna Ancijáša a začal ho posielať do sveta, lebo aj ja som po tom túžil.

Po desiatich rokoch abstinencie som sa teda rozhodol odísť z atómky a vyskúšať si život na voľnej nohe. A keby mi to nevyšlo, išiel by som pokojne aj k miešačke.

Nemám obavy z vyhorenia, mám za sebou 23 kníh, pričom všetky sú vypredané a dotláčajú sa, takže by som hádam ešte nejaký ten rok potiahol aj vyhorený. Celý život mám rád recesiu a v rozprávkových knihách sa absolútne vybláznim. To je veľmi slobodný priestor. A pritom tam dávam príhody zo života, len si to prerozprávkujem. Je to taká motanica reálneho života a rozprávkového sveta.

Často chodíte do škôl na besedy s deťmi. Z osemdesiatych rokov mám z podobných akcií takú skúsenosť, že deti boli zakríknuté, mali iný vzťah k autoritám, ostýchali sa pýtať, prípadne to robili tí, ktorých nabrífovala učiteľka. Ako je to teraz?

Ja mám oproti iným spisovateľom jednu výhodu – že som aj hudobník. Moje besedy sú teda besedy v úvodzovkách, lebo na nich aj spievam. Nedonesiem si len knihu, ale celú aparatúru a hučí to tam. Ku každej knihe si vymyslím pesničku a každé stretnutie so mnou sa napokon zvrhne do koncertu. Vždy to teda dopadne dobre.

Od začiatku sa deťom natoľko otvorím, že sa prestanú hanbiť a opýtajú sa hocičo. A ja im rád odpoviem. Tie otázky sa nemusia týkať iba kníh.

Keď som účinkoval v seriáli Oteckovia, v niektorých oblastiach Slovenska ma vnímali deti najmä cez to. Najviac ma baví hovoriť im, aké úžasné je plniť si svoje želania. Na svojom príbehu im ukazujem, že sa to dá. Všetky sny z detstva sa mi splnili, hoci vznikali v období, keď to bolo nemožné.

Andrea Vizvári ako Lenka a Róbert Remeselník ako muflón Ancijáš (zdroj: Zdenko Hanout)

Vy ste na jednej strane alternatívny muzikant, na strane druhej tvorca, ktorého dielo skončilo v Slovenskom národnom divadle. Myslím tým na operu Muflón Ancijáš. Nemáte z toho tak trochu zmiešané pocity?

Nie. My sme so skladateľom Slavkom Solovicom nerobili tú operu priamo pre SND. Robili sme ju na kolene, s trenčianskym orchestrom, spieval ten, koho sme zohnali, kostýmy nula bodov. My sme sa proste hrali.

Prvú dvadsaťminútovú časť sme zahrali na Vrbovských vetroch a na Pohode. SND prišlo až potom, keď sme mali dve dvadsaťminútové časti, pre mňa uzavreté. Keď to v Národnom odsúhlasili, vymýšľal som už tretiu časť na mieru.

Veľmi si vážim, že tam Ancijáša prijali. Je šťastím, že je to taká známa postavička. Tento rok by som chcel o muflónovi Ancijášovi vydať piatu knihu a porozprávať o jeho zážitkoch v SND. Z vďačnosti k divadlu chcem, aby téma opery zľudovela a dostala sa aj k deťom, ktoré do opery v živote nepôjdu.

Takže vlastne ste populárny.

To je silné slovo. Ale to, čo sa mi podarilo za tých devätnásť rokov vytvoriť, je už také neprehliadnuteľné, že to nejakú váhu má. Je to poctivo odžité a odrobené. Nie je to nič rýchlo kvasené, sú to pomaly betónované tvrdé základy.