Autorka je teatrologička a dramaturgička
Článok je súčasťou SME Národné, pravidelnej prílohy denníka SME.
Slovenské národné divadlo uviedlo s týždňovým odstupom dve nové činoherné premiéry. Najprv na konci januára inscenáciu hry Paula Rudnicka Sme v pohode v réžii transrodovej režisérky Daniely Špinar a následne začiatkom februára inscenáciu podľa filmovej predlohy Denysa Arcanda Ježiš z Montrealu v réžii Jána Luterána.
Jedna bola podľa očakávaní horúcim kandidátom na škandál; žiadny zvláštny rozruch však v súvislosti s azda prvou „echt“ queer inscenáciou v SND nenastal.
Paradoxne, tá druhá, ktorej ústrednou líniou sú inscenované pašiové hry, zdanlivo pobúrila kresťanov Slovenska.
Hoci kultúrnu obec mohla „otvorená výzva na zastavenie rúhavého divadelného predstavenia v Slovenskom národnom divadle“ zdvihnúť zo stoličky, v skutočnosti to nie je také vážne.
Petíciu totiž prostredníctvom svojho dezinformačného portálu spustila podozrivá Nadácia Slovakia Christiana. Podľa webu konspiratori.sk ide o ultrakonzervatívnu organizáciu riadenú a financovanú z Poľska a od hoaxov, ktoré sa šíria na jej webstránke, sa dištancovala aj Konferencia biskupov Slovenska.
Ježiša pri ukrižovaní zabalia do fólie ako mäso. Je to provokácia, ale nie obžaloba Čítajte Petíciu podľa štatistického údaja na stránke v čase vzniku tohto článku podpísalo už takmer desaťtisíc ľudí, no na rozdiel od iných verejných výziev nie je zverejnený zoznam signatáro*v*k ani mená ľudí, ktorí za aktivitou stoja.
Zdá sa teda, že túto iniciatívu netreba brať ako zásadné ohrozenie slobodnej tvorby v SND. Divadlo v minulosti čelilo už aj horším útokom z tejto strany názorového spektra, napríklad, keď na inscenáciu Natálka zameranú na edukáciu proti extrémizmu podali trestné oznámenie krajne pravicoví radikáli z ĽSNS.
Tak ako zvládlo situáciu vtedy, veľmi pravdepodobne to bez ujmy zvládne aj tentoraz.
Má provokácia hranice?
Na druhej strane však podobné „kauzy“ otvárajú zaujímavú tému. Do akej miery je, môže a má byť súčasťou divadla provokácia? Ako ju vlastne chápeme a aké – ak vôbec nejaké – má hranice?
Poburuje herec stvárňujúci Krista, ktorého tvorcovia (priznane inšpirovaní belgickým akčným umelcom a scénografom Lawrenceom Malstafom) namiesto ukrižovania zabalili do obrovského vákuového igelitového vrecka?
Je takýto výjav pre niekoho šokujúcejší ako zakrvavené telo Ježiša pribité na kríži, ktoré je zobrazené v každom kostole a na svätých obrázkoch v mnohých domácnostiach?
A naozaj niekoho viac pohoršuje divadelné stvárnenie kňaza, ktorý má milenku, ako skutoční kňazi, ktorí sa dopúšťajú sexuálnych deliktov na mladistvých dievčatách a chlapcoch?
Traduje sa, že pri prvej inscenácii Kráľa Ubu v réžii jej autora Alfreda Jarryho sa po zaznení prvej repliky – do slovenčiny prekladanej ako „sranina“ – publikum na sklonku 19. storočia nevedelo utíšiť a niekoľko dlhých minút nespokojne prejavovalo svoje rozrušenie.
Hoci podľa niektorých teatrológov je to iba fáma, správa o škandalóznom uvedení sa dá nájsť vo všetkých divadelných učebniciach.
Piskot sa v slovenských divadlách akosi nenosí, potleskom postojačky zato nešetríme Čítajte Dvojitý meter
Aj dnes časť publika popudí, keď z javiska zaznie vulgarizmus – alebo napríklad v prípade Ježiša z Montrealu erotické vzdychy, ktoré dabingoví herci nahrávajú do zvukovej stopy pornofilmu.
Súvisí však toto pohoršenie s prípadnými nedostatkami inscenačnej koncepcie? Alebo skôr so vžitými stereotypmi o divadle, prípadne s dvojitým metrom, ktorý máme na divadlo a seba v divadle a na druhej strane na každodennú realitu?
Koľko z tých, ktorí gúľajú očami v divadle, v súkromnom živote bežne sleduje pornografiu? Podľa istej americkej sociologickej štúdie to robí až 85 % ľudí, ktorí majú k pornu prístup.
A koľkí z tých, ktorým prekážajú v divadle nadávky, ich sami používajú v bežnom spoločenskom styku, prípadne ich tolerujú v politickom diskurze či v iných verejných prejavoch?
S istým zovšeobecnením sa dá povedať, že provokácia je kľúčovou ingredienciou divadla.
Vytrhnúť diváka z pasívneho prijímania, spôsobiť malý výboj, elektrický šok v jeho hlave, to bol cieľ mnohých divadelníkov, ktorých dnes vnímame ako vizionárov, reformátorov, nositeľov prelomových myšlienok.
Aktivizovať diváka
Vždy, keď vkus publika upadal, objavili sa na horizonte nové, provokatívne formy... Čo sa začalo Jarrym, pokračovalo historickými avantgardami, ktoré zavrhli všetko intelektuálne nenáročné, myšlienkovo pohodlné meštianske divadlo.
V ére kubistických baletov a dadaistických kabaretov boli ľudia schopní sa pre umenie aj pobiť. Epické divadlo Bertolta Brechta aj „divadlo krutosti“ Antonina Artauda mali rovnaký ideový základ – oslobodiť sa od tradičného divadla prežívania, aktivizovať diváka.
Obaja spôsobili nemálo škandálov a zároveň inšpirovali mnoho ďalších tvor*cov*kýň k tvorbe „nepohodlného“ divadla. Z ich myšlienok výrazne čerpal napríklad americký súbor Living Theatre, ktorý svojou inscenáciou-performanciou Paradise now spôsobil šok na 22. ročníku Avignonského festivalu.
Herci v nej viedli priamy dialóg s divákmi, prizývali ich participovať na predstavení, obnažovali sa a nahé telá využívali ako médium oslobodzovania sa od konvencií a princípov, s ktorými nesúhlasili. Ich radikálne politické divadlo, ktoré hlásalo myšlienky anarchizmu a pacifizmu, sa stalo synonymom hľadania nového, spoločensky angažovaného umenia.
Martin Šalacha ako Daniel v inscenácii Ježiš z Montrealu v Činohre SND (zdroj: Robert Tappert)Trafilo klinec po hlavičke
Hoci Ježiš z Montrealu je v tomto kontexte v podstate klasická mainstreamová inscenácia – nie je ani blasfemická, ani sa kriticky nevymedzuje voči cirkvi ako inštitúcii (a že by sa bolo proti čomu vymedziť), ani nie je radikálna v použitých prostriedkoch –, fakt, že niekoho vyprovokovala k ohlasu, je vlastne pozitívom.
Pohoršené reakcie totiž spravidla prezrádzajú, že dielo trafilo klinec po hlavičke. Podráždilo jeden z neuralgických bodov v spoločnosti, dotklo sa čohosi, čo je súčasťou širšieho problému.
Inscenácia v SND tematizuje skostnatenosť, pokrytectvo a úzkoprsý pohľad na duchovné prežívanie – to sú napokon témy, ktoré v katolíckej cirkvi v súčasnosti otvára aj pápež František a tiež za to žne kritiku zo strany konzervatívnejších predstaviteľov kléru i verejnosti.
Ako sa však už neraz potvrdilo, čo bolo kedysi provokatívne, kontroverzné a škandalózne, z dnešného pohľadu často hodnotíme ako vizionárske a predznamenávajúce zmenu paradigmy.
Kiežby to tak dopadlo aj s provokáciami pápeža Františka či Ježiša z Montrealu a Slovenského národného divadla.
