„Moje kostýmy sa môžu zdať strašidelné a desivé. No hrôzy, ktoré som zažila a videla, boli oveľa desivejšie než kostýmy,“ hovorí v dokumente Queendom queer performerka a aktivistka Gena Marvin.
Film režisérky Agniie Galdanovej ukazuje, že odvaha, kreativita a neoblomnosť sa môže zrodiť aj v tom najmenej podpornom prostredí.
DNA strachu a podriadenosti
Magadan, odkiaľ Gena pochádza, je drsné, chladné odľahlé ruské mesto, kde kedysi sídlili gulagy. Aj keď tam dnes už nie sú, ľudia si ich pamätajú a miesto s trpkou históriou, v ktorom vyrastali, ich formuje.
Gena ako ľadová kráľovná s bielym mejkapom na tvári, snehovobielym kožuchom, vysokými, priehľadnými topánkami by mohla na prvý pohľad vyzerať, akoby bola súčasťou tejto mrazivej, sibírskej oblasti. Realita však ukazuje, že sa nemohla narodiť do viac nehostinnej krajiny, než je Rusko.
Bežne čelí šikanovaniu a násiliu. Keď je napríklad v potravinách, vyhodí ju ochranka. „V našej DNA máme strach a podriadenosť. Genetická pamäť je silná vec,“ hovorí Yulia, Genina priateľka.
Rovnako majú Rusi v DNA aj nenávisť a hnev. „Prečo nie si poriadny chlap?“ kričí na ňu žena z paneláka. Napadne ju nahnevaná susedka. Len preto, aká iná je.

Jedna z odvážnych
Queendom
- USA-Francúzsko, 2023, 98 minút
- Réžia: Agniia Galdanova.
- Žáner: Dokumentárny film
- Premiéra v SR: MFF Febiofest, 17. marca
- Gena, umelkyňa z malého mesta v Rusku, sa oblieka do extravagantných kostýmov a protestuje na uliciach Moskvy. Jej radikálne vystúpenia na verejnosti predstavujú novú formu umenia a aktivizmu, ale zároveň vystavujú jej život nebezpečenstvu.
- Snímku uviedol Febiofest v spolupráci s Filmovým festivalom inakosti.
Dvadsaťdvaročný Gennadij Chebotarev sa v dokumente identifikuje ako nebinárna osoba, no vo všeobecnosti uprednostňuje ženský rod, predovšetkým, keď vystupuje ako Gena Marvin. Nemá rodičov a pre starú mamu je so svojou holou hlavou čudáčkou. Starý otec sa stále pýta, či dostáva za to, čo robí, peniaze. Zároveň dúfa, že Gena doštuduje, nájde si prácu, bude zarábať a možno si založí rodinu.
Gena získava popularitu na sociálnych sieťach, kde zdieľa svoje kostýmy. Študuje v Moskve, a zároveň sa svojím perfomatívnym umením zapája do aktivizmu. Čo by bolo v inej krajine oceňované, sa však v Rusku nenosí: Keď sa Gena objaví na ruskom protivládnom proteste za slobodu Alexeja Navaľného, celá oblepená v páske vo farbách ruskej vlajky, vyhodia ju zo školy.
„Film ukazuje odvahu jednotlivca, ktorý si dokáže aj v nepriateľskom režime zachovať odhodlanie a pevnú oporu v pravde. Režim ich ničí, rozbíja im vzťahy a aj napriek tomu sa odvážni jednotlivci snažia cez svoje možnosti pretvárať systém,“ hovorí o filme slovenský LGBTI+ aktivista Roman Samotný.
To, že má Gena poriadnu odvahu, ukazuje aj ďalší obraz: jej priateľov, ktorí vystupujú ako ona, napadnú na ulici. Jednému z nich musia operovať čeľusť.

Navždy vo väzení
Vidíme však aj Genine úspechy: napríklad keď ide na konkurz a nakoniec sa zúčastní na módnej prehliadke, alebo ako ju pozvú do zahraničia vystupovať. Jej umenie sa prelína vo filme s časťami, ktoré zachytávajú jej vnútorný svet.
„Môj spôsob tvorby dokumentu je observačný, ale keď sme natáčali Genu, ako robí predstavenie s maskou s rohmi, a uvedomila som si: toto je poklad,“ povedala režisérka v rozhovore pre Another magazín. Zobrazuje tak Genino podvedomie, jej kráľovstvo, svet, kde sa cíti bezpečne a vyjadruje v ňom radosť aj utrpenie. To však nie je jediné, čo robí dokument výnimočným.
Dokument ponúka totiž výnimočný pohľad na queer aktivistku v Rusku, ktoré považuje LGBTI+ ľudí za extrémistov. Gena vníma svoju vlasť ako väzenie, no v dokumente konštatuje, že sa orientuje v pravidlách a zákonoch.
Z filmu je jasné, že Rusko je väzením pre ľudí, ktorí bojujú proti režimu. Vidno to aj vtedy, keď sa začne ruská invázia na Ukrajine a ľudia v Rusku protestujú a sú nemilosrdne bití a zatýkaní. Aj Gene príde pre účasť na proteste predvolanie na súd.
Zároveň vidno, že v mentálnom väzení žijú aj ľudia, ktorí sú s režimom stotožnení. Prebrali na seba jeho paranoju, podozrievavosť, nenávisť a nepochopenie všetkého, čo sa im zdá iné. O to je ich príbeh smutnejší: zatiaľ čo Gena a ostatní aktivisti či „nepriatelia režimu“ môžu nájsť útočisko a nádej v inej krajine či vo svojich malých komunitách, títo ľudia sú vo väzení už navždy.
„Filmy ako Queendom nám môžu ukázať svet, ktorý nie je taký zjavný. Vidíme totiž ruskú agresiu: vnímame inváziu a to, ako Putinov režim ničí iné krajiny a aj tú vlastnú. Bolo pre mňa zaujímavé vidieť situáciu z iného uhla pohľadu a pozrieť sa práve na to cez príbeh queer osoby, ktorá sa musí vyrovnávať s režimom, v ktorom žije,“ konštatuje Samotný.
Takto nechceme skončiť
Keď sa Gena prechádza Ruskom vo svojich kostýmoch, divák tŕpne a zviera mu žalúdok, či sa jej niečo nestane. Napríklad keď si po napadnutí kontroluje ústa od krvi alebo keď na protivojnovom proteste kráča obmotaná v ostnatom drôte a eskortujú ju do policajnej dodávky.
Aj ona priznáva, že má strach, no je naozaj silná, pretože v uliciach ho na nej nevidno. Človek nemusí byť rebel, aktivista či revolucionár, aby ocenil jej odvahu.
Keď Gena vystupuje, zúčastňuje sa na protestoch, prechádza sa ruskými ulicami, nikdy nespochybňuje to, čo robí. Keď ju aj nechcú niekam pustiť alebo sa ju snažia zastaviť, konfrontuje ľudí otázkami a, samozrejme, dostáva mĺkve, vágne odpovede.
Na pozadí dokumentu sa stáva realitou ruská invázia na Ukrajinu a hrozba brannej povinnosti pre Genu. Diváci tak sledujú, ako sa Gena snaží dostať do zahraničia a ako sa jej to napokon aj podarí. Keď telefonuje svojim starým rodičom, hovorí im, ako sa tu, v Paríži, na ňu nikto nepozerá inak, keď nosí sukňu.
Na konci ponúka film nádej a zároveň otázku: Aké by to bolo, keby to „obrovské a mocné" Rusko bolo otvorenejšie? Smutnou realitou nateraz zostáva, že snímka Queendom reprezentuje príbehy mnohých ľudí v Rusku, ktorí nemôžu žiť svoje autentické ja.
Zároveň zobrazuje aj potenciálnu desivú verziu nášho sveta. „Je to varovanie. Môžeme vidieť, kam povedie to, ak podľahneme klamstvám, ak sa táto neschopnosť akceptovať pestrosť krajiny stane dominantnou. Zároveň vidíme, čo to môže znamenať pre kvalitu života všetkých ľudí. Pre mňa to bolo predovšetkým varovanie: takto nechceme skončiť,“ dodáva Samotný.