Obyčajnosti
Skončilo sa desaťročné čakanie na nový štúdiový album Jany Kirschner. Novinka Obyčajnosti práve vychádza. Ten názov je však iba čiastočne výstižný.
Jana Kirschner si po albumovej dvojici šťavnatých Moruší tentoraz zvolila iný pracovný prístup. Chcela, aby jej novinku tvorili spontánne výpovede a určila si pravidlo pätnástich minút. Pracovala s tým, čo jej v danej chvíli prišlo na um, bez vopred premyslenej trasy.
„Pre Morušu som jeden text písala aj dva-tri mesiace, kým pri Obyčajnostiach som veľa textov vlastne ani nepísala, ale rovno ich s gitarou spievala. Nejako zo mňa vyplávali,“ hovorila nedávno speváčka v rozhovore pre SME. „A zakázala som si samu seba opravovať.“
Takýmto spôsobom sa oslobodila od prešpekulovanosti. Obyčajnosti vnímala ako „zbierku denníkového charakteru" a sama tvrdí, že je v štádiu, keď je jej tvorba najúprimnejšia a vzniká s ľahkosťou a radosťou.

Vnútorný svet
Jana Kirschner vytvára v príhovore k albumu obraz prechádzky po lese, naboso po vlhkom machu. „Myšlienky lineárne plynú ako vlaky stanicami veľkomesta, v usporiadanom pohybe, prichádzajú a odchádzajú, nič ničomu nebráni. Všetko rastie.“
Obyčajné sústredenie sa do seba samého, keď sa človeku samovoľne vyplavujú myšlienky, je však neraz vzácnym okamihom. A Kirschnerovej nový album obe tieto polohy odráža. Jej pravidlo pätnástich minút neprináša uponáhľané, nedovarené výsledky.

Už úvodná skladba Prológ (Obyčajnosti) je zaujímavým pozvaním do speváčkinej intimity, a to aj bez textovej podpory. Z kalného hudobného prúdu s mätúcimi ruchmi sa vynára jej číry, povznášajúci melodický popevok, ktorý na chvíľu prenikne cez škrupinu tajomnej hudobno-zvukovej kulisy.
Akoby tým Jana Kirschner dávala najavo, že v odstredivom pulzovaní rušného sveta je niečo, čo ostáva harmonické a stabilné. Je to hlas jej vnútorného sveta, ktorý sa opakovane vracia, je neodbytný, až sa napokon okolité zvuky podvolia a podporia jej melodický spev, aby čo najviac vyznel. A vzápätí sa to súznenie zase rozpojí.
Nie je ťažké predstaviť si, ako by sa ten ústredný popevok hodil práve k prechádzke lesom, o ktorej speváčke hovorila. Krajinárske motívy sú v jej pesničkových textoch často prítomné. A nedá sa pri tom neuvažovať nad speváčkiným prepojením so Slovenskom.
Malá zem ako domov
To prepojenie je na albume zjavné vo viacerých prípadoch. Dalo by sa vystopovať aj v pesničke, ktorá sa volá Malá zem. „Malá je táto zem, malý je národ v nej a ľudia v nej bežia ako tá rieka, do sveta,“ spieva Jana Kirschner a na inom mieste s nádychom nostalgie spomína: „Zdá sa, zdá sa mi to dávno, keď za našou bránou veľký býval svet. Stále vidím sa tam, stále rovnaká jak dnes.“ A v náznaku vyznania dodáva, že dráhy ciest sa menia, ale city nie.
Do mladosti sa vracia aj v pesničke Struny. Spieva o tom, ako v sebe odmalička nosila struny a tóny, a refrénom skladby dokonca odkazuje na slovenskú ľudovú hudbu, hoci je to v rozbehnutom nastavení skladby nečakané.
Ak ide o spomenuté krajinárske motívy, dobrým príkladom je pieseň Chcela by som, kde sa okrem iného spieva: „Poľana spieva, šumí háj, naplní srdce po okraj.“
Odkazy na Slovensko sa však nenesú len v tomto duchu. Jana Kirschner v textoch reflektuje aj súčasnú spoločenskú situáciu v krajine. Odráža sa to v skladbe Delia nás, v ktorej pomenúva tendencie rozdeľovať ľudí a disharmóniu v istých častiach patrične dokresľuje aj znepokojivá „vykoľajenosť“ hudby.
V závere však speváčka upozorňuje na ľudí, ktorí ostávajú „aj v búrkach mierni, vždy pravde verní, neporaziteľní, nerozdeliteľní“. A vo videoklipe sú práve tieto slová na konci preložené do viacerých svetových jazykov, vrátane ukrajinského i ruského.
V trochu inom duchu sa k stavu spoločnosti vzťahuje pesnička Rýmy, kde sa tematizuje prehliadanie kultúry a kultúrnosti ako čohosi druhoradého či nepotrebného. „Písala som básne, vždy keď mi to bolo vlastné. Dnes sa mi zdá, nie je jasné, načo sú nám ľuďom básne.“
Chytľavosť na prvú alebo pozvánka k opakovanému počúvaniu?
Tematický záber textov na albume je však širší a patria tam aj postrehy na adresu partnerského spolužitia, napríklad: „Každé ráno z lásky, bilancuješ vrásky a rany, za ktoré môžeme si sami. Už dlho spolu žijeme, dýchame aj starneme, no podstatné je, že sa v tme vždy nájdeme.“ v pesničke A po nás potopa, či úlomky sebareflexívneho poznania v skladne Mám pocit: „Môžem sa pomýliť a nemusím byť presná, vážim si svoje omyly a smútim iba v piesňach.“
Jana Kirschner: Obyčajnosti
Slnko Records 2024
Zoznam skladieb:
- Prológ (Obyčajnosti)
- A po nás potopa
- Tiene
- Chcela by som
- Delia nás
- Mám pocit
- Rýmy
- Struny
- Malá zem
- Nepokoj
- Epilóg (Holubienka)
Album vychádza 20. marca 2024.
Čo sa týka hudobnej stránky, Jana Kirschner ani nemusí hovoriť, že má rada melódie, pri počúvaní Obyčajností je to jasné. Niektoré sú chytľavé, ale o celkom štandardné, prvoplánové, klasicky stavané rádiové kusy nejde. Jana a jej partner, producent a aranžér Eddie Stevens, radi hľadajú, hrajú sa a chcú byť aj prekvapiví.
A tak sa v niektorých skladbách síce rozvinie jasná melódia, ale potom nastane okamih, akoby do melódie niekto fúkol a ona sa rozptýlila. Nastáva „šumivé“ hľadanie cesty (alebo len výdychová pauza), a vzápätí sa všetko opätovne usporiada do pôvodnej melódie (prípadne s upravenou nástrojovou zostavou a posunutou atmosférou).
Niektoré pesničkové príbehy sa tu odohrávajú na pomerne veľkých plochách. Veď hneď niekoľko skladieb presahuje dĺžku siedmich minút.
Svoju úlohu zohráva aj radenie skladieb. Už bola reč o otváracom Prológu, ktorý je príťažlivo tajomným pozvaním k počúvaniu Obyčajností. No a záverečný Epilóg (Holubienka), ktorý má upokojujúci charakter akoby ľudovej uspávanky, prichádza po dynamickej skladbe Nepokoj, ktorá má v sebe aj istú ráznosť a naliehavosť vrátane expresívnej klavírnej časti (s podporou bicích), ktorá evokuje čosi nátlakové, valivé, neovládateľné, možno až osudové.
Ak si poslucháč vypočuje jej album v rýchlosti, najviac vyznie dojem, že je to materiál plný podnetov na ďalšie počúvanie. Že je čo objavovať a vstrebávať. A tým sú vlastne Obyčajnosti Jany Kirschner aj neobyčajné.