Ako desaťročný stál prvýkrát na javisku, pätnásťročný s pokorou prežil popularitu seriálu Spadla z oblakov. MATEJ LANDL je hercom už 50 rokov.
Aktuálne hrá v seriáli Dunaj vrátnika, ktorý sa stal gardistom, arizoval penzión, a to vraj ešte nie je koniec jeho vývoja. Arizátora s celkom odlišnými pohnútkami hral aj v dobovom seriáli Čas nádejí.
Je rád, že dnes nezažívame také turbulentné a neslobodné časy ako jeho dedo a pradedo, na druhej strane ho mrzí, ako si dnešní tridsiatnici nevážia slobodu, lebo netušia, že ju môžu aj nemať.
V apríli to bude 50 rokov, čo ste prvýkrát hrali v divadle. Čo to bolo a kde?
Bola to Sicílska komédia od Luigiho Pirandella na Novej scéne v réžii Jozefa Pálku, ale všetci ho volali Jajo.
Ako sa to celé zbehlo?
Môže za to Ďuso Vašek, skvelý herec, ktorý vtedy robil pánovi Pálkovi asistenta réžie. Bol to príbeh o mužovi, ktorý má tri deti s tromi ženami. Hral ho Stano Dančiak a jednu z jeho žien hrala moja mama.
Ďuso Vašek vtedy povedal mojej mame: Eva, ty máš doma 10-ročného syna, spýtaj sa ho, či by nechcel s tebou hrať. Ty ho aj privedieš do divadla, aj ho po predstavení odvedieš domov, nemusíme aspoň inému dieťaťu volať jeho mamu, takto by to bolo jednoduchšie.
Mama došla domov a opýtala sa ma, či by som to chcel. Ja som povedal, že áno, jasné. Bola to beztextová postava, pobehovali sme po javisku, zapáčilo sa mi to.
Stále som niečo vymýšľal, Pálkovi som stále kde-čo prinášal a pýtal sa – A toto by som nemohol urobiť? Tak ma potom obsadil do televíznej inscenácie Simultánka s Aľochinom, kde som hral po boku Františka Dibarboru.
Predtým, než ste sa stali hercom, ste chceli byť čím?
Mal som klasické túžby detí, smetiar, kozmonaut a podobne. Príliš som nad tým neuvažoval. Potom už to bolo len herectvo, hoci na gymnáziu ma veľmi začala baviť geometria a rysovanie.
Vtedy som na chvíľu začal koketovať s architektúrou, ale pre šťastie všetkých obyvateľov Slovenska a bezpečnosť všetkých budov som sa architektom nestal. (Smiech.)
V štrnástich ste nakrútili seriál Spadla z oblakov. Boli ste detská herecká hviezda. Ako sa vám podarilo nezblázniť sa z toho?
Keď to vysielali, už som mal pätnásť, ale je pravda, že popularita seriálu bola fakt enormná. Neboli desiatky staníc, ako máme dnes.
Rodičia mi vtedy od rána do večera vtĺkali do hlavy, že niekto je dobrý basketbalista, iný matematikár, fyzik či volejbalista... a ty si dobrý v tomto, ale to neznamená, že musíš byť namyslený.
Otec bol veľmi prísny, stále mi pripomínal pokoru a nech sa správam normálne, lebo keď sa raz dozvie, že som sa niekde zachoval namyslene, tak mi zastaví akúkoľvek hereckú činnosť. Takže namyslenosť mi nehrozila.
Na VŠMU na vás nepozerali cez prsty?
Niektorí pedagógovia neboli nadšení z mojej popularity, vraveli, že adeptov herectva televízia pokazí. Kládli dôraz na divadelné herectvo. Našťastie som mal skvelých pedagógov, ktorí to ustrážili, Miloša Pietora a Ivana Letka.
Aktuálne ste v televízii v dvoch dobových seriáloch – v nedávno odvysielanom Čase nádejí a v dlhodobom Dunaji, k vašim službám. V oboch sa vaša postava v istom momente ocitne v rovnakej úlohe arizátora.
