Autorka je teatrologička.
Článok je súčasťou SME Národné, pravidelnej prílohy denníka SME.
Je dobre známe, že vznik Slovenského národného divadla (1920) zastihol slovenský národ nepripravený. Napokon, stalo sa to len dva roky po rozdelení Rakúsko-Uhorska.
Nebolo tu hercov, režisérov, tanečníkov, spevákov, ktorí by naplnili chod trojsúborového telesa.
Slovenských umelcov a umelkyne divadlo získavalo postupne, na začiatku sme sa spoľahli na bratskú pomoc Čechov, najmä na divadelnú spoločnosť prvého riaditeľa Bedřicha Jeřábka, ktorý vnímal divadlo v prvom rade ako súkromný podnik.
Po jeho odchode sa riaditeľom stal Oskar Nedbal, český skladateľ, hudobník a dirigent, pod ktorého vedením v rokoch 1923 – 1930 sa divadlo stalo uznávanou inštitúciou.
Spolu s ním prišiel v sezóne 1923/1924 do SND baletný majster Achille Viscusi. Rodák z Ríma, ako tanečník a neskôr choreograf pôsobil aj v Miláne, Moskve, Záhrebe, Budapešti, vo Viedni či v Paríži.
Takmer dvadsať rokov pôsobil v Česku, najprv v pražskom Národnom divadle, neskôr v Brne a Ostrave, odkiaľ prišiel do Bratislavy. Priviedol sem asi 35 tanečníkov vrátane Elly Fuchsovej (neskôr Lehotskej), ktorá ako pedagogička vychovala prvú generáciu slovenských sólistov.
Baletný majster Achille Viscusi (zdroj: archív Divadelný ústav)Mužov mali málo
Príchod nových tanečníkov a formovanie súboru bolo pre Balet SND kľúčové. Viscusiho predchodcovia Václav Kalina a Marta Aubrechtová mali k dispozícii minimum tanečníc.
Baletný súbor sa potýkal s nedosatkom mužských tanečníkov, čo obmedzovalo párové choreografie. Kalina spolupracoval s hercami z činohry a opery, Aubrechtová dokonca trénovala chlapcov z telocvičnej jednoty Sokol, aby ich mohla do tancov zapojiť.
Herci z činohry boli stabilnou výpomocou v balete ešte ďalšie desaťročie, bol to pre nich finančne zaujímavý bonus k skromnej výplate.
„Viscusi zaviedol v baletom súbore prísnu disciplínu a členov baletu zatriedil podľa ich schopností," píše Eva Jaczová v publikácii Balet Slovenského národného divadla.
Na prvom mieste bola primabalerína a prvý sólový tanečník, ktorým bol on sám. Hoci sa zamestnal v SND už takmer na sklonku svojej kariéry, mal dávno po päťdesiatke, mal „krásny, elegantný zjav, pekné nohy a tancoval takmer vždy hlavnú úlohu. Vo svojich šesťdesiatich rokoch stvárňoval ešte dokonca úlohy mladíkov," uvádza Jaczová.
Aj malý kontinuálny dar vie robiť veľké zmeny. SND založilo Klub priateľov a mecénov Čítajte Z rozprávky do rozprávky Oskara Nedbala bol prvý pôvodný celovečerný balet v SND určený pre deti. Po svojich skúsenostiach s týmto titulom v Prahe sa Viscusi rozhodol balet premiestniť do Bratislavy.
Inscenácia mala aj svojho výtvarníka, Josefa Weniga, čo bolo v tom čase nezvyčajné, pretože na výpravy k baletom sa zvykli používať veci z „fundusu“.
V roku 1924 obecenstvo pozitívne rozrušila premiéra Slovanských tancov Antonína Dvořáka, ktoré v SND Viscusi uviedol pod názvom Rok na dedine. Viscusi ako veľký Dvořákov obdivovateľ tento balet inscenoval už v roku 1901 v pražskom Národnom divadle.
Ako Talian si musel osvojiť mnoho zo slovenského a českého folklóru, oboznámiť sa s kostýmami, tanečnými prvkami a kritika nie vždy kladne prijala jeho choreografie. U divákov však mali úspech. Viscusi ich ešte dvakrát obnovil, v roku 1929 vo výprave Jána Ladvenicu.
Vďaka Viscusimu sa v repertoári SND objavilo Labutie jazero (v jeho vlastnej choreografii), Rozprávka o Janovi a Princezná Hyacinta na hudbu Oskara Nedbala, všetko divácky navštevované tituly, ktoré sa s úspechom prezentovali aj v zahraničí.
V roku 1926 sa uskutočnila ďalšia rozprávková premiéra, ktorú Nedbal zostavil zo známych príbehov známeho autora s názvom Andersen. Autorom výpravy bol Gustav Wintersteiner a nákladných kostýmov Ľudovít Hradský.
Slovanské tance 1929_postava Jehlička Achille Viscusi CB (zdroj: archív Divadelný ústav)Súbor pripravil na nové výzvy
Napriek tomu, že choreografie boli vystavané tradične v zmysle pohybového slovníka a pohybových väzieb, Viscusi pracoval v súlade s libretom a hudbou a vytvoril veselú inscenáciu plnú postavičiek z detského sveta.
Po hosťovaní v Budapešti tanečníkov pred divadlom čakali študenti a pýtali od nich autogramy.
Éra spolupráce Achille Viscusiho v Bratislave sa skončila tragédiou - jeho blízky spolupracovník a riaditeľ Oskar Nedbal spáchal samovraždu (1931) a Viscusi odišiel do dôchodku.
Manon v SND prináša morálnu dilemu: Milovať v chudobe, alebo žiť bez lásky? Čítajte Jeho tvorivý potenciál však zanechal v bratislavskom balete významnú stopu. Je podpísaný pod desiatkami choreografií baletov, tanečných obrazov v operách a operetách, niekoľko opier dokonca aj režíroval. Stvárnil tu vyše šesťdesiat tanečných rolí, a to mal takmer 60 rokov.
Na princípoch takzvanej talianskej školy techniky klasického tanca vychoval mnoho kvalitných tanečných umelcov. Kritiku si vyslúžil za to, že zasahoval do hudobných predlôh a snažil sa vyhovieť vkusu malomeštiackeho obecenstva, ktoré sa chcelo pozrieť na pôvabné či efektné tance, ale nevyhľadávalo hlbší obsah.
No aj vďaka jeho úpravám si balet získal priazeň obecenstva, pozornosť recenzentov a stabilný umelecký súbor, pripravený na ďalšie baletné výzvy.
Práve v tejto sezóne si pripomíname 100 rokov od jeho príchodu do SND a vo februári 155 rokov od jeho narodenia (27. 2. 1869).
