Autorka je PR manažérka SND.
Článok je súčasťou SME Národné, pravidelnej prílohy denníka SME.
Ak by sa medzi verejnosťou robila anketa o najnudnejších a najneviditeľnejších profesiách vôbec, archivári by ju pravdepodobne vyhrali. A ak nie, tak minimálne by obsadili vrchné priečky.
Tak schválne, ako si predstavujete prácu archivára vy?
Vybavia sa vám miestnosti v podzemí bez okien a kvalitného svetla plné zaprášených regálov s nekonečnými škatuľami a šanónmi prepchatými miliónmi dokumentov, ktoré možno už nikdy neuzrú svetlo sveta? Haldy papierov, v ktorých je nemožné zorientovať sa, a nudné hŕby účtovných zápisov?
Predstavíte si starého pána archivára v okuliaroch, ktorý si pamätá ešte vládu Františka Jozefa a na požiadanie vás zasype informáciami o čomkoľvek?
Možno sú všetky tieto stereotypné predstavy v niečom tak trochu pravdivé. A možno nie. Zahoďte predsudky a poďte s nami do archívu SND. Tu sa nuda vraj ešte nikdy neohriala.
Nachodia celé kilometre
Asi to bude najmä tým, že na oddelení archívu a registratúrneho strediska Slovenského národného divadla pracujú iba dve archivárky. Na porovnanie – pražské Národné divadlo má v oddelení archívu sedem zamestnancov.
Príjemné a zhovorčivé dámy v archíve SND majú ešte aj priezviská podobné – Ingrid Karkalíková a Silvia Kapráliková môžu s čistým svedomím povedať, že majú vo vrecku celú vyše storočnú históriu Slovenského národného divadla.
A my im to bez problémov veríme. Keď totiž do SND nastúpili – jedna v roku 2009 a druhá v roku 2008 –, dostali za úlohu vybaliť v novej budove divadla z kartónových škatúľ celú dovtedajšiu deväťdesiatročnú históriu SND.
„Čakalo nás tu vtedy asi stopäťdesiat sťahovacích škatúľ, v ktorých bolo všetko zabalené a na každej bolo napísané nie, čo v nej je, ale kde to bolo uložené. Teda napríklad, že skriňa číslo šesť alebo stôl druhý sprava, takže takúto sme mali navigáciu,“ približuje situáciu Silvia.
„Pani, ktorá to v historickej budove SND balila, odišla do dôchodku a my sme mohli hádať, čo bolo v skrini číslo šesť alebo v skrini číslo štyri, celé sme to museli triediť odznova,“ dodáva.
Nanovo tak museli pretriediť celú históriu Slovenského národného divadla a nájsť všetkým dokumentom patričné miesto. Keďže pri plánovaní novej budovy divadla sa nemyslelo na archív ako na jeden veľký spoločný priestor, archívne pracoviská a sklady sú roztrúsené po celej budove divadla. Z jedného do druhého tu každý deň nachodia celé kilometre.
Divadelný archív skrýva všelijaké poklady. (zdroj: Natália Dadíková)Pátranie ako v detektívkach
Archivárky Silvia a Ingrid obsluhujú totiž nielen umelecký archív, kde zhromažďujú staré fotografie a tlačené materiály o všetkých inscenáciách a umelcoch v celej histórii SND, ale pod ich agendu spadá aj registratúra. Ide o dokumenty divadla ako inštitúcie – účtovníctvo, mzdové listy, osobné spisy všetkých zamestnancov, korešpondenciu a podobne.
„Náš typický pracovný deň vyzerá tak, že beháme z archívu do registratúry a späť podľa požiadaviek, ktoré nám pristanú v mailoch. To, čo od nás potrebujú vyhľadať ľudia z divadla, teda dramaturgovia súborov, administratíva alebo marketingové oddelenie, to sa snažíme vybaviť čo najrýchlejšie ako prioritu,“ prízvukuje Silvia.
„Následne vybavujeme aj žiadosti verejnosti a tie nám chodia z celého sveta, lebo potomkovia našich umelcov alebo muzikológovia a teatrológovia žijú a pracujú po celom svete a hľadajú informácie aj v našom divadle. Často sa stáva, že vnúčence či pravnúčence, ktoré sa odsťahovali, neskôr zistia, že aha, moja babička kedysi spievala alebo tancovala v Národnom divadle, viete mi o nej niečo zistiť, pošlete mi o nej, čo máte?“ dopĺňa.
Bez nich by sa v divadle nehralo. Kto je sivá eminencia každého divadelného predstavenia? Čítajte Vtedy sa často začína náročná práca hľadania, pri ktorej musia archivárky pátrať aj mimo archívu SND.
„So ženami umelkyňami máme asi najväčší problém najmä kvôli menám – keď sa medzitým trikrát vydala, ale my o tom nevieme a hľadáme ju pod iným menom, je to ťažké. Niekedy musíme ísť až do matriky alebo na cintorín,“ vysvetľuje Ingrid.
„Často hľadáme vo virtuálnych cintorínoch, či tá osoba bola naozaj tá, o ktorej sa hovorí. Pomaly si robíme aj rodokmene,“ dopĺňa s úsmevom Silvia. Obe archivárky sa však zhodujú, že práve práca pátrania v umeleckom archíve ich baví najviac.
„Je to niekedy až detektívka. Ale mňa bavia všetky nové výzvy. Teraz práve hľadáme fotografie do videospotu s riaditeľom opery Martinom Leginusom, aby sa nimi dalo ilustrovať jeho rozprávanie o histórii opery,“ približuje Ingrid.
„Často hľadáme aj údaje o ľuďoch, o ktorých sme nikdy predtým nepočuli, nezažili sme ich. Ani my všetko nevieme, ale vieme, kde to hľadať, a zväčša to aj nájdeme,“
dodáva Silvia.
Archivárka SND Ingrid Karkalíková. (zdroj: Natália Dadíková)Fotografický archív je zlato
Najstaršie a najvzácnejšie archívne materiály sú uskladnené v miestnosti, ktorá nie je ohrozená vytopením či zatekaním. Medzi týmito dokumentmi možno nájsť aj takzvané kontakty negatívov fotografií zo starých inscenácií všetkých troch súborov.
„Sú to náhľady, teda z negatívu urobený pozitív. Už totiž nemáme fyzicky všetky fotografie, lebo sa nezachovali, ale vďaka týmto kontaktom negatívov vieme, ako pôvodne vyzerali, aj koľko bolo záberov,” približuje Silvia.
„Našťastie však väčšinu negatívov ešte máme a podľa nich vieme vyhľadať požadovanú fotografiu a urobiť z negatívu digitálnu snímku,“ dodáva Ingrid.
V 50. rokoch 20. storočia začal negatívy a kontakty fotografií archivovať fotograf Gejza Podhorský, neskôr v jeho práci pokračovali ďalší fotografi: Jozef Vavro, Jana Nemčoková, Katarína Marenčinová, Anton Sládek a Alena Klenková.
Približne od rokov 2004 – 2005 divadlo začalo používať len digitálne verzie fotografií.
„Fotografický archív je u nás v podstate najvyužívanejší archív. Veľmi veľa fotografií poskytujeme externým žiadateľom do rôznych odborných publikácií.
Najčastejšie, prirodzene, spolupracujeme s Divadelným ústavom a s Ústavom divadelnej a filmovej vedy SAV,“ približuje Ingrid.
Takto vyzerajú kontakty negatívov fotografií. (zdroj: Jana Alexová)Digitalizácia papier nešetrí
Z umeleckého archívu sa presúvame do registratúry na piatom poschodí v administratívnej časti divadla. Tu sú tri sklady plné šanónov od podlahy až po strop.
„Voláme to živé spisy divadla a patria sem dokumenty od projektovej dokumentácie budov cez osobné spisy a mzdové listy zamestnancov, faktúry, zmluvy až po príkazy, smernice, nariadenia a podobne,“
vysvetľuje Ingrid.
„Tu zhromažďujeme všetky písomnosti, ktoré útvary divadla vyprodukujú, a tiež sa staráme o to, aby boli v správnych lehotách vyskartované alebo presunuté do archívu. Napríklad osobné spisy umelcov si nechávame navždy, spisy neumeleckých zamestnancov sa skartujú po sedemdesiatich rokoch života,“ objasňuje Silvia.
V skladoch registratúry možno nájsť aj množstvo veľkých, knižne viazaných mzdových listov zamestnancov, ktoré vážia aj niekoľko kilogramov. Tie podľa archivárok obsahujú všetky údaje o mzdách a uchovávajú sa päťdesiat rokov. Často sa využívajú na výpočet dôchodkov.
Bežné účtovníctvo divadla sa uchováva desať rokov. Tento rok už na skartáciu pripravujú rok 2013.
„My dve to musíme pripraviť, ale následne nám to musí schváliť ministerstvo vnútra. Nič nemôžeme skartovať bez ich súhlasu ani po uplynutí zákonnej lehoty uloženia. Vždy to musí schváliť ministerstvo,“ približuje Ingrid.
Spisy zaberajú množstvo miesta a skúsené archivárky nám rýchlo vyvracajú mylnú predstavu, že elektronizácia šetrí papier aj priestor.
„Už túto prácu robíme veľmi dlho a môžeme potvrdiť, že elektronizáciou a digitalizáciou administratívnych činností papiera neubúda, lebo aj tak si všetci všetko tlačia. Aj kontroly chcú papierové podklady. Mzdárky a účtovníčky aj personalistky môžu mať všetko v elektronickej podobe, ale kontrolóri si nesadnú k počítaču a neprehľadávajú systémy, chcú, aby sme im ich predložili v papierovej forme. A papierová forma si pomaly každým rokom vyžaduje viac papiera ako v tom predošlom,“ konštatuje Silvia.
