Chýba mu jeho kôň a prekáža mu zvonenie mobilov. Ale venuje milióny utečencom

Pri zmienke príbehu o vzťahu starnúceho chlapa a dieťaťa môže v hlavách divákov naskočiť hneď niekoľko filmov. Vrátane oscarového Kolju, kde sa Zdeněk Svěrák musel postarať o malého chlapca. Lenže on hral slobodomyseľného záletníka a „bručouna“, pre ktorého bolo dieťa dlho najmä bremenom.

Islandský film Samota je v mnohom iný prípad. Jeho hrdinom je tichý chlapík, ktorý prichádza do mesta z vidieckej farmy. Tam má svoju dušu. Detský kamarát ho však v meste dokáže vytrhnúť z pôvodného zmätku a zakuklenosti do seba.

Znie to sentimentálne? Možno. Ale film režisérky Ninny Pálmadóttirovej nepredáva lacno okázalé emócie.

Zaujímavé je na ňom už to, že hoci sa odohráva kompletne na Islande, má islandské postavy a hovorí sa v ňom tamojším jazykom, vo filmovom štábe figurovali aj slovenské mená. Napríklad kameramana Dušana Husára. Samota je totiž trojstranná koprodukcia a okrem Francúzska sa do nej zapojilo aj Slovensko.

Také čosi je nevšedné. Ale koproducent Jakub Viktorín si vybral dobrý projekt. S témou a myšlienkami, ktoré sú prenosné.

Stratený domov

Ústredný hrdina príbehu sa volá Gunnar. Celý život strávil na svojej farme v kopcoch, mimo ľudí a ruchu. Preto toho veľa nenahovorí, hoci je vnímavý.

Jeho farma padne za obeť priehrade. Gunnarovi úrady dobre zaplatia a on sa presťahuje do mesta. Niežeby nad tým už kedysi neuvažoval, ale nemal na taký krok odvahu. Po prvých dňoch strávených v Reykjavíku je jasné prečo.

Na svojej farme žil sám, ale necítil sa osamelo. Bol slobodný a postačovala mu spoločnosť koní. V meste je obklopený ľuďmi, ale všetko je mu cudzie.

Všimne si ho však chlapec zo susedstva, ktorý roznáša noviny. Ari. Mladý zvedavec by rád nadviazal kontakt, ale s uzavretým Gunnarom je to ťažké. No nevzdáva to. Azda tuší, že ak sa raz dostane cez jeho škrupinu, môže to obom prospieť.

Ari je totiž takisto osamelý. Jeho rodičia sa o neho starajú striedavo a ani jeden na neho nemá dostatok času.

Gunnar trávi veľa času v kuchyni bytu, mĺkvym posedávaním, vyzeraním z okna alebo bezcieľnym chodením po uliciach. Čas plynie bez toho, aby sa niečo dramatické dialo. Sú to proste obrazy osamelosti ústredného hrdinu, vytrhnutého z jeho pôvodného prostredia. Bez filmársky a herecky výstredného ilustrovania jeho smútku či trápenia, bez sťažovania sa, namosúrenej ufrflanosti, zožieravých depresií. Navonok sa naozaj nič veľké nedeje.

Skvelému hercovi stačí už jeho prítomnosť

Ale aj tieto scény pekne ukazujú, aké to je, keď si režisérka vyberie správneho herca. Gunnar totiž diváka zaujíma aj vtedy, keď navonok nič významné nerobí. Stačí, keď priestor vypĺňa svojou osobnosťou. O takýto efekt sa postaral herec Thröstur Leó Gunnarsson.

Gunnar je v jeho podaní trochu záhadný a odťažitý, možno pôsobí aj zanedbane, no svojím zjavom vysiela signály citlivého, sympatického človeka. Vyžaruje z neho dôstojnosť, či už niečo hovorí, alebo nie. A väčšinou nehovorí.

Gunnarsson dokáže nenápadnými gestami sprostredkúvať vnútorné pohyby svojej postavy, od rozpakov a neistoty cez plachosť, melancholickú zádumčivosť pri dotieraní spomienok, až po náznaky radosti.

Hlavní hrdinovia filmu Gunnar a Ari. (zdroj: ASFK)

V tomto filme je vlastne všetko sprostredkúvané nenápadne, bez vtieravosti či vypočítavej názornosti. Dokonca aj kuriózna situácia, keď Gunnar venuje milióny utečeneckému centru, pôsobí tak, že nevyvoláva smiech z výstredne absurdného konania alebo rozpaky z citového vydierania diváka.

Aj vďaka svojej prirodzenej empatii sa vie krok po kroku zbližovať s Arim - neodbytným chlapcom, ktorý má v sebe zvedavosť Pipi dlhej pančuchy, aj keď nie je taký neskrotne bláznivý.

Viac než len miesto

S Gunnarom sa nezbližuje skokovo, nie sú tu ani žiadne výlety do zábavného parku a radostné padanie si do náručia. Skôr mĺkve šachové partie, pri ktorých si navzájom prehodia pár slov, spoločné jedenie pizze či pozeranie televízie (ktorú si Gunnar zoženie kvôli Arimu). Je im spolu dobre a cítiť to aj bez veľkých gest a slov.

„Mám pocit, že v poslednom čase som sa stal viac než len miestom,“ vyznáva sa Gunnar. S tým, že Ari vyplnil jeho byt životom, novinkami a zvedavosťou.

Chlapec má na starnúceho muža aktivačný vplyv. Gunnar sa čoraz viac zaujíma o okolie nielen v tom zmysle, že pozoruje miestne zvieratá a zbiera odpadky. Všíma si aj životy ľudí.

A okrem situácie Ariho, ktorému chýba viac rodičovskej pozornosti, vníma napríklad aj zložitú situáciu spomenutých utečencov. Vrastá tým pevnejšie do prítomnosti, nežije len nostalgickými spomienkami. Pokúša sa pootvoriť vnútorné stavidlá medziľudskému kontaktu. Váhavo a neobratne, ale pokúša sa.

Na ploche skromných 75 minút rozprávania dôjde aj na „povinné“ nedorozumenie, ktoré nepríjemne rozladí vzťah ústrednej dvojice postáv. No je to skôr trochu rozpačitý moment snímky, pretože spôsob, akým sa Ari zachová, je síce pochopiteľný, ale v kontexte diania predsa len menej pravdepodobný.

Nebiť do očí

„V tvorbe volíme realistický prístup, niektorí hovoria, že je aj dokumentaristický,“ vyjadril sa scenárista snímky Rúnar Rúnarsson, ktorý bol nedávno aj hosťom Febiofestu v Bratislave.

„Ale nemôže ísť celý čas len o sociálny realizmus, snažíme sa dosiahnuť aj istý poetický realizmus. Takže v obrazovej i zvukovej zložke volíme aj expresívnejšie prvky, no snažíme sa ich integrovať prirodzene, aby neboli také do očí bijúce.“

V tomto prípade má snímka niekoľko momentov, keď vnútorné naladenie Gunnara a atmosféru citeľnejšie dokresľuje hudobný sprievod. Napriek tomu sa bude Samota v kinách krčiť v tieni tých ohurujúcejších, navonok dramatickejších a emotívnejších titulov.

Potvrdzuje však, že aj bez ukazovania veľkých emócií sa v divákoch dajú emócie vyvolať. Lebo toto je možno na pohľad malý a jednoduchý príbeh, ale v skutočnosti má nemalý význam. A nielen pre jeho hrdinu.