Úspech bol už to, že pripravovanú sériu Naši ľudia o vražde novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej vybrali na najväčší festival televíznej tvorby v Európe Series Mania Forum v Lille. Projekt scenáristu MIRA ŠIFRU a režisérky TEREZY NVOTOVEJ tam napokon získal hlavnú cenu.
Trafili sa ním do témy, ktorá v zahraničí zarezonovala. A že ide o silnú tému, dokazujú iným spôsobom reakcie slovenských televízií, ktoré do projektu odmietli vstúpiť. Zatiaľ.
Tvorcovia si totiž myslia, že postoj súkromných televízií by sa ešte mohol zmeniť. Pri RTVS sú však skeptickí.
„Som v tejto veci veľmi pesimistický, vidím, že ovládnutie verejnoprávneho média je veľkou prioritou vlády. Môžeme teda povyhrávať akékoľvek ceny, v tejto chvíli sú Naši ľudia pre RTVS neprijateľným projektom, pretože ukazujú prstom práve na ľudí, ktorí chcú RTVS ovládnuť,“ hovorí Miro Šifra.
Tereza Nvotová dodáva: „Isté je, že seriál urobíme, otázka je len kedy a ako. Všetci veríme tomu, že vznikne.“
Producentmi projektu sú Jakub Viktorín a Tomáš Hrubý.
V rozhovore sa dočítate:
- Prečo si tvorcovia vybrali formát série a uprednostnili hranú verziu pred dokumentárnou,
- čomu sa bude séria venovať a v akom štádiu je príprava projektu,
- ako tvorcov ovplyvnili stretnutia s rodičmi Jána a Martiny,
- ako vnímajú postoj slovenských televízií,
- čo by chceli ponúknuť slovenskému a zahraničnému publiku.
Tereza, vy teraz pracujete aj na filme Otec, ktorý sa týka syndrómu zabudnutého dieťaťa. Raz ste k tomu povedali, že spočiatku ste si nevedeli predstaviť, ako by sa o tom dal nakrútiť film. Spracovanie témy vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej s jej príčinami a následkami však musí byť ešte náročnejšie.
Tereza Nvotová: Išla som do projektu Naši ľudia bez toho, aby som si to hneď začala predstavovať. Vedela som len, že je dôležité porozprávať tento príbeh. Každý ho poznáme z rôznych čiastkových zdrojov, ale chýba nám uzrieť ho v rámci celého kontextu a všetkých emócií.
Keď ma teda oslovili, začali sme sa stretávať s rodinami Jána a Martiny, študovať spisy a pri prenikaní do témy vznikla aj istá predstava o tom, ako by to mohlo vyzerať.
Kde sa práve nachádzate so svojimi predstavami?
T. N.: Vedeli sme, že to nie je projekt na film, pretože v tomto príbehu je dôležitých viac ľudí a seriál nám umožňuje preniknúť do ich svetov. Je dôležité vyrozprávať to v dlhšom formáte, aby zase nevznikla len redukovaná verzia toho, čo sa stalo.
Teraz si to už viem lepšie predstaviť, pretože Miro napísal pilotnú časť, máme spoločnú víziu rozprávania celého príbehu a jeho tónu. Ale stále nás čaká ešte veľa práce.
Hovoríte, že vás oslovili, čo znamená, že ste neboli iniciátorkou projektu. Kto ho inicioval?
T. N.: Český producent Tomáš Hrubý. S nápadom prišiel v roku 2020, keď sme tým príbehom ešte žili príliš na to, aby sme ho mohli rozprávať.
Miro Šifra: Tomášove videnie bolo také, že by malo ísť o príbeh krajiny, ktorá si prechádza korupčným peklom, a zvolí si protikorupčnú prezidentku. To bolo zaujímavé aj z medzinárodného hľadiska.
Lenže teraz, po rokoch, je to už celkom iný príbeh.
Diskutovali ste na začiatku aj o tom, či by malo ísť o dokumentárny alebo o hraný seriál?
T. N.: Nie, od začiatku sme vedeli, že bude hraný. Dokumenty už vznikli, napríklad Vražda novinára je výborný film. My sa však chceme dostať viac do emočnej roviny, zažiť verejnosťou známe či neznáme udalosti zvnútra postáv.
V dokumente sa vytvára emócia cez informácie, v hranej veci rozprávate cez vzťahy, situácie, obraz, atmosféru. Som presvedčená, že ľudia sa v živote riadia svojimi pocitmi viac ako svojím ráciom, preto sa odjakživa na veľké príbehy pozeráme v hraných podobách.
Keď som si čítal explikácie k projektu, ktoré ste podávali k žiadosti o grant v Audiovizuálnom fonde, dočítal som sa aj o predstave, že každá z častí seriálu by mohla byť založená na inej postave a ukazovať jej pohľad na udalosti. Je to koncept, s ktorým pracujete?
M. Š.: V súčasnosti máme napísaný pilotný diel a rátame celkovo so šiestimi časťami série. Približne vieme, čo by sa v nich malo diať, ale scenáre ešte nie sú napísané. Snažíme sa však do toho dostať perspektívu obetí aj tej druhej strany, prečo to vlastne všetko dospelo do takej monštruóznej vraždy.
Nejdeme prísne v intenciách „v každej časti iná perspektíva“. Skôr sa zameriavame na časovú ohraničenosť a chceme vyrozprávať najmä príbeh roku 2018. Začíname samotnou vraždou a končíme niekde na konci roku, keď sa ukážu veci z Kočnerovho trezoru.
Ďalšiemu vývoju prípadu a súčasnosti sa teda nevenujete?
M. Š.: Nie, aj preto, že nevieme, kedy sa projekt dokončí. Pre nás je to príbeh vraždy a toho, čo spôsobila vzápätí. Našli sme prirodzený koniec v tom, keď sa odhalia vykonávatelia, ale hlavne systém „našich ľudí“, ktorý s tým súvisí.
Projekt si vyžaduje rozsiahle rešeršovanie. Čoho všetkého sa to týkalo?
M. Š.: Hlavným zdrojom informácií je to, čo sa nachádza v policajných spisoch. Samozrejme, sme aj v kontakte s rodinami Jána a Martiny, aj s ďalšími ľuďmi, ktorí nám rozširujú kontext, ale nezaťahujeme ich do oficiálnej spolupráce.
K informáciám zo spisov sme sa dostali hlavne cez blízkych Jána a Martiny, ktorí boli súčasťou procesu. Nemá však ísť len o faktografiu, ale aj o vzťahový a emocionálny kontext. Jedna vec je dozvedieť sa z novín informáciu, že Jána a Martinu zavraždili za takých a onakých okolností. Ale aké to je byť napríklad mamou Martiny a dozvedieť sa, že jej dcéra bola brutálne zavraždená? Toto nás zaujíma.
Zaujímavé by bolo určite ukázať aj to, čo sa po prevalení vraždy dialo v zákulisí politických špičiek. Venujete sa aj tomu, oslovovali ste predstaviteľov vtedajšej moci?
