Mala trinásť a potrebovala, aby jej niekto podal ruku. Napokon jej zničili život

Eva mala trinásť rokov a zúfalo túžila po láske, radosti a harmónii. Nenašla to však ani doma, ani u kamarátov. Naopak, dostávalo sa jej prehliadania, využívania a napokon aj surového násilia. Zážitky z dospievania z nej urobili uzavretú ženu, ktorá sa nedokáže s nikým zblížiť.

Jej príbeh vyrozprávala debutujúca belgická režisérka Veerle Baetens vo filme Roztápanie.

Už je neskoro

Keď ležia v posteli so sestrou, mama im číta rozprávku a obracia sa na svoju mladšiu dcéru. Eva by sa k nej chcela pritúliť, ale mama ju odvrhne.

Pri spoločnom rodinnom obede rastie za stolom napätie, ktoré Eva vycíti hneď v zárodku a snaží sa situáciu zachrániť. Pobáda otca, v ktorom rastie znepokojenie, aby pokojne rozprával čo predtým. Hoci to nie je nič vzrušujúce. Je však už neskoro.

No a potom sú tu jej kamaráti. Chalani, ktorí ju berú ako súčasť partie, ale v skutočnosti im na nej príliš nezáleží. Ona však potrebuje, aby jej dali najavo, že má svoju váhu. Preto je ochotná robiť pre nich aj veci, ktoré jej až tak nevoňajú. Najmä ak je do jedného z nich zamilovaná.

Nedarí sa jej však na žiadnom fronte. Skôr iba dopláca na svoju empatickosť a dobré srdce. A to vo veku zvýšenej citlivosti, keď každá rana bolí dvojnásobne a v človeku ostáva navždy. Nieto ešte pri takej rozmernej rane, akú napokon Eva utŕži.

Minulosť v nej žije navždy

To všetko je minulosť, do ktorej tvorcovia prerývane diváka ponárajú. Popri tom ukazujú aj to, ako Eva žije v dospelosti. Presťahovala sa z rodnej dediny do Bruselu, no minulosti neušla. Stále je v nej. Urobila z nej extrémne osamelú ženu. Nevie komunikovať s ľuďmi, nevie si vytvárať vzťahy.

Utieka sa jedine k svojej sestre, s ktorou sa cíti dobre. Lenže tá sa práve sťahuje. Pred Evou sa tak otvára veľké prázdno. Také, že sa rozhodne ešte raz vrátiť k svojej minulosti a urobiť definitívne, zúfalé gesto.

Režisérka Veerle Baetens síce vytvára na pohľad letnú vidiecku idylku v príjemnom slnečnom počasí, ale narúša jej atmosféru tým, čo sa v nej odohráva. Spočiatku neprináša nejaké nápadne vyhrotené dramatické momenty, ktoré by okamžite zničili Evin vnútorný svet. Volí skôr metódu postupných signálov, ktoré sa reťazujú a rozkladajú vnútro trinásťročného dievčaťa.

Cez menšie sklamania a rodinné nepokoje si uvedomuje, že je vytesňovaná. Že nemá svoje miesto v žiadnej komunite, hoci sa ho snaží získať. Že aj jej dobré úmysly sa končia opačne, akoby bol osud proti nej.

(zdroj: Filmtopia)

Pribúdajúcu ťarchu na Evinom chrbte režisérka sleduje na etapy, s tým, že časť rozprávania venuje súčasnosti, teda hrdinkinej dospelosti. Aj tam jej ešte kde-tu priloží skúsenosť, ktorá ju rozhodí, ako keď konečne súhlasí, že pôjde na drink so svojím kolegom, no debata viazne a je plná trápnych nedorozumení. Evu to len utvrdzuje v tom, že je neschopná a že to nemá východisko.

Vedieť to s hercami

To zásadné sa však predsa len odohráva v minulosti. Tam sa dejú kľúčové veci, kde sa začína rúcať Evina vnútorná stavba. A pri týchto častiach bolo kľúčové aj to, ako budú spracované.

Režisérke Baetensovej vyšlo herecké obsadenie týchto častí. Predovšetkým predstaviteľka trinásťročnej Evy Rosa Marchant, ktorá nemala herecké skúsenosti, je vynikajúca. Autentická v prejavoch bezprostrednej radosti, ktorú ešte spočiatku zažíva, ako aj postupného vädnutia, vnútorného zmätku, sklamania, smútku, miestami až hnevu.

V jej podaní je Eva absolútne životnou postavou. Dokáže reflektovať jej vnútorné stavy bez okatej snahy o správnu výrazovosť, čo by jej herectvo posúvalo do topornosti. Zdá sa, že vnímavosť, ktorou tvorcovia obdarili postavu Evy, je príznačná rovnako pre Rosu Marchant. Napokon, za svoj výkon získala ocenenie na festivale Sundance.

Jej presvedčivosť by však nemohla fungovať do takej miery, keby nebola obklopená dobrými partnermi. Režisérka Veerle Baetens mala dosiaľ predovšetkým herecké skúsenosti a je zrejmé, že ich dokázala pri svojom režijnom debute zužitkovať. Týka sa to tak vedenia detských predstaviteľov, ako aj dospelých.

Aj vzhľadom na to, ako dokáže Eva prejaviť svoju citlivosť, nemusí byť Baetens vyslovene krutá v zobrazovaní situácií, ktoré Evu sklamú a ubíjajú. Divák vníma ako bolestivú ranu hoci aj vetu či gesto bez toho, aby boli agresívne zvýrazňované.

Dospelá Eva (Charlotte De Bruyne) nevie nadväzovať vzťahy. (zdroj: Filmtopia)

Dôjde však napokon aj na fyzické násilie. Režisérka scénu ukazuje cez pohľad na Evinu tvár a stačí to na to, aby to divákom zamávalo. Dokonca to bola azda tá najlepšia voľba na vyvolanie takejto reakcie. Na túto scénu sa napája ďalšia, v ktorej celá vec naberá ďalší dôležitý odtieň, a je to naozaj dobrá ukážka efektívneho prepojenia Baetensovej filmárskeho prístupu a Marchantovej herectva.

Záverečná ostentatívnosť v prejave dospelej Evy v hereckom podaní Charlotte De Bruynovej už taká presvedčivá a pôsobivá nie je.

Romantika bunkrov je v iných filmoch

Roztápanie je ťaživý film, v ktorom nie je slamený bunker v stodole romantickým symbolom nevinných detských dobrodružstiev, ale skôr laboratóriom na rozdávanie tínedžerských rán pod pás.

A nič na tom nemenia ani pokrytecké prejavy dospelých, ktorí zahladzujú všetok hnus minulosti pátosom spomienkového optimizmu. S obavou, aby niekto nevytiahol aj veci, o ktorých pomlčali.