Článok je súčasťou SME Národné, pravidelnej prílohy denníka SME.
Režisér, autor i hudobník v jednej osobe Lukáš Brutovský sa vracia na javisko Činohry SND po tretí raz. Prichádza s autorským textom Odliv a odhalí niektoré zo svojich tvorivých princípov a náhľadov.
Čím ho dráždi či zaujíma téma vzdelania a odchádzania mozgov? Keďže to nie je len jeho tretia réžia v SND, ale aj trilógia hier D1, Iokasté a Odliv, zaujímalo nás, prečo v ostatnom čase realizuje práve vlastné texty. Ako ho pri tvorbe ovplyvňujú jednotlivé profesie, ktorým sa venuje?
S Činohrou SND si najprv spolupracoval na inscenácii Polnočná omša. Bola to dôsledná herecká práca, ktorá oživila text Petra Karvaša a dlho lákala divákov. Neskôr si realizoval klasiku, Hollého Kuba, ktorý však je výrazným režijným čítaním a výkladom. Teraz prichádzaš tretíkrát a už s vlastným textom Odliv. Zdá sa, že je momentálne na tvojej tvorivej ceste dôležitejšie inscenovať vlastné hry, ako interpretovať už dramatické texty iných.
Niekto dokáže hovoriť vlastným jazykom prostredníctvom cudzieho textu. Ja som vždy ostával v interpretačných polohách bližšie k textu, k jeho významom, štruktúre, pokúšal som sa o takzvané čisté koncepty, ktoré však často vyústili do nejakej vnútornej strnulosti (možno z opatrnosti, nedostatku invencie, talentu?).
Chcel by som od seba viac a práca s vlastným textom je v tomto zmysle slobodnejšie východisko. Momentálne – v tejto chvíli – si nemyslím, že hlavnou métou mojej práce by mala byť služba textu.
Tvoje autorské inscenácie D1 a Iokasté značne zaujali odbornú aj laickú verejnosť. Odkryl sa tvoj špecifický jazyk literárny, ale i javiskový. Zdalo sa mi dôležité podporiť to a rozvíjať. Naše rozhovory, maily a dialóg o hľadaní témy pre Činohru SND boli pomerne dlhé, mnoho sa selektovalo, premýšľalo, dohadovalo a na konci sme sa zhodli na téme odchádzania mozgov zo Slovenska. V čom možnosť zamýšľať sa nad odlivom, odchádzaním Slovákov do iných krajín vtiahla teba? Prečo je dôležité o tom vypovedať?
Každé som tu alebo zostávam je prezlečené nie som inde, neodchádzam. Vždy je za tým tiché rozhodnutie, viac alebo menej vedomé, zotrvať v nejakom stave – a to zotrvávanie môže byť pasívne, ale môže mať aj veľmi expresívne polohy, občianske, politické.
A vždy je za tým aj vedomie ne/príslušnosti k rodine, komunite, spoločnosti, národu. To sú všetko veľmi tekuté pojmy, ktoré sa tvoria vždy nanovo, môžu meniť svoj význam.
Kto tvrdí, že sú pevné a dané, je automaticky podozrivý. Na čom sa zhodneme? Čo je naše dedičstvo? Čo znamená hrdosť? Neviem. A pritom sú práve toto témy, ktoré by mali formovať podstatu toho, za čím sa vraciame – alebo pri čom zostávame.
V takejto situácii je to skôr písanie pre konkrétnych ľudí. V čom táto konkrétnosť interpreta určuje cestu pre teba ako autora? Je to podstatné? Určujúce?
Vzhľadom na to, že pri Odlive neuvažujeme v kategóriách dramatických postáv, nemôžem povedať, že by som písal pre konkrétnych ľudí.
Najskôr bolo telo textu, potom telá interpretov. Konkrétne obsadenie je, samozrejme, určujúce rozhodnutie – ale do istej fázy sa pokúšam jednotlivé
procesy vedome oddeľovať.
Čo je pri tvojom spôsobe písania východiskový materiál? Hľadáš situáciu? Osobu? Obraz?
Zjednodušene povedané, moja „metóda“ vyzerá zatiaľ takto: a) nasycovanie (zber materiálu), b) presýtenie (nevoľnosť), c) uvoľňovanie (písanie).
Bez akýchkoľvek ezoterických konotácií – vnímam tento proces veľmi telesne. Snažím sa rozvibrovať muzikalitu obrazov, korekcie prichádzajú neskôr.
Fotografia z inscenácie Odliv v SND (zdroj: Jakub Jíra)Ako od seba odstupuje autor Lukáš Brutovský a režisér Lukáš Brutovský? Momentálne je v európskom divadle veľkým trendom, že si režiséri píšu hry, respektíve súčasné texty sú tak podrobené režijnému vstupu, že text je potom už v podstate neprenosný do iného divadla. Napríklad nedávno zosnulý režisér a dramatik René Pollesch a niektoré z jeho posledných textov sú takýmto autorsko-režijným počinom.
Pri písaní textu nemyslím na réžiu, nechcem a ani to veľmi neviem. Pri réžii zasa neberiem veľké ohľady na text (aj keď k razantným zmenám väčšinou nedochádza).
Treba však povedať, že tieto moje ostatné texty, to je literatúra, ktorá počíta s prednesom – nie sú to divadelné hry, ktoré nesú kľúč k divadelnej realizácii. Takže si nemyslím, že sú neprenosné do iného divadla alebo k iným inscenačným tímom. Otázka je skôr, či by niekoho zaujímali.
V súvislosti s jazykom a písaním sa venuješ aj prekladu. V čom ťa to zaujíma a inšpiruje, je pre teba prínosom?
Preklad je vlastne štúdia, pitva cudzej práce. Sleduješ mechanizmy vzniku významov, obrazov, rytmu – a každý takýto dotyk je potenciálne prínosný.
Ak prekladám pre inscenáciu, ktorú sám režírujem, ide navyše o celkom efektívny spôsob analýzy textu. A hoci niekedy zastanem v bezradnosti nad neprenosnosťou krásy/poézie/slovnej hry, v každom prípade je to vynikajúce cvičenie.
V rámci zachovania národnej neschopnosti by sme diaľnicu D1 ani nemali dokončiť Čítajte Zaujal ma ešte jeden aspekt tvojej tvorivej osobnosti. Začal si sa venovať i hudbe. V ostatnom čase pri mnohých inscenáciách vytváraš i hudobnú zložku. Hráš aj na hudobnom nástroji? Ako sa to udialo a stalo, že si aj autorom hudby?
Veľmi mi vyhovuje, že môžem mať autora hudby vždy na skúške. Hrám na niekoľkých hudobných nástrojoch, ale do svojich inscenácií väčšinou nenahrávam „živú“ muziku, pracujem skôr s elektronickými hudobnými plochami, ruchmi, loopmi, samplami, kolážami rozličných nahrávok.
V tejto sezóne som výnimočne napísal pár synthpopových piesní pre inscenáciu
R/Evoluce v ND Brno, to bolo osviežujúce. Ale v Odlive som naspäť v ambiente.
Čo ti prináša takáto tvorivá komplexnosť – autor, prekladateľ, hudobník, režisér...? Ako sa navzájom/ťa ovplyvňujú tieto všetky prelínajúce sa profesijné roly? Novou rolou je i pedagogické pôsobenie na VŠMU.
Baví ma hrať tieto roly, pretože každá je iná. Môžeš sa prekvapovať. Zároveň sa zákonite objavujú protirečenia – a z toho možno (chcem veriť) občas vzíde aj nejaká nová tvorivosť, sloboda. A menej sa nudím.
Fotografia z inscenácie Odliv v SND (zdroj: Jakub Jíra)Mohol by si predstaviť aj svoj tím, ktorý s tebou na Odlive spolupracuje? Každý z nich je osobitý umelec – Katarína Holková, Juraj Poliak, Martin Talaga, Matouš Ondra.
A to je presne už to územie, kam nevkročím, štyri od seba nezávislé postavy, ktoré zasa prinášajú vlastné podnety a protirečenia. Od istého času hľadám skôr takéto nárazy (namiesto takzvaných čistých konceptov, ktoré som spomínal v úvode).
Baví ma uvažovať s každým z inscenačného tímu zvlášť, rozvíjať paralelné dialógy a potom sledovať, ako sa vzájomne dopĺňajú.
Musím povedať, že Katka, Juraj, Martin (v iných projektoch je na tomto mieste Stanka Vlčeková, pre ktorú to platí tiež) aj Matouš sú pre mňa momentálne nenahraditeľní.
Okrem ich vlastnej tvorivosti aj časom, ktorý sú ochotní projektu venovať – a v spôsobe, ktorým tento čas napĺňajú. Vyčítal by som si, ak by som na tomto mieste nespomenul aj Mira Dacha, to síce nie je žiadna novinka, ale neodmysliteľne patrí k môjmu uvažovaniu o divadle.
Koniec koncov, bol to Miro, ktorý priniesol tému déjednotky, čo viedlo od radosti z nápadu k zúfalstvu nad neschopnosťou ho uchopiť. A z toho zúfalstva nakoniec vzišli forma a jazyk D1(pracovný názov), Iokasté a Odlivu.
Odliv je typ divadelnej inscenácie, ktorá má v sebe aj dosť angažovanosti. Séria reflexií a úvah je mnoho ráz i národným sebaspytovaním či iróniou, exkurzom do histórie a jej kontextovania v prítomnosti. Skúsil by si čitateľom priblížiť, čo sa za hrou s názvom Odliv skrýva? Alebo čo by si isto čitateľ nemal predstavovať?
Predstavte si čokoľvek a potom to konfrontujte s tým, čo uvidíte na javisku. Ako vždy.
