Rozklad v ľudskej psychike, strach aj hnev. Bebjak po úspešnej Trhline prichádza so Smršťou

V zábere je auto na ceste rozľahlými lesmi. Kamera stúpa a v diaľke sa vynára tatranský Kriváň. Dvojica v aute ide spolu po dlhom čase na oddychový pobyt. Aby si konečne spravili čas pre seba, azda to prospeje ich vzťahu. Zažijú však čosi celkom iné.

Martin je forenzný psychológ, ktorý sa zaprisahal, že sa na pobyte s ťažko chorou manželkou Pawlou odstrihne od práce. Lenže keď mu príde tajomný balíček od jeho kolegu, neodolá. Nachádza v ňom podklady k prípadu „jazda smrti“.

Postupne začína byť jasné, že Martina nepriťahuje k prípadu len prirodzená zvedavosť. Je to pre neho únik - zo spoločného trávenia času s Pawlou má v skutočnosti obavy a je v rozpakoch. Ich vzťah je na hrane udržateľnosti. A výrazne doň zasahujú nevypovedané traumy.

Nevypočítateľnosť nevyplýva len z interakcie Martina a Pawly, ale aj z prostredia, do ktorého sa obaja dostali. Ide o odľahlý liečebný dom, hotel, ktorý má zopár znakov luxusu prvorepublikových víl, ale súčasne dýcha frustrujúcou sterilnosťou socialistickej éry s jej usmerňujúcimi pravidlami.

Nevraviac o tom, že v izbe nad tou, kde sú ubytovaní, počuť celú noc nejaké ruchy. Nikto tam však údajne nebýva.

A do toho všetkého sa Martin ponára do posudzovania prípadu, pri ktorom za záhadných okolností zomrelo niekoľko ľudí. Prežil len chlapík, ktorý pri opise udalostí rozpráva o akejsi tajomnej starene v čiernom.

Éva Bandor ako riaditeľka liečebného domu. (zdroj: Bontonfilm)

Po Trhline prichádza Smršť

Režisér Peter Bebjak sa pustil do žánru mysteriózneho trileru už druhý raz. Premiérovo to skúsil s titulom Trhlina, ktorý v kinách videlo viac ako 260-tisíc divákov. Trhlina pritom vychádza z knižnej predlohy Jozefa Kariku. A Karikova kniha inšpirovala aj Smršť.

Názov Bebjakovej novinky odkazuje v prvom pláne na prírodný úkaz. Na halný vietor, ktorý najčastejšie vyčíňa na poľskej strane Tatier a je opradený mnohými legendami. Tento vietor má vraj nepriaznivý vplyv na ľudskú psychiku a miestni ho spájajú aj s tajomnou bytosťou – veternou ženou, ktorá človeka prenasleduje a niet pred ňou úniku.

Smršť však súčasne odkazuje aj na rozkladné procesy v ľudskej psychike – na zákruty vnímania, posudzovania udalostí, ich príčin a následkov. A otvára otázky viny.

Rozkladné procesy sa vo filme prejavujú postupne. Rozleptávajú vnútro postáv, zneisťujú ich, priživujú v nich strach aj hnev. Stupňujú sa. Vlastne až do smršte.

Bebjak sa do rozprávania nevrhá strmhlav. Naopak, používa pozvoľné tempo, ktoré spočiatku evokuje skôr pokoj ospalého miesta. Miesta odrezaného od sveta, kde sa zastavil čas, hoci je v ňom množstvo starých ľudí, ktorým sa čas skôr kráti.

Michal Režný hrá muža, ktorý zažil hrôzu pri „jazde smrti“. (zdroj: Bontonfilm)

Vnútorný rozklad a potom...

Čoskoro sa však diváci dočkajú scén, ktoré ich zneistia a vyrušia z hladkého spoznávania prostredia a hrdinov. Jednou z takých je Martinova na pohľad neškodná návšteva baru. Je v ňom sám a zapletá sa do debaty s arogantne žoviálnym barmanom. V hlave diváka rýchlo naskočí Kubrickov slávny horor Osvietenie (Shining), kde v tajomnom horskom hoteli prepadá šialenstvu spisovateľ Jack Torrance (Jack Nicholson).

Postupne sa príbeh Smršte rozvetvuje. Dejové linky Martina a Pawly sa do značnej miery rozbiehajú a treťou vetvou je prípad „jazdy smrti“, do ktorého sa Martin čoraz viac ponára, aj prostredníctvom videa, na ktorom vypovedá jediný preživší. Zahral si ho Michal Režný, ktorý nemal práve jednoduchú úlohu, keď po celý čas sedí na stoličke vo vypočúvacej miestnosti a v tejto pozícii má presvedčivo tlmočiť hrôzu, ktorou si prešiel za ťažko uveriteľných okolností.

Ústrednú dvojicu príbehu stvárnili Anna Geislerová a Tomáš Maštalír. Predovšetkým Geislerová dodáva svojej postave istú hĺbku, keď v nej úspešne nachádza uložené zúfalstvo, tlmočené raz cez hnev, inokedy cez unavenú utrápenosť, odovzdanosť alebo dokonca cez prosebné záblesky nádeje smerované k Martinovi.

Bebjak jej vnútornú nestabilnosť ilustruje aj prostredníctvom bizarných situácií s prízračnou atmosférou, čo platí aj o Martinovi. Keď udalosti napokon prekročia bod zlomu, nastáva dynamickejšie vyvrcholenie s hororovým nádychom.

Tvorcom sa však z neho nepodarilo urobiť prirodzený emocionálny vrchol filmu. A to najmä pre snahu vydesiť, ktorá je výrazná, no nie celkom naplnená.

Veď si to pozrite znovu

Lenže to ešte na divákov čaká jeden zásadný zvrat, ktorý vrhá na všetko predchádzajúce dianie nové svetlo. Až môžu mať dojem, že sa im práve celý film rozpadol pod rukami.

Dá sa to vnímať spôsobom, načo bolo dobré to prácne rozvíjanie hotelových udalostí, keď v závere príde „výstrel“ takej razantnosti, až spáli všetko ostatné. No dá sa to vnímať aj ako rafinovaný test diváka, akú pozornosť venoval hotelovému dianiu a ako si ho dokáže poprepájať so záverečným obratom.

Nepochybne to mnohých zmätie a rozčúli. A azda aj vybudí k opakovanej návšteve kina. Možno práve o to tvorcom Smršte išlo.