„ Prednedávnom sme fotili vizuál, na ktorom je zachytená moja sestra, ktorej práve po chemoterapii rastú vlasy. Keď obrázky videli mama a sestra, rozplakali sa. Nie preto, že by išlo o nejaké povrchné vnímanie krásy. Obe v tej chvíli precítili, že jej telo, ktoré bolo doteraz znivočené chemoterapiou, sa pomaly znova prebúdza k životu. Bolo to veľmi očistné,“ vraví režisér PETER MAZALÁN.
Vo svojich inscenáciách kombinuje vážnu hudbu, nezvyčajné architektonické priestory a veľmi osobné príbehy. V niekoľkých dielach sa venoval poruchám autistického spektra. Vo svojej najnovšej inscenácii hovorí o rakovine prsníka, z ktorej sa prednedávnom liečila jeho sestra.
V rozhovore sa dočítate:
- Prečo prestal pôsobiť ako operný spevák a prečo je prostredie opery je veľmi dravé,
- ako sa rozhodol venovať autorskému divadlu a akú úlohu v tomto rozhodnutí zohral jeho synovec s poruchou autistického spektra,
- ako sa rodina vyrovnáva s rakovinou niektorého člena,
- prečo je pre neho herečka Jana Oľhová nenahraditeľná a ako sa vyrovnáva s tým, že jeho inscenácie nemôže vidieť veľa divákov.
Pôsobili ste ako operný spevák. Veľa ľudí si operné prostredie predstavuje ako vznešené miesto, v ktorom ide iba o talent a lásku k hudbe. V jednom zo starších rozhovorov ste sa však vyjadrili, že je v ňom aj veľa šoubiznisu, ctižiadosti a neobstojí v ňom ten, kto nemá dobrého agenta. Je to naozaj také dravé prostredie?
Môžem, samozrejme, hovoriť len zo svojej skúsenosti. Bol som v dvoch speváckych angažmánoch. V opernom štúdiu Bavorskej štátnej opery v Mníchove a o rok neskôr v Štátnom divadle v rakúskom Klagenfurte. Odvtedy som pôsobil len ako hosťujúci umelec.
V západnej Európe, kde je veľa operných domov a silná tradícia, je medzinárodná konkurencia obrovská. Jedna vec je mať talent, ktorý má mnoho mladých, dobre spievajúcich aj vyzerajúcich spevákov. Dôležité je na sebe pracovať, ale aj byť v správnom čase na správnom mieste, vedieť sa predať a následne mať dobrého agenta.
Ja som však v opernom svete okrem lásky k hudbe a novým scénickým konceptom asi nikdy neprejavoval dostatočnú opernú angažovanosť.
Čo myslíte tou angažovanosťou?
Asi na mne bolo viditeľné, že organizmus divadla z pozície speváka ma úplne nefascinuje. Prestoje medzi skúškami v divadle som sa snažil tráviť produktívne s aktívnou agendou architektúry, ktorej som sa paralelne venoval. Napriek tomu, že som sa dokázal sústrediť aj na divadlo, zdalo sa mi ako strata času, že musím sedieť nečinne celý deň v skúšobni, keď mám v dejstve zopár fráz.
Verím, že keď sa na mňa díval niekto zvonka, asi som nepôsobil, že do opery dávam celé svoje srdce. Zároveň som si pomerne skoro uvedomil a zľakol sa, že život naozaj angažovaného speváka, ktorý sa sústredí iba na operu, môže byť dosť osamelý.
V tom sa asi tiež rozchádzajú predstavy a realita. S divadlom sa spája skôr predstava množstva ľudí všade navôkol. Je to osamelé povolanie?
To, že je človek neustále obklopený ľuďmi, ešte neznamená, že nie je sám. Samozrejme, povahy sú odlišné a každý človek si to môže nastaviť podľa seba. Ale asi platí, že najmä na mladých spevákov je veľký tlak, aby sa v čo najkratšom čase presadili.
Je to veľmi individualistické a súťaživé prostredie so závanom divadelnosti aj tam, kde by som ju už nečakal a nepotreboval. Tieto faktory vlastne viedli k tomu, že robiť iba interpretačné operné umenie ma priveľmi nenapĺňalo.
Vtedy ste začali uvažovať aj o autorskej tvorbe?
Áno, približne vtedy som v rámci doktorandského štúdia na fakulte architektúry navštevoval vedecko-výskumný seminár, kde bolo témou aj hľadanie možností finančnej podpory vlastných výskumných projektov.
Vďaka tomu som sa naučil orientovať v prostredí grantov a mohol začať realizovať vlastné malé projekty. Spočiatku to boli predovšetkým performancie spojené so zaujímavými architektonickými priestormi.
Posledné roky pracujem programovo na inscenáciách, ktoré spájajú komorné vokálne hudobné diela s literatúrou a istým osobným vkladom. V tomto zmysle bol pre mňa veľmi rozhodujúci môj deväťročný synovec s poruchou autistického spektra. Jeho ľudský vývoj mi svojím spôsobom kontinuálne otvára úžasný svet špecifického a vzácneho človeka, ktorý mám potrebu zmysluplne zachytávať.
Z inscenácie Premena, ktorá vznikla v spolupráci s autistickým centrom Andreas (zdroj: Sophia Boyd)Vo svojich dielach kombinujete literárne diela s vážnou hudbou najmä s piesňovými cyklami od Franza Schuberta. Je pre vás prvoradá hudba alebo text?
Zvyčajne je pre mňa prvoradá téma. Zatiaľ si vyberám také, ktoré sa dotýkajú osobne mňa alebo mojich najbližších, pretože im dokonale rozumiem a viem ich precítiť.
Až potom premýšľam, akými prostriedkami ich naplním. Rád pracujem s piesňovými formami, ktoré možno niekto považuje za už prežitý žáner bez širokého poslucháčskeho záujmu. Piesne sú zhudobnené básne a kvalitná poézia býva nadčasová. Dajú sa tak výborne interpretovať.
Napríklad pri inscenácii Winterreise - Zimná cesta som práve cez osobnú skúsenosť s mojím synovcom otvoril tému poruchy autistického spektra. Schubertov piesňový cyklus Zimná cesta obsahuje mnoho odkazov na osamelého pútnika a človeka, ktorému nikto nerozumie. Pre mňa znamenali tie piesne vo svojej hudobnej aj textovej zložke dokonalý odkaz práve na človeka s autizmom.
To sa mi organicky spojilo s textom Elfriede Jelinekovej, ktorá vo svojom románe z tohto piesňového cyklu priamo vychádza. Dramatický text je zvyčajne poslednou zložkou, ktorú riešim, keďže prvá textová úroveň prichádza práve v piesňach.
V projekte Piesne o mŕtvych deťoch podľa rovnomenného piesňového cyklu Gustava Mahlera váš synovec aj účinkuje. Aký to bol zážitok pre neho a pre vás?
Prednedávnom som sa pri príležitosti dňa autizmu vyjadril, že systémová integrácia na Slovensku neexistuje a každý ju robí len tak, ako sám dokáže. Je to aj prípad mojej sestry.
Môj synovec vedel pochopiť, že je súčasťou nejakej špecifickej situácie, kde stojí pred divákmi, hoci zmysel divadla zadefinovať asi nevie.
Je síce len slabo verbálny, no na rozdiel od väčšiny autistov dokáže prijímať a opätovať emócie a tiež vnímať situáciu. To je veľmi dôležité pre rodičov a najbližších, no aj pre vytvorenie vzťahovej väzby ako takej.
Práve spomenutý vybudovaný vzťah, hoci mal chvíľky neistoty, mu dovolil vo mne nájsť na javisku oporu. Čokoľvek sa však na predstavení udeje, predstaveniu neublíži. Sú koncipované ako inkluzívne projekty, ktoré počítajú v tomto kontexte s variabilitou. Tak sa napríklad naposledy udialo aj na predstavení v Prahe, keď Felixa zradila spustená krv z nosa. Privolal si mamu a odišiel. Predstavenie pokračovalo a nič neprekážalo.
Vaša rodina zohráva dôležitú úlohu aj v aktuálnej inscenácii s názvom Schwanengesang D957/Labutia pieseň. Ide opäť o piesňový cyklus Franza Schuberta a tematicky sa v nej venujete rakovine prsníka, ktorú prekonáva vaša sestra. Je to inscenácia o tragédii alebo o nádeji?
Našťastie je o nádeji. Sestra úspešne ochorenie prekonala a teraz je vyliečená. Samozrejme, choroba ako taká prináša veľa smútku a bolesti.
Sestra absolvovala chemoterapiu, operáciu aj zaisťovaciu liečbu a má silu aj odhodlanie o chorobe hovoriť. Keď sme dali na sociálnych sieťach prvý príspevok, ktorý hovoril o téme inscenácie, zareagovalo niekoľko žien, ktoré sa zverili s poďakovaním za takéto zdieľanie, ktoré ich donútilo absolvovať preventívnu zanedbanú kontrolu. Už iba v tomto geste vidím zmysel.
Prečo ste sa rozhodli práve pre túto tému? Rakovina prsníka je téma, o ktorej logicky hovoria najmä ženy, otvárajú ju novinárky či influencerky. To, že sa objaví v umeleckom vyobrazení, na pozadí Schubertovho piesňového cyklu a v réžii príbuzného, je pomerne nečakané.
Peter Mazalán
- študoval scénografiu i operný spev na VŠMU, na FAD STU získal doktorát.
- Na oboch školách dodnes pôsobí ako pedagóg.
- Ako spevák spolupracoval napríklad s Bavorským štátnym orchestrom či s Mníchovskými symfonikmi, bol členom Operného štúdia Bavorskej Štátnej opery v Mníchove a členom súboru Stadttheater v Klagenfurte.
- Je tvorcom multimediálnych divadelných inscenácií uvádzaných v netradičných priestoroch.
- Medzi jeho ostatné projekty patria Už stačí/Ich habe genug, Piesne o mŕtvych deťoch/Kindertotenlieder, Zimná cesta/Winterreise.
Sestrina choroba bola pre nás všetkým obrovským šokom. Je celkom iné, keď ju vnímate „pasívne“ u niekoho iného, vtedy je akoby veľmi v diaľke.
Ale reálny kontakt v bezprostrednom okolí, navyše u ženy – matky dieťaťa s autizmom, je nesmierne intenzívny. Ako som spomínal, spracúvam témy, ktoré sa ma bezprostredne dotýkajú a keďže máme so sestrou blízky vzťah a veľkú vzájomnú dôveru, vie, že príbeh spracujem dôstojne.
Hovoriť o svojom ochorení, môcť ho vidieť z odstupu, môže byť tiež terapeutické. Prednedávnom sme fotili vizuál, na ktorom je zachytená moja sestra, ktorej práve po chemoterapii rastú vlasy. Keď obrázky videli mama a sestra, rozplakali sa. Nie preto, že by išlo o nejaké povrchné vnímanie krásy. Obe v tej chvíli precítili, že jej telo, ktoré bolo doteraz znivočené chemoterapiou, sa pomaly znova prebúdza k životu. Bolo to veľmi očistné.
Ide o pomerne čerstvú situáciu a príprava inscenácie nie je krátka záležitosť. Začali ste s témou pracovať hneď potom, ako ochorela?
Dlhšie som vedel, že chcem spracovať Labutiu pieseň a aj môj zámer bol, že pôjde o inscenáciu s medicínskou tematikou. Mal som však predstavu, že bude o darcoch a prijímateľoch transplantovaných orgánov. Teda o záchrane života, ktorá je však na inej strane podmienená niečou smrťou. Keď prišla situácia so sestrinou chorobou, len nesmelo som so sestrou komunikoval túto myšlienku. Chcela poslať svoj príbeh sily a túžby ďalej.
Z predstavenia Kindertotenlieder/ Piesne o mrtvých deťoch / DivadloX10, Praha / 2023 (zdroj: Dita Havránková)V inscenácii budú účinkovať herečky Táňa Pauhofová a Jana Oľhová. Koho predstavujú?
Ide o voľné zobrazenie dcéry a matky. Text pre inscenáciu vytvorila Jana Bodnárová a na malej ploche sa jej podarilo otvoriť nielen tému choroby, ale aj hlbokých rodinných vzťahov na najrôznejších úrovniach.
S Janou Oľhovou spolupracujete dlhodobo a účinkovala takmer vo všetkých vašich projektoch. Prečo práve ona?
Povedal by som, že umelecky je pre mňa nenahraditeľná. Jana je nielen skvelá herečka a vynikajúci typ, ale aj človek veľkých ľudských kvalít. Pre mňa je nesmierne dôležité pracovať vo vlastných projektoch s ľuďmi, s ktorými si rozumiem.
To isté platí aj o Táni, s ktorou spolupracujem po prvý raz a je to skvelé. Nielen preto, že je dokonale zapadá do konceptu a je vynikajúca herečka, ale aj preto, že je nesmierna profesionálka, ktorá príde perfektne pripravená už na prvú skúšku. Najmä pri takýchto projektoch, ktoré majú obmedzené časové možnosti na prípravu, je to veľká výhoda.
Vaše inscenácie sú náročné po viacerých stránkach. Kombinujete hudbu, činohernú akciu, spev a neraz sú viazané na výnimočnú architektúru. Napriek tomu nemalému úsiliu majú iba niekoľko repríz. Nie je to frustrujúce?
Zvykol som si a prijal to. Naozaj je to otázka praktických možností. Umenie na Slovensku stále nemá svojich mecénov a nezávislá tvorba je teda viazaná iba na granty, ktoré zvyčajne vystačia na premiéru a nanajvýš na pár repríz.
Ale samozrejme, uvedomujem si aj istú exkluzívnosť formy, ktorú robím. Publikum je iba jedno a na podobné projekty nikdy neprídu masy.
