Článok je súčasťou SME Národné, pravidelnej prílohy denníka SME.
V divadlách sa vravieva, že mamička a režisér majú vždy pravdu. O mamičkách nepochybujem, s režisérmi je to trochu zložitejšie.
Bol som poctený, keď ma takmer pred päťdesiatimi (!) rokmi režisér Jozef Budský oslovil, aby som napísal texty piesní do hry Grigorija Gorina Šašovská komédia, ktorú sa chystal režírovať.
Jozef Budský bol režisér s veľkým R, nemusel zdôrazňovať, že mamička a režisér... on tú svoju inscenačnú pravdu jednoducho mal a herci a herečky, s ktorými spolupracoval, to vedeli.
No raz... Ten pôvabný príbeh mi porozprávala Milka Vášáryová, ktorá v Budského inscenácii Vojny a mieru hrala Natašu Rostovovú.
„Na jednej skúške mi povedal: ,Emília, po Pierrovej replike sa obrátite a prejdete od ľavého portálu do stredu javiska.‘ A ja mu na to: ,Pán režisér, obávam sa, že to nepôjde.‘ On: ,A prečo by to nešlo?‘ Ja: ,Lebo ja vtedy nie som na scéne.‘ On: ,Ako to, že nie ste?! V režijnej knihe mám napísané: Nataša prejde od ľavého portálu do stredu javiska...‘ Chvíľu dumal, sústredene fajčil a potom povedal: ,Ospravedlňujem sa, toto N nie je Nataša, toto N je Napoleon... ‘“
Za tie roky, čo spolupracujem s divadlami, som ako dramaturg, autor, textár či prekladateľ zažil veľa režisérov, asertívnych (hoci nie vždy mali na to dôvod) aj submisívnych (hoci nemuseli byť), takých, čo vedeli, čo chcú urobiť, aj takých, čo čakali, že im to povedia ich herci. A tiež takých, čo boli presvedčení, že herec či herečka má v inscenácii hrať tak, ako hrali oni (keby to vedeli).
Český herec Jiří Kodet raz povedal: „Nemám rád režiséry, kteří moc mluví a všechno předehrávají.“ Richard Stanke zas hovorí, že jediný skutočne dobrý predohrávač bol Miloš Pietor, lebo sám bol výborným hercom.
Piskot sa v slovenských divadlách akosi nenosí, potleskom postojačky zato nešetríme Čítajte S tým predohrávaním to môže byť niekedy aj ošemetné. Môj kamarát Peter J. Oravec v jednej inscenácii na Novej scéne narežíroval hercovi skok z výšky na javisko.
Herec sa zdráhal, zdalo sa mu, že z miesta, z ktorého má skočiť, je to na podlahu javiska privysoko. Zdráhal sa tak dlho, až to režisér nevydržal, vybehol na scénu, vyliezol na miesto, odkiaľ mal herec skočiť, a ten skok mu predohral...
Dopadlo to tak, že Peter si nejaký čas poležal v nemocnici, kým sa mu zlomený stavec zrástol.
Pridám ešte jeden motív – situáciu, ak sa v tom istom súbore nachádza manželský pár v zložení manžel režisér a manželka herečka.
Veľmi sa mi páčilo, čo takmer pred dvadsiatimi rokmi na túto tému povedala Zdenka Studenková v našej knihe Som herečka: „Manžel režisér sa o manželku herečku vždy postará. No prosím, ale nech sa pri tom nezblázni, nech si nemyslí, že jeho pani môže hrať každú hlavnú rolu – od dvadsať do sedemdesiat.“
Skončím tam, kde som začal: v divadle sa vravieva, že mamička a režisér majú vždy pravdu. Áno, platí to, lebo obaja to so svojimi deťmi myslia dobre.
