Odliv
V priestore pripomínajúcom staničnú čakáreň či letiskový terminál je niekoľko diaľkových plavcov. Niekedy sú v neustálom pohybe, občas disciplinovane čakajú na svoj parník, vlak či let, inokedy vyčerpane oddychujú. Stále sú však pripravení dať sa do pohybu. Stále sú v napätí, kedy sa zdvihne voda a oni sa chtiac-nechtiac znova vydajú na cestu.
Sú to mozgy, ktoré generáciu čo generáciu húfne opúšťajú Slovensko, aby hľadali lepšie miesto na život. Pretože tu ich nič nečaká.
Činohra Slovenského národného divadla uvádza inscenáciu Lukáša Brutovského Odliv. Je to dielo, ktoré v aktuálnej situácii môže vyvolať extrémne reakcie. Salvy očistného smiechu, ale aj smútok zo súčasnosti a obavy z budúcnosti.
Najskôr presýtiť seba, potom divákov
Pred mozgy, ktoré každú chvíľu odplaví prúd príležitostí, sa postupne stavajú tí, ktorí zostali. Matka plačúca nad deťmi, ktoré sa už nikdy nevrátia. Otec, čo s pokrikom „My sme tu doma!“ vyháňa všetkých odkundesov, ktorí by aj mohli zaujať ich miesto, liečiť, navrhovať, stavať či učiť, no prichodivší nemajú správny tón pleti. Alebo aspoň prízvuk. Slovo si berú tí, ktorí do jednej vety vedia spojiť Jánošíka, Kollára aj Tisa. A, samozrejme, zástupy dôchodcov, ktorí čakajú na svoj termín u lekára. Termínu sa dočkajú, len lekári im nejako odplávali.
Režisér Lukáš Brutovský sa v ostatných sezónach opakovane prejavil ako výborný dramatik. Podobne ako pri hrách D1 či Iokasté, ktoré uviedol vo svojom domovskom Slovenskom komornom divadle v Martine, aj v prípade Odlivu pracuje s metódou akéhosi presýtenia.
