Článok je súčasťou SME Národné, pravidelnej prílohy denníka SME.
Dvadsiate storočie môžeme pokojne nazvať storočím tanca. Zadefinovala ho hneď v úvode legendárna Isadora Duncanová, ktorá zavrhla baletné pravidlá a vo svojich tancoch, inšpirovaných prírodou, hlásala slobodu a nespútanosť.
Anna Pavlovova, Václav Nižinskij, Michail Fokin, Leonid Mjasin, Rudolf Laban, Kurt Joos, Mary Wigman – tí všetci a mnohí ďalší, zasiahnutí jej odvahou, nekonformnosťou a túžbou po slobode, otvárali tanec reformám, avantgardnému umeniu a prešľapávali cestu ďalším generáciám tvorcov.
Rukopisy majstrov, ktoré v Balete SND čaká derniérový blok predstavení, sú jedinečnou ukážkou tejto nikdy sa nekončiacej revolty.
Sila abstrakcie
Choreograf William Forsythe, označovaný ako „najvplyvnejší umelec od čias Balanchina“, spôsobil v druhej polovici 20. storočia ďalšiu revolúciu.
Balet je podľa neho špecifickým jazykom s konkrétnou slovnou zásobu, gramatikou a pravidlami. Jeho cieľom však nebolo riadiť sa nimi, naopak, lákalo ho porušovať ich, hľadať nové cesty pohybu, balansovať na hranici možností ľudského tela.
Tanec inovatívne prepája s výtvarným umením, so súčasnou hudbu a s modernými technológiami, čím vytvára zaujímavé presahy. Je autorom mnohých interaktívnych umeleckých inštalácií, ktoré nazýva „choreografické objekty“, vystavených v múzeách po celom svete vrátane Múzea moderného umenia v New Yorku, Tate Modern v Londýne či Louvre v Paríži.
Spolupracoval na ocenenej interaktívnej počítačovej aplikácii Improvisation Technologies (A Tool for the Analytical Dance Eye), ktorú využívajú profesionálne divadlá, tanečné konzervatóriá a univerzity po celom svete.
Je vynikajúcim dizajnérom, ktorý často vytvára návrhy scény, kostýmy a svetelný dizajn pre svoje balety. Jeho inovatívne diela posúvajú hranice klasického pohybu a sú v repertoári vari každého veľkého baletného súboru na svete.
Medzi divácky najúspešnejšie patrí The Vertiginous Thrill of Exactitude na hudbu Franza Schuberta, ktorý otvára komponovaný večer Baletu SND Rukopisy majstrov.
Tempo brilantnej choreografie v naštudovaní Kathryn Bennetts je neúprosné, priestorové obrazy, partnerská práca, kombinácie prvkov sa dejú v akoby čoraz zrýchľujúcejšom tempe a divák má pocit, že je súčasťou tejto zvláštnej energie. Umocňuje ju sofistikované svietenie a farebne aj strihovo extravagantné kostýmy.
Autorom ikonických moderných „tutu“ je kostýmový výtvarník a módny dizajnér Stephen Galloway, známy nielen vďaka divadelnej tvorbe, ale aj ako režisér módnych prehliadok. O jeho talente svedčí aj fakt, že od roku 1997 spolupracuje s Mickom Jaggerom z Rolling Stones.
Romina Kolodziej v choreorgafii The Vertiginous Thrill of Exactitude (zdroj: Juraj Žilinčár)Forsythe v tejto „šialenej jazde“ využíva výhradne slovník techniky klasického tanca, striedajúc sóla s duetami, triami a kvartetami, s množstvom skokov a piruet – eleganciou a noblesou odkazujúc na svojich legendárnych predchodcov – Mariusa Petipu a Georga Balanchina.
Techniku klasického tanca však posúva do nového pohybového kontextu, nie je preňho cieľom, ale novou vzrušujúcou cestou, na ktorej skúma možnosti ľudského tela, pohybu a choreografie – navzdory zemskej príťažlivosti, tiaže, akcelerácie a podobne.
„Je to ako oslava tanečníka, jeho schopnosti premeniť technickú náročnosť na triumf fyzického majstrovstva,“ napísali po svetovej premiére diela The Vertiginous Thrill of Exactitude v roku 1996.
Rebel či génius?
Tvorba choreografa, režiséra, tanečníka a divadelného producenta Jeroma Robbinsa mala vždy príchuť rebelantstva. Hoci – podobne ako George Balanchine, je autorom ikonických diel amerického baletu, svet baletu nebol preň jediný.
Posúval sa v rámci žánrov a umeleckých druhov, aby si nakoniec prebral sošku Oscara a niekoľko ďalších prestížnych cien za kultový muzikál a rovnomenný film West Side Story. Nesmrteľné dielo, ktoré sa dočkalo stoviek adaptácií po celom svete, bolo výsledkom dlhoročnej a plodnej spolupráce Robbinsa s Leonardom Bernsteinom.
Enfant terrible amerického tanca spolupracoval v American Ballet Theatre s najprogresívnejšími umelcami tej doby – Michailom Fokinom, Antonym Tudorom a Georgom Balanchinom.
Jeho choreografický debut Fancy Free pre American Ballet Theatre, v ktorom po prvý raz spojil balet s džezovým a spoločenským tancom, bol v roku 1944 prelomom v jeho kariére a zároveň v histórii amerického baletu.
Robbins vytvoril vyše 60 originálnych a nadčasových diel, z ktorých viaceré sú ešte vždy v repertoári mnohých divadiel vrátane New York City Balletu.
Výnimočné postavenie v jeho tvorbe majú balety na Chopinovu hudbu. V nich akoby Robbins odkazoval na svoje poľské korene (jeho rodičia emigrovali z Poľska v roku 1904) a zároveň európske baletné tradície.
Jeho komediálny balet The Concert je úsmevným príbehom zobrazeným Robbinsovou jedinečnou zmesou klasického a moderného tanca, okorenenou gestami z každodenného života s prekvapivou pointou.
Koncert je aj klavírnym koncertom niekoľkých Chopinových skladieb, ktoré javisku SND interpretujú Ladislav Fančovič alebo Edita Turian.
Zároveň zobrazuje duševné pochody, fantázie a tajné túžby, ktoré v našich predstavách vyvoláva počúvanie hudby – od romantických až po tie banálne, v každom prípade však bytostne ľudské. Scény sú inšpirované nemým filmom, vaudevillom, groteskami, ale najmä životom.
V jednej časti Robbins paroduje konvencie klasického baletu, ktorý sa vo svojej tvorbe snaží inovovať, prepájaním s modernou pohybovou rečou, no najmä s človečinou a humorom. Autor naštudovania diela v SND Kipling Houston na jeho margo vyhlásil, že je to balet, divadlo a komédia v jednom.
Vo svojej dobe priniesol Robbins celkom nový pohľad na komédiu v balete, ktorá bola dovtedy vnímaná len v tradičnej romantickej rovine.
Choreorgafia The Concert (zdroj: Juraj Žilinčár)K hviezdnej povesti tohto nadčasového diela, ktoré od svetovej premiéry v roku 1956 ešte vždy rozosmieva ľudí v hľadiskách svetových divadiel, prispela autorka kostýmov Irene Sharaffová, taktiež ovenčená piatimi Oscarmi za kostýmy do viacerých filmov. Prestížna kostýmová dizajnérka obliekala okrem iného aj Elizabeth Taylor vo veľkofilme Kleopatra (1945) a navrhovala kostýmy pre filmovú adaptáciu West Side Story. Saul Steinberg, ktorý pre The Concert maľoval oponu, je jednou z legiend americkej karikatúry.
Na otázku, podľa akého kľúča vznikol výber diel do Rukopisov majstrov, odpovedá šéfdramaturg Kristián Kohút: „Kvalita, krása, exkluzivita a rôznorodosť – to boli štyri základné kritériá nášho výberu. Spoločne sme hľadali choreografov, ktorých tvorba spĺňa najvyššie kritériá v kontexte svetového baletného repertoáru. Dôležitým kritériom pri výbere diel bola krása, pretože sme v tejto neľahkej súčasnosti nechceli zaťažovať divákov náročnými alebo pochmúrnymi dielami, ale priniesť akýsi estetický balzam, ukázať čistú fyzickú krásu vytepanú do tiel tanečníkov.“
Z pohľadu exkluzivity je dôležitým faktom, že nič z tvorby štyroch choreografov nebolo doposiaľ na Slovensku uvedené. V prípade legiend Jeroma Robbinsa a Williama Forsytha išlo skutočne o prelomovú udalosť. Ďalším kritériom bola nesporne rôznorodosť.
Každá choreografia má originálnu estetiku, autorský rukopis, štýl, a keďže vznikali v rozpätí sedemdesiatich rokov, sú ukážkou, ako sa mení a rozvíja tanečná technika a spôsob interpretácie.
S víziou 21. storočia
Choreografický štýl ďalších dvoch súčasných tvorcov – Edwaarda Lianga a Craiga Davidsona formovali svetoví choreografi 20. a 21. storočia, ktorých reforma sa dodnes odráža v ich prelomových dielach – Christian Spuck, William Forsythe, Jiří Kylián, Matz Ek, David Dawson, Wayne McGregor, Jacapo Godani, Jorma Elo a Alexander Ekman.
Liang tancoval v New York City Ballet a neskôr v Nederlands Dans Theater, kde postupne začal vytvárať prvé choreografie vrátane prelomového Flight of Angels pre Nederlands Dans Theater, ktorým odštartoval svoju choreografickú kariéru.
Hoci vyrastal na technike klasického tanca, vo svojej tvorbe ju vníma len ako technický základ, na ktorom stavia pohyb, ovplyvnený súčasnými technikami, kontaktnou improvizáciou a podobne.
Craig Davidson tancoval vo Fínskom národnom balete, neskôr bol sólistom Kráľovského flámskeho baletu. Jeho najprestížnejšie ocenenie – Cena kritiky Dance Europe za Najvýraznejší mužský tanečný výkon bola práve za Forsythov balet Impressing the Czar.
Davidsonova choreografia Entropy a Liangovo dielo Murmuration vytvárajú v Rukopisoch zaujímavý kontrast. Na jednej strane emocionalita, jemnosť, éterickosť, spiritualita – na druhej strane racionalita, strohosť, presnosť a fyzikalita.
Inšpiráciou k vytvorenou Liangovho diela Murmuration na hudbu Ezia Bossa bol fascinujúci prírodný fenomén – stovky vtákov letiacich spolu vo vírivom, ustavične sa meniacom tvare. Počas letu sú vtáky akoby spojené v kŕdli, ktorý mení tvar aj smer. Ako tisíce vtákov koordinujú taký komplikovaný pohyb počas letu?
„Fascinoval ma tento jednoduchý a pritom úžasný útvar, schopnosť vtákov letieť tak blízko seba. Kŕdeľ vtákov, ktorý sa správa ako jeden organizmus, akoby ho riadila jedna myseľ. Zaujala ma ich prirodzená schopnosť pre spoločný cieľ, komunikáciu a pohyb. Chcel som stelesniť to, čoho by mohli byť schopní aj ľudia. Správanie zvierat môže byť inšpiráciou pre ľudí v zmysle ich vzájomnej koexistencie, vzťahov,“ hovorí choreograf.
Emocionálne nabitú, pohybovo spontánnu a majstrovsky vystavanú choreografiu umocňujú padajúce pierka, hra tieňov na zadnom horizonte a nádherná hudba Ezia Bossa.
Choreografia Murmuration (zdroj: Juraj Žilinčár)Davidsonova Entropia je výsledkom jeho dlhoročných interpretačných skúseností a spoluprác s choreografickými veličinami a hľadania vlastného spôsobu vyjadrovania sa pohybom v abstraktnej, obrazovej rovine. Je ukážkou jeho strohého a zároveň efektného štýlu – svoje abstraktné choreografie so silným konceptom stavia na plynulých, asketických a dynamických pohyboch, ktoré do seba dokonale zapadajú.
„Moje dielo je o posúvaní času v našich životoch,“ hovorí Craig Davidson o diele, ktoré pôvodne vytvoril pre Junior Ballett Zürich. Davidson má dar vytvárať nádherné sóla, duetá a triá, ktoré prepája so zbormi v zmysle dynamiky a pohybu, ktorého tok sa nikdy nezastaví.
V choreografii skúma – v duchu pojmu entropie ako fyzikálnej veličiny – prvky náhodnosti a mieru neurčitosti v rámci systému. Jednotlivé vrstvy choreografie sa kanonicky odvíjajú, hlavným kompozičným prvkom jeho konceptu je vrstvenie pohybu, variácií. Dielo o posunoch v našich životoch výrazne posunulo interpretačné schopnosti tanečníkov a ich vzájomnú prepojenosť.
Počas skúšobného procesu sa snažil choreograf motivovať tanečníkov v snahe podchytiť a zvýrazniť ich individualitu. Jednou z nich bola aj prvá sólistka Baletu SND Romina Kołodziej.
„Davidson chcel všetkých spojiť ako tím, aby sme čerpali energiu a kreativitu jeden od druhého, cítili vzájomnú prepojenosť na javisku, za čo sme mu veľmi vďační,“ hovorí sólistka.
Kostýmy pre túto choreografiu navrhla prestížna výtvarníčka Alana Sargent.
Romina Kolodziej a Adrián Szelle v choreografii Entropy (zdroj: Juraj Žilinčár)Rukopisy majstrov boli obrovskou výzvou pre tanečníkov, ktorí si museli osvojiť nové spôsoby používania tela, nové štýly, koordináciu pohybu, spôsob herectva, mimiky, zmysel pre humor, javiskovú prezentáciu, tanečnú všestrannosť. Inscenáciu hudobne naštudoval dirigent Kevin Rhodes, aktuálne orchester vedie Adam Sedlický.
Rukopisy majstrov v Balete SND sú ukážkou novátorstva a originality ikonických choreografov a zároveň rozmanitosti prístupov k choreografii 20. storočia a 21. storočia. Súčasne je večer možnosťou vidieť balet prvej scény v novej, progresívnejšej podobe.
Poslednou možnosťou zažiť výnimočný večer, ktorý posúva vnímanie Baletu SND do medzinárodného kontextu, je blok predstavení od 17. do 19. apríla 2024 v novej budove SND.
