Nefňukal nad sebou, poníženie bral ako súčasť hry. Slováci už zabudli, aký môže byť prezident

"Ako to, že sme schopní mať nádej aj vtedy, keď nás na ňu nič neoprávňuje? Keď nemá základ v ničom vonkajšom, objektívnom, viditeľnom?" pýtal sa Václav Havel, keď ho prijímali v nemocnici a zdalo sa, že jeho telo definitívne opúšťajú aj posledné sily.

Jedným zo stavebných prvkov popularity a aury bývalého československého a českého prezidenta bolo, že sa ako spisovateľ a disident vzoprel režimu aj za cenu straty slobody a do porevolučného verejného života mohol vstúpiť ako nezlomný principiálny muž.

Roky vo väzení ho však poznamenali fyzicky a predurčili ho na nekonečnú reťaz ľahších či závažnejších ochorení. Zvykol si na myšlienku, že smrť môže nastať kedykoľvek.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Rakovina je jeho rola i realita. Podľa štatistík som tu už nemal byť, vraví Jiří Bartoška Čítajte 

"Donútilo ma to byť pripravený, to znamená, mať v každej chvíli pred sebou čistý stôl," povedal režisérovi Petrovi Jančárkovi, keď mu v roku 2009 navrhol, aby nakrútil koniec jeho života.

Vtedy už radikálne slabol s každou zmenou ročného obdobia, až sa stal takým krehkým, ako je krepový papier.

Václav Havel zomrel v roku 2011, keď mal sedemdesiatpäť rokov. No dokumentárny film Tady Havel, slyšíte mě? prichádza do českých a slovenských kín až teraz. To, že vzácny materiál, ktorý vtedy vznikol, tak dlho čakal na zverejnenie, konečnému vyzneniu vôbec neškodí.

Skôr naopak.

Problém mužov, čo nevedia uniesť moc

V čase nakrúcania s Petrom Jančárkom bol Havel už viac ako šesť rokov na politickom dôchodku. Napriek tomu, kam prišiel, ešte stále ho tam prenasledovala skupina novinárov a fotografov, ako keby bol za každých okolností on tou najväčšou hviezdou v miestnosti.

Čo sa, napokon, potvrdilo, aj keď bol hosťom medzinárodného festivalu v Karlových Varoch.

Neustále dostával žiadosti na verejné vystúpenia, pozývali ho na konferencie, literárne akcie aj na návštevu dievčenského speváckeho zboru. Len veľmi opatrne sa rozhodoval, kedy povie nie.

Nevládal, napriek tomu bol ďaleko od vyplakávania, ako bolo počuť od prezidentského kandidáta po kampani v posledných slovenských voľbách.

Režisér vytušil, že sa mu vďaka takejto osobnosti ponúka skvelá symbolika, na ktorej môže film postaviť. Havel vtedy stíhal popri všetkých povinnostiach pracovať na filmovej adaptácii svojej vlastnej drámy Odchádzanie, čo ich oboch donútilo reflektovať vzostupy a pády prezidenta v neodvrátiteľnej úprimnosti.

Keď Havel v roku 1987 začal Odchádzanie písať, vychádzal z postavy kráľa Leara a myslel si, že v skutočnom živote s tým nebude mať nikdy nič spoločné. Ego, pýcha či nedôstojná panika zoči-voči vlastnej smrteľnosti boli preňho najmä literárnymi kategóriami, ktoré boli a mali zostať fikciou.

"Netušil som, že čoskoro sa do takého sveta dostanem aj ja a stretnem veľa mužov, ktorí majú problém uniesť svoju moc," povedal, pripravený pred Jančárkom vyrozprávať aj to, čo bolo jeho slabým životným miestom.

Z filmu Tady Havel, slyšíte mě? (zdroj: Continental film)

Mŕtvica, veselý zážitok

V politike neraz pôsobil ako slon v porceláne a nevedel si odieť pragmatickú kožu. Václav Klaus alebo Miloš Zeman to nemali problém využiť a keď sa im to zišlo, verejne ho ponižovali.

Aj také chvíle, ktoré mohla česká spoločnosť vyhodnotiť ako jasné zlyhanie, prijímal ako porážku, ktorá patrí k hre.

Vďaka tomuto prístupu mohol mať režisér zapnutú kameru aj vtedy, keď Havlovi odporcovia s nevôľou komentovali, že sa hrabe ešte aj do filmového priemyslu.

Alebo vtedy, keď počas premiéry Odchádzania spadol práve vtedy, keď vystupoval na pódium, či potom, keď sa v médiách objavili prvé negatívne recenzie.

Ešte vzácnejšie zábery vznikli počas jeho pracovnej návštevy v New Yorku. Po mŕtvici sa ocitol v nemocnici, kde sa jeho žena Dagmar Veškrnová snažila personálu vysvetliť, že je poistený, akurát nevie nájsť kartičku poistenca.

"Vôbec to nebol desivý ani depresívny zážitok," komentoval potom ochrnutie polovice tela Havel. "Niečo som rozprával, a nerozumel som sám sebe. Chcel som ovládať svoju ľavú ruku, ale bol to pre mňa iba cudzí predmet. Zdalo sa mi to veselé."

Havlova schopnosť ironizovať samého seba sa z filmu vytratí až pri scéne, keď ho príde nakrátko pozrieť dalajláma a po niekoľkých minútach pochopí, že má pred sebou zomierajúceho priateľa, začne mu bozkávať ruky a modliť sa.

Pri pohľade na výraz, ktorý v tej chvíli Havel mal, sa publikum priblíži nevýslovnému tajomstvu človeka, stojaceho zoči-voči smrti.

Nádej za horizontom

Václav Havel ani po zvolení do úradu neprestal písať, jeho prejavy a eseje vychádzali aj knižne. Nebolo to nič zvláštne.

S odstupom času sa to zdá ako niečo, čo musí patriť k nejakej inej, pradávnej realite.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Dobrovodský: Keď v noci navštívim policajné stanice, narážam na komické situácie. Na tvrdý odpor nie Čítajte 

Česi aj Slováci už mohli zabudnúť na to, že kedysi sa im prihováral človek, ktorý sa neprezentoval len cez politický diskurz, ale najmä cez témy humanizmu a konečnosti ľudskej existencie. Muž, ktorý nesprevádzal spoluobčanov len ako ich prezident, ale aj ako jeden z nich.

Jeho slová neraz pôsobili ako povzbudenie, rada, skúsenosť staršieho a mali schopnosť povzniesť aj tých, čo prepadali v skepse v osobnom živote či zo spoločenskej situácie. A to napriek tomu, že sám presne nevedel, ako svoje životné nastavenie vysvetliť.

"Nádej prosto v sebe máme alebo nemáme, nech je stav vecí akýkoľvek," počuť jeho slová vo filme.

"Nevieme, kde ju čerpáme. Jej posledný zdroj musí byť kdesi za horizontom pozemského sveta, musí mať akési transcendentálne ukotvenie. Či si to priznávame, alebo to vehementne popierame."

Dokument Tady Havel, slyšíte mě? vstupuje do slovenských kín 11. apríla.