"Možno stojí za to uvedomiť si, že za pol roka sa im ešte nepodarilo presadiť ani jeden návrh zákona. Stratégia písania návrhov na kolene a bez diskusie s odbornou verejnosťou teda možno nie je najlepšia ani pre nich," hovorí o snahách o legislatívne zmeny v kultúrnej politike DANIEL VADAS.
Spolu s IVANOU RUMANOVOU tvoria časť aktívnych členov platformy Otvorená Kultúra!. Organizujú protesty, píšu hromadné pripomienky, žiadajú dialóg, pokúšajú sa spojiť umelcov, umelkyne a inštitúcie a stoja aj za zverejnenou nahrávkou z Bibiany. Ich členskú základňu aktuálne tvorí zhruba 280 inštitúcií a okolo 1600 jednotlivcov.
Aktuálne vyhlásili na podporu svojich aktivít zbierku, "lebo táto aktivita s najväčšou pravdepodobnosťou nebude len na niekoľko mesiacov, ale bude potrebná niekoľko rokov".
V rozhovore sa dočítate:
- Prečo platforma Otvorená Kultúra! vznikla a aký vplyv na ňu mala výzva na odstúpenie Martiny Šimkovičovej.
- Koľko jednotlivcov a inštitúcií združuje a či sú medzi nimi aj tie, ktoré spadajú pod ministerstvo kultúry.
- Prečo zverejnili nahrávku z Bibiany a ako chránili tých, ktorí ju zhotovili.
- Ako sa komunikuje s ministerstvom, ktoré odmieta diskusiu s odborníkmi, a aké sú ich možnosti pre dialóg.
Ako a prečo platforma Otvorená Kultúra! vznikla? Zohrala pri jej vzniku úlohu aj výzva na odstúpenie ministerky Šimkovičovej, ktorú podpísalo takmer 200-tisíc ľudí?
Ivana Rumanová: Bola som jednou z iniciátoriek spomínanej výzvy a naozaj nás zaskočilo, aký veľký ohlas mala. Keď sme s Ilonou Némethovou text výzvy koncipovali, predpokladali sme, že pôjde viac-menej o nejakú formu terapie v reakcii na neznesiteľné kroky a komunikáciu ministerstva kultúry, pod ktorú sa podpíše nanajvýš päťsto ľudí a pôjde sa ďalej. Keď ju však podpísali desiatky tisíc ľudí, ukázalo nám to dve veci.
Prvou bolo, že kultúra nie je ukradnutá ani širokej verejnosti. Arogancia a nekompetentnosť, ktorou sa ministerstvo kultúry pod vedením Martiny Šimkovičovej prezentovalo, zasiahlo ľudí naprieč Slovenskom a naprieč profesiami. Druhá vec, ktorú výzva otvorila, bola chuť angažovať a organizovať sa v kultúre a umení. Isté nesmelé pokusy a šumy tu samozrejme boli aj predtým, no až situácia na ministerstve a ohlas na výzvu ich výrazne akcelerovali.
Výzva čelila kritike, nielen ministerstva, ale aj preto, lebo nespĺňala všetky náležitosti na okamžitú akceptáciu. Ako ste ich vnímali?
I.R. Od samého začiatku nám bolo jasné, že nemáme šancu splniť formálne náležitosti petície. Na Slovensku totiž neexistuje portál, ktorý by umožňoval zbierať overené elektronické podpisy. Aby bola petícia skutočne právne nepriestrelná, museli by sme podpisy aj s adresami zbierať v uliciach na papierových hárkoch, čo naozaj nebolo v našich silách. Preto sme podpisovú akciu vytvorili ako výzvu, komunikovali ju ako výzvu a odovzdali ju adresátke ako výzvu.
Hlavným nástrojom tohto typu podpisovej akcie je mobilizovať verejnosť a vytvoriť politický tlak. To sa nám, myslím, podarilo nad očakávania.
To, že na ministerstve začali cielene hľadať a poukazovať na fiktívne formálne nedostatky a že dokonca v tejto veci podali trestné oznámenie, ukazovalo predovšetkým ich bezradnosť. Bol to spôsob, ako odkloniť pozornosť od obsahu výzvy, čo robia systémovo a cielene.
Aj preto platformu Otvorená Kultúra!, ktorá sa sformovala po tejto skúsenosti, vnímame ako snahu vrátiť vecnú diskusiu späť k obsahu a ku kritickým bodom sformulovaným vo výzve.
Šimkovičovú nechce za ministerku 188-tisíc ľudí. Odovzdali jej štyri krabice s podpismi Čítajte Akú sú teda vaše hlavné ciele a aktivity?
Daniel Vadas: Prvoradé bolo zosieťovanie kultúrnej obce naprieč umeleckými žánrami, čo nebolo vždy samozrejmé, a vytvorenie organizácie, ktorá nebude hierarchická a do ktorej sa budú môcť zapojiť inštitúcie aj jednotlivci naprieč celým Slovenskom.
Predpokladáme, že reaktívne aktivity, teda rôzne protesty, vyhlásenia a požadovanie odstúpenie ministerky Šimkovičovej budú súčasťou našich aktivít ešte dlho.
Zároveň sa však chceme venovať aj dlhodobým cieľom. Napríklad vyvíjať snahy, aby bolo kultúra dostupná pre všetkých.
Za dôležité považujeme, aby naše reaktívne aktivity, napríklad vyhraňovanie sa voči mocenským zásahom ministerstva do rôznych inštitúcií, protest proti mocenským pokusom ovládnuť RTVS, Fondu na podporu umenia, múzeá a galérie alebo zásahom do pamiatkového úradu boli koordinované.
Ako ste sa napríklad postupovali v prípade Medzinárodného domu umenia pre deti BIBIANA, ktorého riaditeľka Zuzana Liptáková dostala výpoveď bez uvedenia dôvodu a jej miesto zaujala známa ministerky Martiny Šimkovičovej Petra Flach?
D. V. V prípade Bibiany sme spoluorganizovali protest, medializovali sme nahrávku, ktorú nám poskytli zamestnanci a zamestnankyne pri predstavovaní novej pani riaditeľky.
I. R. Zverejneniu nahrávky predchádzalo niekoľko konzultácií s právnikmi a právničkami, počas ktorých sme diskutovali o tom, ako chrániť zamestnancov, ktorí nahrávku poskytli na zverejnenie, a zároveň verejnosti ukázať, ako ministerstvo pri výkone moci reálne komunikuje.
Po spomínanom proteste sa udial aj umelecký happening. Súčasná riaditeľka komunikačného odboru Šimkovičovej ministerstva Petra Demková-Bačinská po ňom vyhlásila, že organizujete okultistické rituály. Čo k tomu môžete povedať?
D. V. Myslím si, že na to netreba reagovať. Nedá sa na to totiž povedať nič s využitím racionálnych argumentov a je zbytočné tejto téme dávať väčší priestor.
Berie ministerstvo niektoré z vašich aktivít nejako na vedomie?
D. V. Naši zástupcovia boli na rokovaní k hromadnej pripomienke zákona o RTVS. Bolo to však len veľmi formálne stretnutie, na ktorom sa nevzali do úvahy žiadne z predložených tridsiatich siedmich pripomienok.
Ivana Rumanová (zdroj: Michal Hraňo)A neviem, či sa to dá vnímať ako to, že nás zobrali na vedomie, no v súvislosti s výzvou na odstúpenie Martiny Šimkovičovej podali trestné oznámenie.
To neznie ako prejav rešpektu. Viete si predstaviť nejakú konštruktívnu debatu so súčasným vedením ministerstva?
I. R. Naše aktivity vrátane písania hromadných pripomienok, účasti na parlamentnom výbore pre kultúru a médiá či organizovania protestov sú vlastne tvrdohlavými pokusmi, ako vstupovať do diskusie s vedením ministerstva, ktoré nestojí o konštruktívny dialóg.
Ivana Rumanová
- Je kultúrna antropologička, teoretička a kurátorka.
- Pôsobila ako kurátorka v Novej synagóge Žilina a ako projektová manažérka v tranzit.sk.
- Je členkou AICA Slovensko, redakčnej rady časopisov Kapitál a 3/4 a spoluorganizátorkou projektu Seminár urbánnej imaginácie.
- Zaujíma sa o témy práva na mesto či organizačných platforiem v umení a kultúre.
- V roku 2022 získala Cenu Věry Jirousové za prínos v oblasti umeleckej kritiky.
To, ako ľudia z prostredia ministerstva presadzujú legislatívne zmeny, teda cez poslanecké návrhy, v zrýchlenom legislatívnom konaní alebo cez pozmeňujúce návrhy, je spôsob, akým chcú minimalizovať alebo úplne zastaviť odbornú diskusiu a participáciu na správe vecí verejných.
Tomu sa snažíme vzdorovať a používame na to všetky dostupné prostriedky.
Sieťovanie aktérstva naprieč regiónmi, umeleckými žánrami, ale aj naprieč rôznymi sektormi je v tomto smere kľúčové.
Ako sa však dá diskutovať v prípade, že ľudia z prostredia ministerstva o žiadnu diskusiu nestoja a keď sa zákony o veľkých inštitúciách pokúšajú presadiť cez pozmeňujúce návrhy ako napríklad v prípade Fondu na podporu umenia?
D. V. Možno stojí za to si uvedomiť, že za pol roka sa im ešte nepodarilo presadiť ani jeden návrh zákona. Stratégia písania návrhov na kolene a bez diskusie s odbornou verejnosťou teda možno nie je najlepšia cesta ani pre nich.
Zároveň treba jasne povedať, že napríklad snaha o ovládnutie FPU nie je ničím iným ako snahou o privlastnenie si verejných zdrojov úzkou skupinou ľudí okolo poslanca SNS Romana Michelka. Ten to napokon aj v minulosti na tlačovej konferencii sám povedal. Je presvedčený, že jeho neúspešné grantové žiadosti sú tie, ktoré majú zdroje získať.
Všetka moc v rukách ľudí od Šimkovičovej. Michelko potichu vypracoval návrh, ktorý ničí FPU Čítajte Jednou z vašich ambícií je zosieťovanie inštitúcií a snaha o to, aby držali spolu. Aká je v tomto smere nálada? Sú kultúrne inštitúcie naklonené spolupráci?
I. R. Snaha a chuť spájať sa a spolupracovať určite je. Členskú základňu aktuálne tvorí asi 280 inštitúcií a okolo 1600 jednotlivcov. Je však pravda, že spomedzi inštitúcií dominujú nezriaďované inštitúcie, festivaly, kultúrne centrá alebo inštitúcie, ktoré sú zriaďované krajmi či mestami.
A čo príspevkové organizácie ministerstva kultúry?
I. R. Tam vnímame veľkú opatrnosť alebo odvolávanie sa na to, že bojujú svojimi prostriedkami. My sme otvorení a každá organizácia sa k platforme môže pridať. Zároveň vnímame, že v istom bode nám pravdepodobne bude dochádzať dych a budeme potrebovať, aby sa k menším inštitúciám pridali aj tie veľké a vlajkové, ktoré teraz skôr strategicky vyčkávajú.
Myslíte inštitúcie ako Slovenské národné divadlo a Slovenská národná galéria?
I. R. Napríklad. Máme síce podporu viacerých ich zamestnancov a zamestnankýň, ktorí sú v rámci OK! aktívni, avšak je to ich občianska angažovanosť. Inštitúcie zriaďované ministerstvom sa k nám zatiaľ nepridali.
Prednedávnom ste prostredníctvom darcovského portálu Donio zverejnili výzvu na podporu vašej činnosti. Je to nevyhnutné?
Daniel Vadas.D. V. Na chode platformy sa síce podieľa viac ako stovka ľudí, väčšina aktivít však stojí na jadre, ktoré tvorí okolo pätnásť ľudí. Naša činnosť je dobrovoľná, nemáme za ňu plat a pracujeme popri našich bežných zamestnaniach.
Podobne ako mnohí iní ľudia pracujúci v kultúre, aj my máme niekoľko zamestnaní, čo je, mimochodom, jeden z veľkých problémov.
Sociálny status umelcov a kultúrnych pracovníkov a odmeňovanie za ich prácu je jeden z vypuklých problémov, ktoré by ministerstvo kultúry malo riešiť, a nerieši.
Daniel Vadas
- Je kultúrny pracovník, hudobný kurátor a publicista.
- Je spoluzakladateľom T3 - kultúrneho prostriedku, spolupracuje na festivale klubovej hudby HALP,
- venuje sa aj produkcii, dramaturgii, PR, projektovému manažmentu v kultúrnej sfére.
Hneď od začiatku sme vedeli, že zbierka bude potrebná na financovanie viacerých aktivít. Napríklad na organizovanie protestov, prípadne na právnu pomoc pre ľudí, ktorých sa kroky ministerstva dotknú.
Zároveň je nám jasné, že treba premýšľať z hľadiska udržateľnosti, lebo táto aktivita s najväčšou pravdepodobnosťou nebude len na niekoľko mesiacov, ale bude potrebná niekoľko rokov.
V zbierke sa uvádza, že časť vyzbieraných finančných prostriedkov pôjde aj na právne služby. Čo si pod tým máme predstaviť?
I. R. Toto je aktivita, ktorá už prebieha. Máme kontakty na výborných právnikov a právničky, s ktorými môžeme konzultovať, či v prípade odídeného zamestnanectva napríklad v prípade Kunsthalle alebo Bibiany nedošlo k porušeniu ich zamestnaneckých práv.
Právnici s nami diskutujú aj naše kroky. Napríklad keď podávame hromadné pripomienky alebo v prípade zverejnenia spomínaného zvukového záznamu z Bibiany. Zatiaľ tieto diskusie prebiehajú pro bono, no ak podobné situácie budeme musieť riešiť roky, potom ich nemôžeme neustále riešiť na dobrovoľníckej úrovni.
Novú šéfku Bibiany kultúrna obec nepozná. S ministerkou ich spája Kittsee Čítajte Je ešte nejaká aktivita, ktorú považujete za dôležitú a ktorá možno na prvý pohľad uniká verejnosti?
I. R. V rámci Otvorenej Kultúry! sa veľmi snažíme spochybňovať to, ako sa súčasná vláda snaží rozdeľovať kultúru a aj ľudí na progresívnych a zaostalých, umenie na tradičné a súčasné. Tieto vyhrotené kategórie sú falošné a znovu odkláňajú pozornosť od skutočných problémov, s ktorými všetci zápasíme, a to bez ohľadu na to, či pracujeme v malej regionálnej galérii, alebo v nezávislom kultúrnom centre v hlavnom meste. Všetci a všetky denne čelíme systémovým problémom prekarizácie, personálnej a finančnej poddimenzovanosti, okrajovosti záujmu o umenie a kultúru.
Extrémna pravica, a nebojím sa povedať, že z môjho pohľadu do nej SNS v súčasnom zložení spadá, využíva presne tieto nástroje. Vedome vytvárajú kultúrne vojny, aby zneviditeľnili svoju neschopnosť riešiť podstatné problémy rezortu.
