Autor je dramatik a dramaturg.
Článok je súčasťou SME Národné, pravidelnej prílohy denníka SME.
Na prvej čítanej skúške hry Akcia B – rozprávanie o mlčaní, vychádzajúcej zo skvelej historickej práce Marianny Oravcovej Akcia B, v Modrom salóne SND som si pri drobnej autorskej spovedi neodpustil poznámku, že som chvíľu nad ponukou spracovať túto komplikovanú historickú „udalosť“ váhal.
Nie však z dôvodu nedostatku drzosti trúfnuť si aj na čosi také, skôr s otázkou pre seba samého: Ide len o moje vlastné vyčerpanie z minimálneho vplyvu umenia na spoločnosť po rokoch spracúvania historických tém alebo skôr o vyhorenie z permanentného tlaku vzopretia sa tejto krajiny otvorenej historickej sebareflexii?
Nielen na úrovni doku-materiálu, ale najmä potreby akejsi vzájomnej katarzie, zdieľanej očisty zoči-voči nie práve príjemným pravdám o historických zlyhaniach veľkej časti obyvateľstva tejto krajiny, cyklicky sa opakujúcich v zásadných spoločensko-politických otrasoch. Hanba, ktorá unaví.
Keď som sa však na spomínanú skúšku pripravoval, uvedomil som si, že až hĺbkové rešeršovanie a príprava na všetky divadelné hry či dramatizácie dotýkajúce sa historických tém mi umožnili ponoriť sa do jednotlivých období naozaj zodpovedne a až ich rozloženie v čase na čo najmenšie možné jednotky mi pomohlo definitívne porozumieť jednotlivým obdobiam. Mechanizmom, javom, konaniu ich predstaviteľov a možno dokonca občas s istotou nazrieť aj do skutočných motivácií ľudí, ktorí zlyhávali, kolaborovali, šírili zlo a nenávisť.
Mal som dokonca to šťastie, že jednotlivé zadania som dostával skoro chronologicky, no v chronológii opačnej. Tak som začal v rokoch deväťdesiatych príbehom Brežnevovej dcéry v rozpadajúcom sa sovietskom impériu (Červená princezná v Divadle Astorka).
V divadle sa vravieva, že mamička a režisér majú vždy pravdu, píše Ján Štrasser Čítajte Neskôr prišlo Slovo Válkovo (SND) a ponor do konca osemdesiatych rokov cez postavu geniálneho básnika a zároveň komunistického ministra kultúry, potom skok o dekádu nižšie v adaptácii skvelej knihy Jána Roznera Sedem dní do pohrebu (SKD Martin), následne znovu o čosi hlbšie do minulosti, päťdesiate roky a dramatizácia hlboko osobnej biografie Žo Langerovej Vtedy v Bratislave (Slovenský rozhlas a SKD Martin) a ďalší skok hlbšie – Já, Baťa (MD Zlín) a roky tridsiate, a potom Masaryk/Štefánik (MD Zlín a Divadlo Aréna) a kdesi najhlbšie príbeh o prvej žene Alberta Einsteina (Einsteinova žena – Divadlo Astorka), ktorý sa začínal kdesi na prelome 19. a 20. storočia.
“Každá ďalšia odpoveď objavená v minulosti pre prítomnosť otvorila novú otázku pre ďalšie pátranie v ďalšej minulosti.
„
A tak som podrobne preskúmal 100 rokov dejín cez nevyhnutne hlboké nazretia do histórie očami tých, ktorí v tých obdobiach žili, zaoberajúc sa ich životmi a svedectvami. Ak mi však s každou ďalšou prácou na každom ďalšom texte niečo dochádzalo čoraz viac a viac či skôr sa utvrdzovalo ako pasca na seba samého, bol to fakt, že každá ďalšia odpoveď objavená v minulosti pre prítomnosť otvorila novú otázku pre ďalšie pátranie v ďalšej minulosti.
Už vtedy som zreteľne cítil, že ak neobjavím nejakú novú kvalitu a ďalší zmysel, ktorý dejiny presiahne a vymaní ma z kolotoča klišé typu „jedine v minulosti môžem objaviť odpovede pre všetky prejavy prítomnosti, a teda odkrývať precedensy a chyby, aby sme ich mohli prestať opakovať“ (čo sa ukázalo ako príliš idealistická predstava zmyslu tejto umeleckej disciplíny), teda ak sa neoslobodím z ilúzie presvedčenia, že týmito urputnými ponormi do dejín som aspoň čiastočne prispel ku kultivovaniu našej spoločnosti, potom nastal čas s tým konečne prestať.
A prišiel rok 2009, môj desiaty rok v pozícii dramaturga Činohry SND, a presvedčenie, že tou ďalšou kvalitou môže (a musí) byť snaha porozumieť istému zvláštnemu mlčaniu v súvislosti s mnohými otázkami dotýkajúcimi sa udalostí v divadle u vtedy už de facto najstaršej hereckej generácie (D. Jamrich, J. Slezáček, L. Haverl, E. Krížiková, E. Vášáryová, V. Topinková, M. Huba, M. Labuda…).
Príbehy zranení, zlyhaní, osudov bez odpustení, ticha za zradami, smútok, všetko to nevyslovené, zamlčané, ale nepremlčané, „prázdny stred štruktúry“, ako by povedal profesor Marcelli, a hoci je „prázdny“, výrazne determinuje organizáciu pohybu okolo seba, život v mikrosvete divadla dokonale odrážajúci makrosvet našej spoločnosti mimo divadla.
Lukáš Brutovský v Činohre SND pripravuje autorskú hru Odliv: Pri písaní textu nemyslím na réžiu Čítajte Vymyslel som teda projekt vychádzajúci z osobných spovedí hercov, viedol som s nimi rozhovory, nahrával ich a veril, hlboko a naivne, že sa mi podarí čosi zásadné, čosi, čo malo presiahnuť istú všeobecnosť historického faktu a dotknúť sa konkrétnosti ľudského prežitku.
Mieru mojej naivity však otestoval zlom, keď zásahom nového vedenia SND boli zrušené všetky dramaturgie (nielen v činohre, ale aj v balete i v opere) a ja som zrazu stál pred divadlom ako pred nejakou čudnou mýtickou bytosťou, ktorá sa takejto (ne)historicky ľudskej osobnej katarzii vzoprela, vyškierala sa nám do tvárí a priniesla rozhodnutie nejsť ďalej, nepokračovať a vzdať sa tejto neskromnej ambície.
Martin Huba (Jozef L., Albert L.), Daniel Žulčák (Samo), Michaela Trokanová (Ester), Zuzana Kocúriková (Anna L.) v inscenácii hry P. Pavlaca Akcia B - rozprávanie o mlčaní (zdroj: Robert Tappert)Neprešli však ani dva roky a vďaka nádhernej práci na knihe Žo Langerovej Vtedy v Bratislave (rozhlasová verzia a neskôr inscenácia v SKD Martin) mi došlo niečo celkom iné, že tá kvalita spočíva v čomsi oveľa menej nápadnom, oveľa menej trúfalom a oveľa menej „erbovom“… Pri práci na dramatizácii som totiž osobne spoznal dve „postavy“ z tejto knihy, Žofiine dcéry (Táňu Langerovú a Zuzku Lonskú), a nasledovala najosobnejšia možná spoločná katarzia cez slzy, ktoré boli i výčitkou, i vďakou zároveň.
Ak by som parafrázoval Tánine slová, rozprávala o zbúraní múrov zabudnutia, ktoré si ako obranu pred bolesťou postavili okolo hrozných zážitkov z päťdesiatych rokov… Videli samy seba na javisku, a hoci všetka tá bolesť nezmizla, zrazu mohla ostať tam. Na javisku. Aspoň kým sa dívali.
Martin Huba (Jozef L., Albert L.), Zuzana Kocúriková (Anna L.) v inscenácii hry Akcia B - rozprávanie o mlčaní (zdroj: Robert Tappert)Priateľstvo, ktoré mi táto „práca“ priniesla, je z tých najvzácnejších a trvá dodnes. A potom prišiel Já, Baťa v Zlíne a priamy kontakt s potomkami Jana Antonína Baťu, rovnako silný a oslobodzujúci, a potom Slovo Válkovo v SND a rozhovory s Mirkou Vallovou, Válkovou dcérou, a potom ďalšie a ďalšie, intímne, osobné, hlboké…
Nie, nie je história bez človeka a zároveň žiaden človek nie je mimo dejín. Tie nikdy nie sú pozadím, sú do nás vrastené. A tak sa pokus o rozprávanie príbehu tisícov ľudí vyskladaný do jedného jediného (Akcia B – rozprávanie o mlčaní), pokus o prerušenie mlčania, vytvorenie mosta naprieč generáciami môže stať rovnako novým zmyslom a novou kvalitou. Chcem tomu veriť. Fakt je, že bytostná únava je na konci ešte väčšia. A zmysel? Odpoveď je už dávno mimo mňa.
