Článok je súčasťou SME Národné, pravidelnej prílohy denníka SME.
Marianna Oravcová, veľvyslankyňa, pôsobila ako historička filozofie na Ústave filozofie a sociológie SAV, bola členkou Slovenského helsinského výboru a v roku 1993 vstúpila do diplomatických služieb.
Vo svojej publikácii Akcia B (ÚPN 2020, 2022) zmapovala dôležité udalosti päťdesiatych rokov, keď sa komunistická strana zbavila nepohodlných občanov a násilne ich vysťahovala z veľkých miest a najmä z Bratislavy do okrajových regiónov a zlých životných i pracovných pomerov.
Bola to jedna z mnohých násilných udalostí, ktorá zasiahla do slobody občanov. Obeťami tejto akcie sa len v Bratislave stalo takmer 700 rodín. Prišli nielen o byty, ale najmä o budúcnosť a o možnosť prežiť dôstojne vlastný život.
Tvorcovia pracovali pri vzniku inscenácie s vaším výskumom, ktorý ste spracovali v knihe s rovnomenným názvom Akcia B. Kde a prečo sa začal váš osobný záujem o tému Akcie B?
Myšlienka spracovať tému vysťahúvania ako jednu z perzekúcií, ktorú sa Komunistickej strane Slovenska a ŠtB podarilo uskutočniť tak dôkladne, že takmer úplne vypadla z pamäti spoločnosti i historiografie, vznikla počas môjho pôsobenia členky Slovenského helsinského výboru (SHV) v oficiálnej delegácii na konferencii OBSE venovanej ľudskej dimenzii v júni 1990.
Po návrate som ju preniesla na pôdu SHV, urobila prvý archívny výskum, publikovala prvé štúdie. Nasledovali legislatívne iniciatívy, pomoc postihnutým v záujme ich rehabilitácie a odškodnenia.
Ako dlho sa témou Akcie B zaoberáte? Je to už uzavretá – spracovaná, popísaná téma?
K téme som sa vrátila vo forme monografie Akcia B až takmer po 30 rokoch, kniha vyšla v roku 2020. Z hľadiska archívneho výskumu je Akcia B viac-menej uzavretá, aj keď čaro práce v archíve spočíva aj v tom, ako archívny materiál vťahuje bádateľa hlbšie a hlbšie do minulosti a odkrýva mu nové, aj neočakávané súvislosti.
Mala by som však ešte spracovať do knižnej podoby spomienky detí (dnes už ľudí okolo osemdesiatky) rodín, ktoré boli vysťahované v Akcii B, ale aj skôr v rámci tzv. očisty Bratislavy, ktorú uskutočňoval Daniel Okáli ako povereník vnútra v období od jesene 1948 do jesene 1949, alebo sa stali obeťami vysťahovania, ktoré z vlastnej iniciatívy paralelne s Akciou B vykonávali snaživí komunisti v niektorých malých mestách, napríklad v Ilave, Trnave či Trenčianskych Tepliciach.
Akcia B bola totiž jediná, ktorej obeťou boli aj deti – menovite uvedené na rozhodnutiach o prikázaných pobytoch, vylúčené zo školy a ďalšieho štúdia, a tak ich život bol rovnako vykoľajený ako život ich rodičov a niekedy aj starých rodičov.
Dejiny ako hlavná postava. Peter Pavlac píše o hre Akcia B v Činohre SND Čítajte Udalosti spojené s Akciou B sú dodnes verejnosti málo známe. Násilné vysťahovanie časti obyvateľov Bratislavy a nemožnosť ich návratu do pôvodného života a profesií je bolestným zásahom do života jednotlivca i mesta. Dalo by sa opísať, čo bolo skutočnou podstatou Akcie B?
Akcia B bola len jedným typom perzekúcií po tom, ako komunistická strana uchopila moc vo februári 1948 a začala uplatňovať svoju ideológiu triedneho boja. Najprv sa zmocnila štátu politicky, vzápätí ekonomicky a potom sa už len musela vyrovnať s „bývalými ľuďmi“ – triednymi nepriateľmi.
Teória, vlastne skôr fikcia zostrovania triedneho boja, zameraná na vnútorného nepriateľa, legitimizovala revolučné postupy, ktoré zvyčajne sprevádza násilie. Na základe svojvoľných straníckych rozhodnutí občania napĺňali ideologickú kategóriu triedneho nepriateľa, ktorý a priori škodí budovaniu ľudovodemokratického zriadenia.
Lakonickým rozhodnutím, za ktorým bol občanovi utajený premyslený mechanizmus, boli bez obvinenia, bez súdu zbavení strechy nad hlavou i zamestnania a nútene presťahovaní na určené miesto a tam zaradení na nútenú manuálnu prácu.
Čo je tým poznaním, ktoré by malo zostať pre dnešnú spoločnosť v pamäti? Akú stopu zanechala Akcia B v dnešnom človeku? Kde možno dodnes vidieť rezíduá?
Každý revolučný zásah, a ten býva zvyčajne násilný, nesie so sebou veľa, príliš veľa deštrukcie. Čo znamenala Akcia B pre tie stovky rodín a tisícky ich členov, sa nedá vyčísliť, často dokonca ani vyjadriť, a tak sprostredkovať ich osudy, ktoré pri čítaní dokumentov defilujú ako dlhý zástup postáv rozsiahlej drámy. Každá tragická sama osebe. Bezmocná, vykoľajená. Preto je také dôležité snažiť sa o nich hovoriť. Nemlčať a nezabúdať.
Rezíduá? Tie vidno všade na charaktere mesta a na vzťahu k nemu. Vysťahúvanie v tomto rozsahu jednoducho rozkladalo mestotvorné štruktúry a ničilo jeho hodnoty. Tzv. zužovanie obytnej plochy znehodnocovalo väčšie byty, propagované rovnostárstvo nevytvorilo podmienky na všeobecnú kultiváciu, nomenklatúra a silové zložky sa kastovníckym spôsobom zmocnili výhod, ktoré mesto poskytovalo, a podobne.
A keď z mesta zmiznú jeho štruktúry – spoločenské, kultúrne, hodnotové či stavebné a architektonické, zákonite sa vytráca aj historická pamäť a vzťah k nemu. To znamená málo rešpektu, vo všeobecnosti nízky stupeň poznania, zato ustavičné pudenie k novým a novým zásahom, zriedka šťastným a ešte zriedkavejšie dotiahnutým do konca. Možno našťastie.
Všetky tieto procesy a najmä ich manká sa pevne a natrvalo zapísali do vývoja sociálnej i urbánnej štruktúry Bratislavy a my odvtedy znášame ich negatívne dôsledky.
Martin Huba (Jozef L., Albert L.), Daniel Žulčák (Samo), Michaela Trokanová (Ester), Zuzana Kocúriková (Anna L.) v inscenácii hry P. Pavlaca Akcia B - rozprávanie o mlčaní (zdroj: Robert Tappert)Boli obete Akcie B niekedy naozaj dostatočne odškodnené? Ako sa s tým vôbec dokázali vyrovnať? Zvládli sme my ako spoločnosť vyrovnať sa s takýmito krivdami minulosti?
Nie, nezvládli. Štát namiesto toho dal za Akciou B postupne tri hrubé čiary. Viac sa ani nedalo, lebo moc v štáte je rozdelená na tri zložky. Prvú hrubú čiaru dala legislatíva, keď SNR prijala novelu zákona v neprospech postihnutých, ktorá im kládla podmienky, ktoré jednoducho nemohli splniť.
Druhú hrubú čiaru urobila exekutíva, keď ministerstvo vnútra vyžadovalo od postihnutých dokázať napríklad zaradenie na nútenú prácu rozhodnutím vtedajších povereníctiev, ktoré – ako dokázali archívne materiály – ich však nevydávali, a ministerstvo financií v standby mode bolo pripravené riešiť každý problém ďalšou novelizáciou v zmysle šetrenia na odškodnení.
A tretiu hrubú čiaru vykonali súdy, ktoré svojím rozhodovaním znemožnili nastolenie spravodlivosti. Skrývali sa za pozitivistický, jazykový výklad, neochotné vidieť zmysel právnej normy, a nepriznávali postihnutým odškodnenie či navrátenie napríklad domu. A pritom uznanie pravdy na súde bolo poslednou šancou štátu dať postihnutým satisfakciu a spoločnosti gesto vyrovnania sa s minulosťou.
