Bol poľský žid a extrémista. Pred obžalobou z vraždy dvoch žien sa bránil nezvyčajne drzým sposôbom

Bol to poľský žid, revolucionár, ľavicový extrémista obžalovaný z vraždy dvoch zamestnankýň parížskej lekárne.

Jeho súdny proces pritiahol pozornosť intelektuálnej a umeleckej elity, robil starosti právnikom a hneval policajtov. Nech bol ich postoj voči nemu akýkoľvek, fascinoval ich. Tým, aký bol výbušný, ako formuloval vety na súde a aké mal nezvyčajné argumenty, keď sa obhajoval.

Som nevinný, lebo som nevinný, hovoril Pierre Goldman.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Lekári mu zakázali pohľad do zrkadla. Z oka som mal vajce na mäkko, píše Rushdie o traume z útoku Čítajte 

V sedemdesiatych rokoch minulého storočia mu hrozil trest smrti. Francúzsky režisér Cédric Kahn o ňom nakrútil celovečerný film Prípad Goldman bez toho, že by vedel, či dvojnásobnú vraždu spáchal, alebo nie. Nevedel to ani herec, ktorého obsadil do titulnej úlohy, nevedeli to ani komparzisti, ktorých usadil na miesta určené pre verejnosť.

Nikto to nikdy nevedel. Nevedel to vtedy, nevie to ani teraz.

No filmová rekonštrukcia, pri ktorej Kahn vychádzal zo všetkých dostupných dokumentov, je neobyčajnou príležitosťou dostať sa do kože sudcov a čeliť zodpovednej úlohe: vyniesť rozsudok v mimoriadne nejasnom prípade.

Je absurdné súdiť ma podľa morálky, vravel

Pierre Goldman nebol súdený len za vraždu, ale aj za viaceré lúpeže a nelegálne držanú zbraň. Všetko sa udialo s malým časovým odstupom, v zime 1969 a 1970. Na to, že zabíjal, nebol žiadny dôkaz, no polícia našla viacero svedkov, ktorí vypovedali, že ho v lekárni videli a videli aj to, ako strieľal.

Sudca sa chcel ponoriť hlbšie do jeho osobnosti, pýtal sa na jeho detstvo, dospievanie, bol ochotný dať slovo tým, ktorí s ním boli v blízkom vzťahu a obhájili by jeho morálny profil.

Čo to s tým má spoločné? pýtal sa súdu. Som nevinný, lebo som nevinný.

Film Prípad Goldman je celý nakrútený v súdnej sieni, s výnimkou úvodnej scény situovanej do kancelárie jeho obhajcov. Kahn mal k dispozícii tri kamery a obraz skladal prestrihávaním záberov na publikum, žalobcov, obhajcov, sudcu a obžalovaného.

Hoci bol značne limitovaný jednotou priestoru, času a deja, dynamika rozprávania tým nijako netrpí. Veľkú zásluhu má na tom Arieh Wortalter v hlavnej úlohe. V podstate vo filme hovorí len občas, no jeho intenzívny pohľad, tonus v tvári i tele majú v sebe magickú silu.

To, ako vymodeloval človeka súčasne presvedčivého i neprebádateľného, je príkladom veľkej hereckej lekcie.

Z filmu Prípad Goldman. Proces bol búrlivý. (zdroj: FILMTOPIA)

Súdny proces – súboj argumentov

Viacerých svedkov procesu pravdepodobne zaskočilo, ako sa Pierre Goldman bez komplexov priznal k lúpežným prepadnutiam. Som revolucionár, v tomto systéme nechcem byť zamestnaný, ale mal som vysoký životný štandard – nejako sa teda k peniazom dostať musím, hovoril.

Mimochodom, nejakú drobnú hospodársku kriminalitu možno spáchal aj v obchodoch Československa, pretože tu istý čas trávil počas Pražskej jari.

Goldman bol presvedčený, že ani toto nemôže byť pohoršujúca okolnosť. Svojou pozíciou si bol dokonca dostatočne istý na to, že chcel svojich obhajcov vyhodiť. Myslel si, že by to zvládol sám.

Hlavný obhajca ho musel presviedčať, aby to radšej nechal na profesionálov. Je iné formulovať svoje argumenty písomne, v pamätiach, či v kine, a iné je stáť voči odporcom a svedkom, ktorí majú iný názor a konfrontujú ho v reálnom čase.

Pre Cédrica Kahna bolo práve toto podstatné. Film Prípad Goldman je strhujúcim súbojom myšlienok a expertov na rečnícke umenie. Zároveň je to sociologicko – filozofická štúdia toho, čo formuje úsudok tých, čo sa stávajú súčasťou kriminálneho prípadu a musia, alebo chcú zaujať voči obžalovanému postoj.

Nie je to len priama skúsenosť alebo pamäťová stopa, ktorú z nej majú, ale povaha, racionalita, emocionalita, ideologická príslušnosť, obavy, prípadne rovno strach. O tom, ako do debaty vstupovala politika a atmosféra v spoločnosti, asi ani netreba hovoriť.

Byť vinný a nevinný

Režisér Kahn to síce nijako neakcentuje, ale v súdnej sieni medzi verejnosťou sedeli aj také mená, ako bola herečka Simone Signoret a filozof Régis Debray, a jeho knihu čítali Jean Paul Sartre či Françoise Sagan. Patrili k tým, čo mali podozrenie, že prípad Goldman má politické, respektíve rasistické podfarbenie.

Niektorí svedkovia sa o tom dokonca rozhodli vypovedať priamo na súde, čo vyvolalo nemálo vzrušenia. Francúzska spoločnosť vtedy nebola veľmi zvyknutá na to, že sa prisťahovalci vzoprú súdu či polícii.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Režisér filmu Modlitba: V živote som sa ani raz nepomodlil Čítajte 

Pri každom filmovom projekte tvorcovia zvažujú, aký je jeho potenciálny zásah a či sa s jeho príbehom môže dostatočne kritická masa identifikovať. Cédric Kahn sa v tomto prípade nemusel príliš trápiť tým, aby bol z tejto súdnej debaty moderný diskurz.

Do historických dialógov a argumentov nepotreboval vkladať nič nové ani súčasné. Pozoruhodné, úderné a presvedčivé sú výstupy a záverečné reči obžaloby aj obhajoby. A najmä, neobyčajne zrelé slová vyslovoval samotný Goldman, ktorý sa rovnako pozeral tak na diskrimináciu, ako aj na pozitívnu diskrimináciu.

Nechcel, aby do jeho procesu vstupovala ani jedna, ani druhá. Keď hovoril, že je nevinný, lebo je nevinný, chcel tým zároveň povedať, že to platí aj naopak. Človek je vinný, lebo je vinný.

Rozvášnená a rozdelená spoločnosť to však nie vždy dokáže prijať.