Článok je súčasťou SME Národné, pravidelnej prílohy denníka SME.
Ich prítomnosť na predstaveniach spevákov aj hercov veľmi upokojuje. Vedia totiž, že ak sa hocičo stane a vypadne im text, bude im mať kto pomôcť.
A kým v činohre a opere by ich najradšej vyvážili zlatom, v balete ich práveže vôbec nepotrebujú. Áno, tipujete správne, reč je o šepkárkach – povolaní, ktoré patrí k najdôležitejším zákulisným divadelným profesiám.
Každú zmenu treba zaznamenať
Šepkárku Činohry SND Danu Kurillovú sme zastihli krátko pred kostýmovou skúškou novej inscenácie, ktorá bude mať v Štúdiu premiéru po Veľkej noci. Dlhé roky pracovala ako vedúca produkcie spravodajstva v Slovenskej televízii, bola tiež tajomníčkou v divadle Aréna a neskôr viedla divadlo Ludus. V Slovenskom národnom divadle hercom našepkáva približne dva roky.
„Momentálne pracujeme s výborným textom režiséra Lukáša Brutovského. Hra sa volá Odliv a spracováva súčasnú, veľmi aktuálnu tému odchodu inteligentných ľudí zo Slovenska. Musím povedať, že sa mi veľmi páči tento text, je výborný. Pre hercov je však náročný, pretože ide o dlhé monológy. Každý herec príde na javisko, odhovorí svoj text a odíde a to je oveľa náročnejšie ako dialógy. Ale sú to vynikajúce texty,“ hovorí Dana.
Kým sa herci prezliekli do kostýmov, mala na nás ešte chvíľu čas. Inak ako šepkárka nemôže chýbať na žiadnej skúške.
„Bežne sa totiž počas celého skúšobného procesu upravujú texty. Niekedy si ich upravuje herec sám, inokedy zase režisér povie: toto vynecháme, toto sa povie inak a podobne. Naša práca na inscenácii sa začína so spustením skúšobného procesu, človek musí byť na každej skúške, aby mal istotu, že má text, ktorý sa aj hrá. Všetky zmeny si musíme zaznačiť,“ približuje Dana a dodáva, že najviac práce majú šepkárky v činohre počas prvých aranžovacích skúšok.
„Máloktorý režisér chce, aby mali herci na aranžovacích skúškach v rukách scenáre, no zároveň ešte nevedia poriadne celé texty. Vtedy im ich nahadzujeme a tým sa ich herci aj učia. Niektorí sa možno lepšie naučia svoje repliky takto, ako keď večne hľadia len do písaného textu,“ vraví šepkárka.

Stačí jedno slovo
Ona alebo jej ďalšie tri kolegyne potom, prirodzene, nemôžu chýbať ani na žiadnom predstavení. Sústredene sledujú predstavenie a text, aby v pravý čas mohli rýchlo zareagovať a našepkať hercom zabudnuté repliky. Aj vy sa pýtate, ako zistia, že niekto práve potrebuje pomoc?
„Vidieť to na človeku,“ hovorí Dana, „zneistejú im oči. Asi tak by som to opísala, ale to vidíme zrejme iba my. Vtedy presne viem, že stačí nahodiť jedno slovo.“
Stačí jedno slovo? Čudujeme sa, no Dana nás ubezpečuje, že stačí. Svoje tajné miestečko v divadle potrebujú šepkárky mať skryté pred zrakmi divákmi, no tak, aby dovideli, čo sa deje na scéne. Vo veľkej sále sedia v portáli pred inšpicientom, v Štúdiu na boku javiska za závesmi. Stalo sa však, že už sedeli aj v hľadisku s baterkou v ruke.
Ak ste ich ešte nevideli ani nepočuli, znamená to, že si svoju prácu robia najlepšie, ako sa dá. Dana však hovorí, že sú aj predstavenia, ktoré sa zaobídu úplne bez jej pomoci.
Prítomnosť šepkárky na predstavení je však nevyhnutná, často najmä pre pokoj hercov, ktorí tak vedia, že im má kto kryť chrbát.
„Psychická opora je pre hercov veľmi dôležitá, často nám šepkárkam pred začiatkom predstavenia povedia, že, aha, si tu? No tak je dobre,“ vraví Dana. Pritom však hneď dodáva, že na javisku vo veľkej sále by ju v istých scénach ani nemali šancu počuť.
„To javisko je také obrovské, že pokiaľ sú ďaleko odo mňa, musela by som to zakričať. Alebo by herec musel prísť blízko ku mne. A to si neviem úplne predstaviť, že by opustil mizanscénu, ktorú práve má, a prišiel by ku mne. Tam je potom veľmi dôležité, aby si herci vzájomne pomohli sami,“ vraví šepkárka. Náročné sú podľa nej hry, v ktorých majú herci dlhé monológy, no špeciálnou kategóriou sú veršované texty. Taký je napríklad Shakespearov Macbeth.
„Verš musí byť dodržaný, tam si herci nemôžu vymyslieť ani slovo. Stáva sa, samozrejme, že improvizujú, ale pri úplne iných hrách. Najviac improvizujú pri komédiách, tam aj od začiatku do konca. Závisí to aj od toho, ako sa baví publikum, a podľa toho sa improvizuje,“ usmieva sa Dana.

V opere treba vedieť aj čítať partitúry
Z činohry sa presúvame do opery, kde na nás už čakajú dve príjemné dámy. Eva Balážová a Natália Mozerová šepkársku prácu robia už desaťročia. Už po pár slovách je jasné, že v zákulisí opery neexistuje stereotyp. A že obe dámy aj po dlhých rokoch táto práca nesmierne baví.
„Na Slovensku nemáme celkom správny výraz pre našu profesiu – slovo šepkárka našu prácu úplne nevystihuje. Šepkárka čaká, kým niečo vypadne, a nahodí text. V opere je asi výstižnejšie používať slovo suflér/suflérka. To je ten, ktorý ustavične nahadzuje text, čo robíme aj my,“ objasňuje na úvod Eva.
V opere je práca suflérky oproti činohre oveľa komplexnejšia, keďže do nej okrem textu vstupuje aj hudba. Suflérky preto musia mať hudobné vzdelanie. A keďže texty opier sú v cudzích jazykoch, dôležitá je aj ich lingvistická výbava.
„V tom je to náročné, že musíte čítať noty. A to sa, samozrejme, nedá bez toho, že by ste mali radi hudbu a vôbec operu. Musíte mať k tomu vzťah a tiež musíte ovládať notový materiál z technickej stránky. Zároveň musíte ovládať jazyky, teda aspoň minimálne dokázať správne čítať, naštudovať si výslovnosť, aby bolo jasné, čo hovoríte, a sólista, ktorý to potrebuje, aby to zachytil v správnej podobe,“ približuje Natália.
„Okrem dobrej orientácie v klavírnom výťahu partitúry opery a ovládania správnej výslovnosti textov je pri tejto profesii dôležitý vyšší hlas, respektíve schopnosť používať vysoký register pri exponovanych častiach opery, pretože často treba prekričať hutný orchester. Preto sú suflérky väčšinou ženy,“ dopĺňa Eva.
Ona sama je s hudbou zžitá odmalička. Vyštudovala akordeón a spev, vyučovala na základnej umeleckej škole a roky pôsobila ako zborová speváčka. Najskôr na Novej scéne a neskôr v Opere SND. Keď sa rozhodla z javiska zísť do zákulisia a sadnúť si za suflérsky pult, mnohí sa jej čudovali. Začiatky v tejto profesii podľa nej neboli ani zďaleka ľahké.
„Mala som vtedy obdobie, že som potrebovala zmenu, a v Opere SND práve súrne potrebovali novú suflérku. Tak som si povedala, že to vyskúšam – veď som speváčka, hrám na hudobnom nástroji, viem jazyky, tak prečo by som to nedokázala? Ale také jednoduché to nebolo. Zo začiatku sa stalo aj to, že som išla domov s plačom, bolo to veľmi náročné,“ opisuje začiatky Eva.
„Po nociach som sa učila texty, bolo toho veľa, nevedela som, ktorú partitúru si mám skôr zobrať domov. Na skúškach bolo treba kričať, na predstaveniach nebyť príliš hlučná. Veľa vecí ma na tejto profesii prekvapilo, ale postupne som sa udomácnila a aj si na mňa zvykli. Nový, neskúsený šepkár, samozrejme, nie je veľmi obľúbený. Približne dva roky som sa učila celý repertoár, no a teraz je to už devätnásť rokov, čo robím túto prácu,“ dodáva s úsmevom.

Aj dve naraz
Ešte dlhšie, už vyše tridsať rokov, napovedá spevákom zabudnuté texty Natália. K zákulisiu divadla mala vzťah už od malička.
„Môj otec bol operný spevák a často ma so sebou brával do divadla. Milovala som to prostredie. A keď som raz videla inzerát v novinách, že SND hľadá šepkárku, tak som si povedala, prečo nie? Je to niečo úplne iné, ako robí väčšina ľudí, a mohlo by to byť zaujímavé, zároveň budem v kontakte s umeleckým prostredím. Teraz môžem povedať, že som sa v tom našla. Človek to robí, lebo to má rád, nie je to žiadna zlatá baňa, to si povedzme na rovinu. Je to veľmi dynamická práca, pestrá a veľmi príjemná,“ približuje Natália.
Podobne ako v činohre, aj v opere sa ich práca začína už počas skúšobného procesu. Ale často si prácu berú aj domov.
„V našej profesii je veľmi dôležitá domáca príprava nového titulu. Ešte pred začatím režijných skúšok je nutné osvojiť si text aj hudbu pomocou nahrávok tak, aby sme hneď od prvých skúšok navádzali sólistov na správny text, aby sa zbytočne nemuselo zastavovať a plynule sa mohli skúšať aj väčšie celky,“ vysvetľuje Eva.
Operné suflérky sú počas predstavení skryté v portáli pred inšpicientským pultom. Keďže obsluhujú celé operné javisko, ktoré je v novej budove SND ešte väčšie ako javisko vo veľkej činohernej sále, stáva sa, že sú na predstavení aj dve – každá na jednej strane.
„Pri debutoch, na premiérach alebo keď máme záskoky, bývame na predstavení dve. Prípadne pri veľkých operách, ako je napríklad Svätopluk – tam sme tiež dve. Inak musí jedna obsiahnuť veľké javisko sama až na druhú stranu. Vtedy je ťažké nastaviť hladinu hlasitosti, aby nás speváci počuli aj cez orchester a v hľadisku nás nepočuli,“ hovorí Eva.

Niekedy sa pomôcť nedá
Podobne ako v činohre, aj operné suflérky už poznajú domácich sólistov natoľko, že vedia odhadnúť, kedy majú problém. Na predstaveniach musia byť stále v strehu a aj predvídať.
Navyše hudba ustavične plynie a na nikoho nečaká. Zaváhania sa netolerujú, preto suflérky musia napovedať texty pre istotu počas celého predstavenia.
„Existuje tichá dohoda, že keď speváci nevedia, ako ďalej, pozrú sa na nás alebo sa k nám priblížia. Nepríjemné je, keď už vypadnú, pretože poznať, že to zachraňujeme. Preto je lepšie, keď priebežne nahadzujeme začiatky viet – stačia prvé dve slová každej frázy,“ vysvetľuje Eva prácu počas predstavení.
„V tejto profesii treba mať šiesty zmysel a byť viac ostražitý. Pamäť jednoducho nie je perfektná, a aj keď sú vždy všetci pripravení, môže sa stať, že nejaký sólista je zrazu viac pod stresom alebo je menej vyspatý a vtedy pamäť zlyhá. Snažíme sa, aby sme boli na tieto situácie pripravené a aby sme im vedeli pomôcť. Je dobré, že inscenáciu poznáme od začiatku, a tak vieme, kde sú slabšie miesta,“ približuje Natália.
A aj keď suflérky často pomôžu, divadlo prináša aj situácie, keď sa to nepodarí.
„Opera je špecifická aj tým, že speváci sa môžu pomýliť aj hudobne. Stáva sa to, keď sa viackrát opakujú hudobné variácie. Niekedy, keď spievajú po dlhšej odmlke, je osvedčené pridať aj malý pohyb ako pripomienku pred nástupom. Ak spievajú striedavo viacerí sólisti a sme na dohľad, snažíme sa k textu pripojiť vždy aj pohľad. Našich spevákov už tak poznáme, že niekedy viem, že prichádza problém, už podľa toho, ako spievajú. Ale keď niekto dostane veľké okno, bohužiaľ, vtedy nepomôžeme. Stalo sa, že som aj spievala a nepomohlo,“ dodáva Eva.

Nikdy nevedia, čo sa môže stať
Aj operní speváci majú rôzne požiadavky. Niektorých šepot suflérok na javisku vyrušuje, iní ho priam vyžadujú.
„Niekto je zvyknutý, že mu to pomáha, niekto zase nechce byť rušený a máme zasiahnuť len vtedy, keď mu vypadne text,“ hovorí Eva.
„Jeden slávny spevák mi raz vyslovene povedal, že si to neželá. No a bolo predstavenie, spievali dueto, zhodou okolností blízko pri mne, a on zrazu na mňa tak pozrel, až som sa úplne zdesila, čo mám robiť. A veru mu aj dobre padlo, že som mu text nahodila. Potom sa mi aj poďakoval,“ dodáva Natália.
„Speváci tiež vopred nevedia, čo sa môže stať na predstavení. Niekedy si myslia, že sú si istí, ale stane sa. Veď sme len ľudia, nie stroje. Operní sólisti to majú náročné, musia byť pripravení reagovať na rôznorodé situácie. Zrazu sa im udeje niečo s kostýmom alebo partner na javisku sa inak pohne a text jednoducho vypadne. Aspoň v nás majú istotu, že im niekto pomôže,“ dopĺňa Eva.
Obe suflérky sa zhodujú, že ich práca je najnevďačnejšia práve vtedy, keď sa ich pomoc nevydarí. Keď však situáciu zachránia a speváci im aj poďakujú, je to vraj pocit na nezaplatenie.
„Práca v tíme je zaujímavá, vždy prídu noví inšpiratívni režiséri, dirigenti, speváci. Je to stále niečo nové. Niektoré diela si dokonca tak obľúbime, až sa na ne vyslovene tešíme. Potom, keď niektorý titul odchádza do derniéry, je nám za ním aj ľúto,“ vraví Eva.
„Rusalku môžem počuť aj stokrát a vždy sa pri nej dojmem, aká je to nádherná hudba. Naozaj sú tituly, ktoré ma nikdy neomrzia. Ľudia sa menia, produkcie sú nové, je to veľmi pestré povolanie. Zároveň mi vyhovuje, že pracovný čas nie je od deviatej do piatej, ale raz robíme doobeda, potom zas večer, nie je to vôbec rutinná práca,“ uzatvára Natália.