Sme už naozaj také svine? Po obetiach, ktoré za sebou nechávame, aj necitlivo šliapeme

Hudobníkovi Adamovi visí nad pracovným stolom obraz mladej ženy. Pochádza z obdobia rokoka a ak ním chcel autor vystihnúť chvíľku erotického vzrušenia a zmyselnosti, urobil to veľmi decentne.

Adam ho zdedil po starých rodičoch a dlho mu neprikladal veľkú pozornosť. Vnímal ho povrchne, ako rekvizitu. Pozorne sa naň zadíval, až keď ho začali trápiť finančné problémy.

Adam je najnovším hrdinom, ktorého po desaťročnej pauze prináša do kín slovenský režisér Miloslav Luther. Vo filme Spiaci účet ho predstavuje ako muža presne na pomedzí bezstarostnej mladosti, keď je čas pokúšať sa aj o nereálne sny, a dozrievania, keď už treba zodpovedne myslieť na budúcnosť.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Bol poľský žid a extrémista. Pred obžalobou z vraždy dvoch žien sa bránil nezvyčajne drzým sposôbom Čítajte 

To do jeho života a vzťahu s racionálnejšou Helenou vnáša napätie. Obaja vedia, že by im pomohlo, keby sa usadili a vychovávali dieťa vo vlastnom byte, no na taký krok vpred nemajú peniaze.

Preto sa raz Adam zahľadí na obraz a zvesí ho. Keď sa chce pozrieť na jeho autorstvo a zistiť hodnotu, vypadne z neho čiernobiela fotografia esesáka so záhadným kódom na zadnej strane.

Je to azda číslo z koncentračného tábora?

Rodinná história zaťažená zločinmi

Spiaci účet sa začína ako moderný príbeh zo súčasnosti.

Pôsobí sviežo napriek tomu, že je zovretý v pôdoryse, v ktorom sa pohybuje len niekoľko postáv. Okrem Adamových rodičov a jeho tety sa v niektorých situáciách vyskytuje kamarát David, ktorý ani príliš neskrýva, že je Helenin nápadník.

Vďaka nemu sa hlavná línia filmu občas vychýli zo smeru a rozvíja sa v nej aj iný element, ako je dedičstvo. Okrem toho, David je galerista, takže plní aj funkčnú úlohu znalca umenia.

S touto časťou príbehu kontrastujú flashbacky z druhej svetovej vojny, keď obraz mladej ženy menil majiteľa. Objasňujú jeho pôvod a popri tom aj vzťahy v Adamovej rodine.

V nich, na rozdiel od sekvencií zo súčasnosti, prevažuje ťažkopádnosť dobovej atmosféry, čo ešte zvýrazňuje toporný prejav väčšiny hercov a dialógy, ktoré znejú, ako keby boli recitované, nie prirodzene vyslovené.

Zaujímavé je, že ani v týchto častiach nemá Luther, režisér Spiaceho účtu aj jeho scenárista súčasne, problém vtiahnuť svoje publikum do deja.

Príbeh Adama a príbeh jeho starých rodičov tvoria komplementárne detektívne linky, aj vďaka jednej, aj vďaka druhej sa čoraz ostrejšie formuje rodinná história zaťažená dramatickými osudmi a menšími i väčšími zločinmi.

Dejinný kontext je vo filme načrtnutý úsporne, ale pomerne pôsobivo. Na zhmotnenie násilia nebolo treba nakrúcať scény, kde sa vo veľkom zabíjalo alebo posielalo do plynu, ho cítiť z každej situácie, keď sa do kontaktu dostávali Židia, arizátori a úradníci, ktorí nacistické zločiny procesovali.

Vďaka tomu môže úderne a hlučne zapôsobiť aj jedna krátka veta: To sme už naozaj také svine?

Vo filme Spiaci účet sú flashbacky z minulosti. (zdroj: Continental film)

Hrubá sila a vyššia citlivosť

Miloslav Luther sa rád vracia k témam, ktoré nemá Slovensko úplne vyriešené, do istej miery preto, že časť verejnosti to nechce.

Adam je príkladom rodiny, kde sa o skúsenosti z holokaustu a zo spojenia s nacizmom nehovorilo, a tak sa mohlo stať, že prijatie zodpovednosti za vedomé i nevedomé omyly sa prenieslo na generáciu, ktorá sa od toho všetkého už cíti odpojená a nemá pocit, že s tým má niečo spoločné.

Z hereckého prejavu Richarda Autnera (Adama) a Dominiky Morávkovej (Helena) alebo aj Františka Kovára (v úlohe Adamovho otca) je zrejmé, že by morálnu dilemu, ktorej sa pátraním po minulosti vystavia, uhrali, aj keby bola rozohraná viac a hlbšie.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Lekári mu zakázali pohľad do zrkadla. Z oka som mal vajce na mäkko, píše Rushdie o traume z útoku Čítajte 

Lenže, ich príbeh sa skončí takmer v rovnakej chvíli, ako sa ich neznáma minulosť vyjasní, takže už na to nie je čas.

Podarilo sa však iné. Vďaka niekoľkým vedľajším postavám, ktoré sa v príbehu sporadicky objavia bez toho, že by na to režisér kládol dôraz, sa do Spiaceho účtu dostáva humanistický komentár toho, aká rôznorodá spoločnosť sme.

Konkrétne, aký rôzny postoj či úctu máme k obetiam, ktoré sme na ceste za slobodou a prosperitou za sebou nechali.

Niekto si ich uvedomuje do poslednej živej bunky a niekto po nich necitlivo šľape, oslobodený od starostí, na akú posvätnú pôdu vstupuje. Ak sa naň niekto zo správnej perspektívy zadíva, príbeh tajomného obrazu by mohol prispieť k tomu, aby hrubú silu nahradila vyššia citlivosť.