Mladej žene príde počas koncertu nevoľno. Kým znie jedna z piesní Schubertovho cyklu Labutia pieseň, postaví sa a nenápadne odchádza zo sály. Keď je preč už hodný čas, zdvihne sa aj jej matka a pokúša sa ju hľadať. Ľudia sa obzerajú, spevák prestane spievať.
„Odteraz budú nemocnice môj svet. Moje univerzum,“ vraví mladá žena, keď sa napokon zjaví na schodisku koncertnej sály. Na hlave má šatku a len prednedávnom uvidela na sone nádor, ktorý sa ako pavúk zahryzol do jej prsníka. Kým v koncertnej sále znejú Schubertove piesne, chemoterapia pomaly ničí aj uzdravuje jej telo. To isté sa deje s jej rodinou.
Rakovina totiž nie je obyčajná choroba a svojou náročnosťou postihuje aj blízkych chorého. Najnovšia inscenácia Petra Mazalána Schwanengesang D957/Labutia pieseň hovorí práve o tomto uzdravovaní. Je to náročné, dojemné a autentické dielo. Hlavnou postavou je totiž sestra režiséra.
Rakovina je choroba celej rodiny
Hovoriť o rakovine takto otvorene nie je u nás zvykom. Karcinóm prsníka je pritom najčastejším nádorovým ochorením žien, ktoré postihne v priemere každú ôsmu Európanku. Na Slovensku pribudne ročne okolo 3200 nových pacientok s touto diagnózou. Ani zďaleka to však nie je konečné číslo, ktoré by nás malo zaujímať. Ak totiž k vyše trom tisíckam žien prirátame len troch či piatich najbližších ľudí, ktorým sa spolu s pacientkou život prevráti naruby, dostaneme sa k ešte väčšiemu číslu.
Rakovinou spolu so ženami trpia aj ich manželia či partneri, mamy a otcovia, deti, súrodenci či blízki priatelia. Aj oni a ony sa musia s rakovinou vysporiadať.
Túto problematiku Mazalán tlmočí svojím typickým, vysoko umeleckým rukopisom. Kombinuje posledný piesňový cyklus Franza Schuberta, ktorý vyšiel až po hudobníkovej smrti, minimalistický text Jany Bodnárovej a osobné výpovede jeho sestry a mamy, zábery z nemocničnej chodby, dojemné aj nepríjemne mrazivé denníkové zápisky, krehké výpovede matky, ktorá sa lieči nielen kvôli sebe, ale aj kvôli deťom.
(zdroj: Líner Michal)Schubertova labutia pieseň
Tak ako v prípade jeho predchádzajúcich diel, aj v Labutej piesni sa Mazalánovi darí spojiť atmosférou na prvý pohľad nesúrodé prvky. Koncert piesňového cyklu a stroho podávané fakty o ochorení a liečbe, poeticky ladený text vedľa autentických výpovedí vlastných príbuzných, herečky vedľa autentickej hrdinky.
Prvej časti inscenácie vládne koncert. Obecenstvo pred vstupom do sály o Schubertovom diele poučí dramaturg inscenácie. Trochu nesúrodý piesňový cyklus vznikol niekoľko mesiacov pred skladateľovou smrťou a hoci je sporné, že ho chcel vydať v tejto podobe, citeľne sa v ňom odrážajú aj motívy smrti, straty a poslednej rozlúčky. Interpretom skladieb je sám Mazalán a jeho spev spočiatku dopĺňajú len niektoré kľúčové slová z textov piesní, ktoré sa v nemčine a v slovenčine prenášajú na projekčnú plochu.
Po niekoľkých skladbách však z publika vystupujú herečky Jana Oľhová a Táňa Pauhofová, ktoré v lyrickom texte Jany Bodnárovej stvárňujú krehký príbeh matky a dcéry prepojených životom aj chorobou. „O hodinu si sa narodila. V príjemne vykúrenej bielo okachličkovanej sále. Ukázali mi ťa. Pohladkala som tvoju lebku. Bola krásne klenutá a bez jediného vláska. Takú lebku máš teraz. Ako egyptská princezná. Dočasne bez vlasov. Si zasa moje novorodeňa. Drahé, krehké novorodeniatko, “ vraví matka dcére.
Mazalán však ide v intimite ešte ďalej a na javisko privádza aj svoju sestru.
(zdroj: Líner Michal)Dojímavá a nepovrchná inscenácia
Schwanengesang D957/ Lautia pieseň
- Hudba: Franz Schubert
- Text: Heinrich Heine, Ludwig Rellstab, Jana Bodnárová
- Réžia, koncept, spev: Peter Mazalán
- Dramarurgia: Róbert Bayer
- Klavír: Peter Pažický
- Svetlo: Ján Ptačin
- Projekcie: Jozef Čabo
- Soundart: Stroon
- Video: Peter Fröhlich
- Účinkujú: Jana Oľhová, Táňa Pauhofová
- Premiéra 17. a 18. apríl 2024, kinosála SNG.
Režisér bezpochyby zvažoval, či príchod reálnej onkologickej pacientky nebude pôsobiť ako citové vydieranie a či pôjde o pridanú hodnotu inscenácie.
Nie je to však po prvý raz, keď autor na javisko privádza skutočné objekty svojich inšpirácií. V predchádzajúcich projektoch to bol napríklad jeho synovec s poruchou autistického spektra.
Mazalán teda vie, kam môže zájsť, aby neskĺzol po šikmej ploche a jeho sestra publiku posúva najmä posolstvá spojené s liečbou a nádejou. Nie je teda poľutovaniahodná onkologická pacientka, ale reálna hrdinka.
Hoci sa rukopis režiséra už mierne opakuje a pre divákov a diváčky, ktorí poznajú jeho tvorbu, prinesie inscenácie menej divadelných prekvapení, je aj Labutia pieseň inscenácia silná, intenzívna a dojímavá. Svojou témou a najmä úprimným a nepovrchným prístupom k nej.
