Autor je dramaturg inscenácie Pes na ceste.
Článok je súčasťou SME Národné, pravidelnej prílohy denníka SME.
Pavel Vilikovský bol napriek svojmu pozorovaciemu i tvorivému talentu autorom vystupujúcim nenápadne a skromne. O to väčšiu radosť vzbudil fakt, že v Činohre SND sa nám 13. apríla podarilo uviesť inscenáciu adaptácie jeho výnimočnej a tematicky nesmierne aktuálnej prózy Pes na ceste.
Radosť ešte umocňuje skutočnosť, že Vilikovského Bernhardom popretkávanú úvahu o malých národoch ponúka náš repertoár v adaptácii, réžii a so scénografiou Dušana D. Pařízka, českého režiséra a tvorcu pravidelne pôsobiaceho na prestížnych nemeckojazyčných divadelných scénach. Na Slovensku sa predstavil vôbec po prvý raz.
Hoci nejde o divadelnú premiéru diela Pavla Vilikovského ako takého, ide o vôbec prvé uvedenie spomínanej prózy. Tá sa po tom, ako ju v roku 2010 publikovalo dnes už, žiaľ, neexistujúce vydavateľstvo Kalligram, dočkala prekladu hneď do niekoľkých svetových jazykov a zároveň získala viacero ocenení. Za všetky spomeňme aspoň cenu Anasoft litera, ktorej laureátom sa stal Vilikovský viacnásobne, čo nebýva zvykom a už vôbec nie pravidlom.
Aby sme sa príliš neľutovali
Na javisku Činohry SND sa tak v divadelnej sezóne 2023/2024 stretli v tvorivom dialógu dve výnimočné osobnosti európskeho, ak nie rovno svetového formátu. Prečo je však kombinácia Vilikovského novely Pes na ceste a tvorcu Dušana D. Pařízka taká príhodná?
„Niekedy je lepšie pozrieť sa na nás samých zvonka a z odstupu. Pavel Vilikovský to ako autor dokázal. Je vynikajúce, ak príde niekto, kto na nás vie nazerať touto optikou. Nechcem to nazvať objektivizovaním, ale je dôležité, aby sme sami seba príliš neľutovali, neplakali nad sebou, ale aby sme vedeli pripustiť aj istú mieru sebairónie, ktorá je typická pre Vilikovského,“ objasňuje Miriam Kičiňová, riaditeľka Činohry SND.
Hovoriac o témach a autorovom majstrovstve ju dopĺňa samotný režisér, ktorý po rokoch úvah a snáh aj bývalých vedení činohry napokon prijal pozvanie na spoluprácu: „Je jednoduché čitateľom, respektíve, ak hovoríme o divadle, publiku, kázať, nadávať. Je podstatne ťažšou disciplínou z onej kritiky nevyňať seba samého a to je niečo, čo sa Vilikovskému na najvyššej možnej úrovni darí. Hovorí o sebe ako o Slovákovi, rozpráva o svojich traumách, o svojich túžbach, snoch, nenaplnených víziách a vďaka tomu je tento text viac než slovenským nadávaním pomyselnej kolektívnej duše. Robí z neho akýsi apel: ‚Poďme sa nad tou minulosťou, s ktorou sme sa nevyrovnali, spoločne zamyslieť. Poďme sa chápať ako kolektív ľudských osobností.‘“
Každá divadelná inscenácia však vzniká vo viachlasnom dialógu. V tomto prípade tvorivý tím doplnili tiež rakúsky hudobník a herec Peter Fasching ako autor hudby k inscenácii a Kamila Polívková ako kostýmová výtvarníčka. Divadelná tvorkyňa, ktorá sa v Činohre SND nedávno predstavila aj ako režisérka inscenáciou Koncert na želanie, prezradila viac o princípe tvorby v prípade inscenácie Psa na ceste.
„Vrátila som sa do SND naozaj veľmi rada, hoci ako kostýmová výtvarníčka v trochu odlišnej pozícii. Vždy keď pracujem s Dušanom, snažím sa čo najviac napojiť na tému v abstraktnom priestore jeho scénografií a vytvoriť konkrétny východiskový bod situácií, v ktorých sa postavy nachádzajú. A tentoraz, keďže hlas Pavla Vilikovského je vlastne štvorhlasom, kostýmy nie sú úplne identické, ale svojím spôsobom sú prepojené a poukazujú na to, že sa stále dívame, sledujeme a počúvame jedno telo rozdelené do štyroch hlasov… To je základný koncept. Rovnako ako v prípade scény, aj s kostýmami sa pracuje tak, že každý prevlek, každá zmena je súčasťou situácie a i herci sú hýbateľmi deja. Formálne prostriedky, akými sú hudba, scéna a svetlo, nie sú len dekoráciou.“
Alexander Bárta, Richard Stanke, Ľuboš Kostelný, Robert Roth v inscenácii Pes na ceste v SND (zdroj: Robert Tappert)Pomyselná trilógia
Polívkovej dáva za pravdu a previazanosť tvorivých princípov potvrdzuje aj Fasching: „Hudba hrá vo Vilikovského predlohe veľkú rolu, viac ráz o nej aj píše. A keďže tu máme štyroch vynikajúcich hercov, ktorí sú zároveň úžasnými hudobníkmi, od začiatku sme vedeli, že chceme, aby hudbu aj naživo interpretovali. Zároveň sa snažíme vziať Vilikovského nesmierne rytmický a muzikálny jazyk a v istom bode ho dostať do hudobnej formy, čo je veľmi zábavné ako v procese, tak vo výsledku.“
Pes na ceste je súčasťou pomyselnej trilógie nových takpovediac autorských inscenácií, ktoré predstavujeme v treťom skúšobnom období tejto sezóny. Všetky sa istým spôsobom venujú Slovensku ako krajine, jej obyvateľstvu ako individualitám i širšiemu celku a prinášajú exkurz do histórie našej spoločnosti. Tá je úzko previazaná aj s politickými reáliami formujúcimi náš mladý, len o čosi málo viac než 30-ročný demokratický štát.
Vulgárne vám vynadajú, povedia pravdu o Slovensku a aj tak budete povznesení Čítajte V tomto cykle uvažujeme nad tým, čo nás doma drží, prečo naopak odchádzame alebo sa i po odchode vraciame. Aké sú podmienky dobrovoľného odchodu a čo znamená odchod vynútený, nechcený.
Vďaka Psovi na ceste sa aspoň na moment na Slovensko vrátila aj asistentka scénografie a kostýmov Magdaléna Vrábová, ktorá opísala svoju skúsenosť z tvorivého procesu a práce na našej prvej scéne takto: „V prvom rade som najmä veľmi vďačná za príležitosť vrátiť sa späť na Slovensko, pretože, hoci odtiaľto pochádzam a študovala som tu, žijem v Prahe. Je skvelé, že som dostala aj príležitosť prinášať nápady a snažiť sa ich realizovať, nielen plniť technické požiadavky. Veľmi ma bavia všetky zmeny a výzvy, ktoré proces so sebou prináša. Nie všetci herci sú zvyknutí pracovať s meotarmi, vďaka ktorým s pomocou rôznych fólií menia prostredie na scéne, ale myslím si, že je to obojstranne obohacujúca skúsenosť.“
Robert Roth v inscenácii Pes na ceste podľa novely P. Vilikovského (zdroj: Robert Tappert)Mikrovesmír autorovej mysle
Časopriestor, v ktorom sa naši štyria hereckí kolegovia pohybujú, nie je prvoplánový nielen pre obecenstvo, no ani pre účinkujúcich.
Vilikovského pôvodina má až esejistické či úvahové parametre, neponúka mnoho dramatických situácií zo svojej podstaty, skôr medzi precíznymi myšlienkovými prúdmi pomocou dômyselného vrstvenia a premyslenej repetitívnosti niektorých leitmotívov vytvára pevné mantinely zdanlivo náhodne plynúcich myšlienok v hlave autora.
Herci v spolupráci s režisérom Pařízkom napriek a či práve vďaka takejto výzve vytvorili mikrovesmír autorovej mysle vo všetkých jej odtienkoch. Zároveň sa im podarilo javiskovému dianiu vdýchnuť niekedy konkrétne, inokedy snovejšie línie dramatického príbehu.
Alexander Bárta, Ľuboš Kostelný, Robert Roth a Richard Stanke sa svojej úlohy tak trochu kolektívne a zároveň individuálne predstavovať Vilikovského alter ego ujali s radosťou a so zmyslom pre detail.
Redaktora vydavateľstva Iks Ypsilon sa im podarilo vykresliť bravúrne, pričom každý z nich postavu naplnil výrazným ľudským rozmerom vo všetkých jeho podobách. O ďalších mikropostavách, ktoré stretneme na ceste dejom, alebo charaktere zásadnej ženskej hrdinky Margarethe v podaní Ľuboša Kostelného ani nehovoriac.
Hoci spoločnou premennou percepcie tvorivého procesu je pre všetkých štyroch protagonistov fakt, že si sprvu nevedeli predstaviť zhmotnenie Vilikovského ideí na javisku, každému z nich spolupráca pri tejto inscenácii priniesla mnohé nové podnety v rámci myšlienok i hereckej práce.
Ako vraví Ľuboš Kostelný, byť súčasťou tohto tvorivého tímu si skutočne vyžadovalo „… určitú odvahu, guráž a podkutosť vo Vilikovského témach. Ľudia väčšinou majú radšej, keď im niekto klame, ako keď im povie pravdu. A táto inscenácia azda vypovedá o istej základnej pravde o nás ako o národe. V našom povedomí nám totiž podľa môjho názoru chýba základná idea toho, prečo vlastne sme – my Slováci. Čo by sme našou existenciou chceli dosiahnuť. Chýba nám skutočne spoločná myšlienka a dôvod našej existencie. Táto inscenácia má ambíciu túto otázku položiť a je už len na nás, aby sme si odpoveď nejak definovali a následne šli ďalej.“
V odlišnejšej pozícii sa pri práci nachádzal Richard Stanke, ktorý už prácu Dušana D. Pařízka pomerne dôverne pozná. Hoci jeho inscenácie dosiaľ zažil len ako divák, mal i vďaka tejto skúsenosti predstavu o tom, ako Pařízek pracuje s hercom i textom.
„Pre mňa bola podstatná dôvera v to, že vie, čo robí. Samotný text je zároveň pre mňa materiálom, s ktorým istým spôsobom súzniem. O to príjemnejšia bola naša spolupráca. Je to pre mňa zásadná skúsenosť, pretože Dušanov spôsob práce je veľmi osobitý. Človek sa naučí, že aj mnohé zdanlivo technické akcie sú neoddeliteľnou súčasťou inscenácie a herec i divák si ich musí uvedomiť,“ vraví Stanke.
Ľuboš Kostelný, Alexander Bárta, Richard Stanke a Robert Roth v inscenácii Pes na ceste . (zdroj: Robert Tappert)Divácky test
Nielen vďaka podmanivej estetike a všetkým výrazovým prostriedkom, či už obsahovým, alebo formálnym, predstavuje inscenácia Pes na ceste zásadný príspevok do slovenského inscenačného diapazónu. Nakoniec to potvrdzujú aj slová Alexandra Bártu, ktorý považuje prítomnosť Dušana D. Pařízka na Slovensku za udalosť.
„Spočiatku sa mi Vilikovského spôsob narácie zdal mierne vzdialený, no to, že sa stretol celý tento tvorivý tím, je zázrak. Nie že by som na zázraky neveril, no táto inscenácia jedným zázrakom je. Je to divadlo presne podľa mojich predstáv. Sme tu súčasťou niečoho, čo sami vytvárame v prítomnom okamihu. Je pre mňa neuveriteľné, že človek, ktorý nie je Slovák, sa vie na Slovákov pozrieť tak inteligentne, citlivo, a že Vilikovského tlmočí prostredníctvom nás tak dokonale. Zároveň inscenáciu vnímam aj ako divácky test. Vilikovského úvahy sú pre niekoho možno drsné, pre iného pravdivé, no vďaka tejto inscenácii môžeme zistiť, nakoľko vieme mať nad sebou nadhľad. Zasmiať sa aj nad sebou samými, no tiež priznať si pravdu a aj nad ňou uvažovať tak, aby sa človek dokázal vyvíjať,“ hovorí Bárta.
Práve vývoj predstavuje v súčasnosti termín, ktorého obsah sa mnohým môže zdať vzdialený, keďže naša krajina zažíva otrasy na viacerých úrovniach života.
Správne to postrehol aj Dušan David Pařízek: „Z politického a spoločenského hľadiska prežívate veľmi ťažké obdobie. Aj preto obdivujem všetky spolupracovníčky a spolupracovníkov, ako aj celý súbor tohto divadla, že v tejto dobe reflektujú to, čo sa v spoločnosti deje. Vážim si, že zostávajú kultivovaní a snažia sa prinajmenšom klásť otázky, ktoré sa týkajú doby, v ktorej žijete, pre ktorú robíte divadlo. Myslím, že práve to je poslaním divadla. Klásť otázky, nie ponúkať vyfabrikované odpovede. Som vďačný, že som mohol spoznať ľudí, ktorí divadlo robia s nadhľadom, čo je výnimočné.“
Dúfame, že inscenácia Pes na ceste bude vyvolávať mnoho otázok, ktoré nám všetkým pomôžu rásť. Na jej najbližších reprízach vás veľmi radi privítame už 5. a 17. mája, ako aj 26. a 27. júna. Veríme, že zážitok vo vás bude pozitívne rezonovať, tak ako je správnemu a spoločensky zodpovednému divadlu vlastné.
