Keď Jurajovi Mravcovi volal 24. februára 2022 ráno otec s otázkou, či vie, čo sa deje, netušil. Spal. Otec naliehal, aby si zapol televízor. Juraj Mravec okamžite pochopil, koľká bije a začal si baliť veci, aby vyrazil na Ukrajinu. Na Ukrajinu, ktorú práve vojensky napadli Rusi.
Musel to byť zvláštny pohľad, pre neho aj pre ostatných, keď išiel autom smerom, kam nešiel nikto. Naopak, kolóny áut sa presúvali v protismere. Mravec však nestratil odhodlanie. Dianie v krízových oblastiach ho ako fotoreportéra zamestnávalo už nejaký čas. A Ukrajine sa venoval už od majdanu v roku 2014.
Na Donbase nakrútil celovečerný dokument Mir vam. Jeho novinka, zachytávajúca počiatky vojny na Ukrajine, sa volá Mir nam.
Spočiatku pripomína jeho film scény z multiplexových žánroviek. Chaos na ceste, kde sú halabala rozostavané autá, je ako z katastrofického blocbustera.
Nepokojné zábery v lesnom teréne, keď tvorca komentuje zlovestné zvuky, sa zase ponášajú na horor.
Tie zvuky značia vypálené strely. Napokon vybuchujú niekde v diaľke. Ale je jasné, že bezpečne tam nie je a treba odtiaľ vypadnúť. Mravec to aj sám konštatuje, keď na seba obracia kameru sťa v Záhade Blair Witch.
Vojna je pohroma, ale...
Juraj Mravec si spočiatku berie slovo aj ako rozprávač.
Mir nam
- Slovensko 2024, 70 min.
- Réžia a kamera: Juraj Mravec
- Slovenská kinopremiéra: 2. mája 2024
Vysvetľuje, kedy a prečo odišiel na Ukrajinu, kam smeruje a čím sa vlastne zaoberá. „Dnes nemôžem a ani nechcem byť inde,“ hovorí.
A otvára tým reťaz stretnutí s vojnou postihnutými Ukrajincami z rôznych oblastí. Vrátane Charkova, Boroďanky či Chersonu.
Chvíľami ponúka len krátke náhľady na situácie, bezkontaktné pozorovania, inokedy sa snaží úspešne či menej púšťať do rozhovorov a vymámiť z ľudí zopár názorov či pocitov. A v niekoľkých prípadoch sa dostane aj bližšie a odkryje malý kúsok zo životného príbehu daného človeka.
Zachytáva tak rozhorčenie a hnev z ruského útoku, ale aj vieru v ukrajinskú armádu. No ľudská „vzorka“ pred kamerou je pestrejšia, než by sa mohlo zdať. Nielen tým, že sa pred ňou striedajú starí ľudia s rodinami s malými deťmi, muži, ženy, páry... Každý síce vojnu vníma ako pohromu, ale pri reflektovaní širšieho kontextu nepadajú len nadávky na Putina.
Iný odtieň v názore na kontext prezentuje predovšetkým starší pán, ktorý tvrdí, že vojna neprospeje ani Rusku, ani Ukrajine a prišla zvonka. Podľa neho Európa nepotrebuje silnú Ukrajinu a Spojené štáty americké zase nepotrebujú silné Rusko. Vysvetľuje to cestou do svojho zničeného bytu, obutý len v sandáloch, lebo ani poriadne topánky mu nezostali.
Takých bytov navštívi Mravec s kamerou viac. Podobne ako kryty, v ktorých sa neraz zdržiava množstvo ľudí na malom priestore a v otrasných podmienkach. Rozmlátené ulice, fasády budov, zranenia ľudí... To všetko vracia filmár pred zrak diváka, ktorý možno už otupel po tom, ako médiá v počiatkoch vojny chrlili podobné scény vo veľkom.
Trápenie ľudí v podmienkach, ktoré si ťažko predstaviť, aj keď ich má človek pred očami, je v tomto dokumente zjavné. Ale neraz tu zaznieva aj viera v odolnosť Ukrajiny, v šikovnosť domácich vojakov alebo len vľúdne slová starých ľudí na adresu tých, ktorí im pomáhajú.
Nenormálne
Na druhej strane Mravec zachytáva aj situácie, keď sa vyhladovaní ľudia tlačia v dave pri donáške humanitárnej pomoci, dychtivo sa vrhajú po balíčkoch, až pri tom strácajú dôstojnosť.
(zdroj: Filmtopia)No a otrasné sú zábery na „stĺpy hanby“. Ukrajinskí vojaci pripevňujú zradcov a lumpov lepiacimi páskami o pouličné stĺpy a ponižujú ich. Samozrejme, v snímke sú aj svedectvá o mučení ruskými vojakmi.
A aj ďalšie nepredstaviteľné situácie: ženy tlačia pred sebou nákupný vozík, v ktorom je krehká 93-ročná babička. Idú tak z Buče, ktorá je obkolesená ruským vojskom. Alebo chlapík v stredných rokoch, ktorý na výzvu režiséra vyťahuje konzervu s mäsom, ktorú mu dali ruskí vojaci. Sú na nej písmená Z a V. Vzal si ju na pamiatku, ale „žrať to nebudem“, hovorí.
Tínedžer sa zase nevie vyjadriť k tomu, čo sa deje, lebo je ešte „mladý a sprostý“. Ale je pripravený na to, že narukuje. A rozpráva príhody o tom, ako sa chodia kúpať do rieky, obďaleč padajú bomby a oni síce dúfajú, že žiadna nespadne na nich, ale inak si už na bombardovanie zvykli.
To všetko ukazuje, ako je tamojšia situácia absolútne vykĺbená z normálu. No a Juraj Mravec priznáva, že to on je svedkom a sprostredkovateľom týchto okolností.
Do svojej filmovej reportáže vkladá aj fotografické zábery, neraz silné aj bez toho, aby priamo zachytávali vyhrotenú situáciu. Stačí fotografia dieťaťa, ktoré sa zvedavo a zároveň hanblivo obzerá za objektívom. V divákovi sa vtedy môže aktivovať prepojenie s iným slovenským filmom o Ukrajine – Svetloplachosťou – s otázkou, čo si tie deti vezmú z toho, čo práve zažívajú, do svojej budúcnosti.
Juraj Mravec v rozhovore v materiáloch k filmu hovorí, že o hroziacej vojne na Ukrajine sa síce dlho hovorilo, no on bol do poslednej chvíle optimistom. Rozčarovanie z ruského útoku a spúšť, ktorú videl v ukrajinských mestách a dedinách, ho zrejme napokon priviedla k tomu, že do krátkeho epilógu snímky vložil radikálny názor protagonistu, že Putin sa na Ukrajine nezastaví a tretia svetová vojna sa už začala.
