Vraví, že nerozumie svojej krajine, ale rozumie svojmu mestu. Nechce stráviť život tým, že naňho bude frflať, skôr sa stotožňuje s názorom Joža Ráža, že Bratislava je miliónové mesto, v ktorom sa darí bohatým aj chudobným a šťastný v ňom nie je len ten, kto by nebol šťastný ani v Ženeve.
V rozhovore menuje nemálo vecí, ktoré v meste považuje za absurdné, zároveň uvádza niekoľko príkladov, keď Bratislavčania vyplakávajú nad vecami, ktoré neboli také hodnotné, ako si mysleli, a zbytočne odmietajú zmeny.
Fotograf, novinár a autor knihy Bratislava, moja láska ANDREJ ĎURÍČEK sa posledné roky snaží pozrieť na Bratislavu tak, ako by ju iba spoznával. Ozrejmuje kontroverzie, demaskuje legendy, hľadá súvislosti v našich dejinách, v politike aj v našej povahe. Je si vedomý, že sa pri tom dostáva do polemiky s tými, čo radi hejtujú mesto, do ktorého sa prisťahovali, ale aj s tými, čo si nahovárajú, že oni sú tí praví a echtovní Bratislavčania.
V rozhovore sa dočítate:
- Čím Bratislava ľudí z iných regiónov zneistí.
- Ako vníma nové štvrte a prečo im kaviarne nevdýchnu život.
- Nad čím väčšinou frflú Bratislavčania a čo často spomínajú aj slávni rodáci ako Roman Luknár či Andy Hryc, ktorých fotil a spovedal.
- Čo považuje za najväčšiu verejnú hodnotu a prečo to nie sú stromy.
- Na ktoré kontroverzné zmeny má iný názor ako jeho kamaráti.
- Čo urobili komunisti dobre a čo robíme zle teraz.
- Prečo malo zmysel zachovať Istropolis a čo vraví na nové názvy.
- Aké skúsenosti získal ako ministerský úradník.
- Na aký pôsobivý efekt by sa mohla Bratislava spoľahnúť a prečo by to nemali byť služby.
- Čo sa mu zdá nepochopiteľné pri niektorých prišelcoch z iných miest.
Neprajníci o Bratislave hovoria, že je to dedina so semaformi. Čo hovoríte na takéto pomenovanie?
Môžeme si o Bratislave myslieť čo chceme, ale je to hlavné mesto Slovenskej republiky. Je to teda hlavné mesto všetkých občanov Slovenskej republiky, a je preto veľká škoda, keď ho niekto hejtuje.
Samozrejme, na európske pomery to nie je veľké mesto, ale ak by som chcel byť zlý, tak poviem, že okrem Bratislavy máme už iba jedno mesto - Košice. Dediny sú všetko ostatné.
Ľudia tým však asi nehejtujú rozmery Bratislavy.
Áno, viem, čo myslíte.
Za posledné roky pribudlo do hlavného mesta a okolia sto- tisíc nových prišelcov. Bývajú tu, založili si tu rodiny, našli si tu prácu. Tak to má byť.
No sú medzi nimi aj takí, čo aj po dvadsiatich rokoch života v Bratislave povedia: Na víkend idem domov. Teda, hoci tu žijú dlhé roky, doma sa tu necítia a to sa prejavuje aj v ich vzťahu k mestu. Ako keby ich niekto nútil v tej hnusnej Bratislave zostať, ako keby ich niekto nútil tu žiť, mať tu prácu a založiť si tu rodinu. Mňa by to nebavilo, cítiť sa niekde ako cudzinec, v nenávidenom prostredí.
Je na Bratislavčanoch niečo charakteristické?
A kto je tu Bratislavčan? Vidím okolo seba, že tu vzniká akási novodobá elitka, ktorá sa hrdí svojím pôvodom. My sme starí Prešpuráci, vravia.
Nemám to rád. To by som mohol povedať o sebe aj ja, no potom zistím, že jedna prababka aj druhá prababka sem prišli po prvej svetovej vojne z Viedne. Takže mi je toto vystatovanie sa echtovným bratislavským rodokmeňom cudzie.
Zuzana Szatmáry: Nevyčítam Ficovi, že chce byť diktátor. Tak ako nevyčítam hadovi, že je had Čítajte Starí Prešpuráci sa zrejme hrdia tým, že zažili Bratislavu troch kultúr. Slovenskej, maďarskej a nemeckej.
Dnes má však Bratislava ešte oveľa viac kultúr. Je pestrejšia, ako bývala kedysi. A načo je dobré otáčať sa stále do minulosti?
Do istej miery si aj ja niekedy zafňukám. Mrzí ma, že zbúrali pivovar Stein, že zbúrali Dom ROH - Istropolis. To je choroba tohto mesta aj nášho národa. Nepáči sa mi, že chceme stále začínať od nuly.
Za prvej republiky sme dovolili rozbiť sochu Márie Terézie, po revolúcii sme dali dole sochu Gottvalda na Námestí slobody. Zbavujeme sa všetkých symbolov, ako keby sme sa tým chceli oslobodiť od našej minulosti. Lenže nijako sa tým neoslobodzujeme, iba strácame povedomie o tom, aký je náš príbeh. Mažeme, zabúdame a potom nevieme.
Na druhej strane však chápem, že mesto sa potrebuje meniť, rozvíjať.
Niekedy je aj ťažké rozlíšiť, či má nejaká stavba ozaj historickú hodnotu, alebo ju má len istá generácia spojenú so spomienkami na mladosť.
Vždy keď sa hovorí o Bratislave, vylezie z toho nejaká kontroverzia. Zvykne sa hovoriť: Kvôli Mostu SNP museli zbúrať Židovňu, Vydricu, Zuckermandel. Znie to brutálne. Ale Most SNP je aj so svojou reštauráciou Bystrica jedným z naj symbolov Bratislavy. Teda to, čo zbúrali, nahradili komunisti niečím novým a, priznajme si, kvalitným. To sa dnes už len tak nevidí.
