Ako basgitarista hrával s veľkými osobnosťami slovenskej hudby, s Mekym Žbirkom, Pavlom Hammelom, Ferom Griglákom. Je synovcom džezmena Laca Decziho, s ktorým takisto vystupoval. Pri Metalinde zažil aj veľký fanúšikovský ošiaľ, no zároveň si uvedomil, že sláva je relatívna a treba si udržiavať rovnováhu. Dnes sa muzikant MARIUS BARTOŇ cíti viac ako fotograf. Aktuálne má výstavu v Slovenskom inštitúte v Budapešti.
Fotografovaniu sa začal profesionálne venovať na jar 2019, a hoci nemal také ambície, už koncom roka sa konala jeho prvá výstava. Malo to rýchly spád. „Aj v hudbe to tak bolo,“ spomína Bartoň. „Hudba mi pomohla aj v oblasti fotenia. Mám vďaka nej estetické cítenie, zmysel pre emóciu, pre kompozíciu a vyváženosť.“
S kultúrnosťou Slovákov to však nevidí príliš ružovo. „Slovensko je v posledných rokoch v takom marazme, že kultúra tu zaujíma málokoho. Viem si predstaviť, že s kultúrnosťou by to mohlo byť oveľa, oveľa lepšie,“ hovorí s tým, že umenie sa u nás príliš nepredáva a klesá aj kvalita hudby.
V rozhovore sa dočítate:
- Čo si myslí o hudbe, ktorú počúvajú jeho študenti,
- ako sa mu hrávalo s Griglákom, Hammelom či so Žbirkom,
- aký je jeho strýko Laco Deczi v pozícii bosa,
- ako zmenilo jeho vnímanie fotografovanie,
- prečo sa pri fotografovaní stretol s ohováraním,
- čo si myslí o kultúrnosti na Slovensku,
- prečo podľa neho klesá kvalita hudby.
V staršom rozhovore ste sa posťažovali, že vaši študenti, ktorých súkromne učíte hru na basgitare, nepoznajú ani kapely ako Beatles. Otočím to – poznáte vy hudbu, ktorú počúvajú oni?
S tými žiakmi je to pravda. A vek neospravedlňuje. Ani ja som nezažil éru Mozarta a poznám ho. Keď robíte hudbu, mali by ste tú oblasť poznať. Keď mi gitarista povie, že nepozná Hendrixa, nechápem. Keď mi študent na otázku, či pozná pesničku Something od Beatles, povie, že by to musel počuť, zarazí ma to. Niektorí si asi myslia, že hudba vznikla v roku 1993. Nepoznajú Led Zeppelin, Rolling Stones, pred nimi Elvisa, Chucka Berryho, Milesa Davisa, blues a tak ďalej. Vedomie kontinuity im často chýba. Až mám niekedy pocit, že je to povrchná generácia, ktorá vidí len to svoje.
A vy teda poznáte hudbu, ktorú počúvajú oni?
Poznám dobrú hudbu, a nezáleží na tom, či je z roku 1968, 1988 alebo 2020. Pred rokom tu mala koncert skupina Imagine Dragons, priznám sa, že som ich asi ako jediný na Slovensku nepoznal. No vypočul som si ich a naživo boli dobrí.
Dokážete pochopiť, čo ich na tej hudbe, ktorú počúvajú, oslovuje, alebo skôr krútite hlavou?
Každý má právo počúvať to, čo sa mu páči. Ale môžem im ukazovať aj iné cesty, iné farby než len jednu. Mozart aj Sex Pistols mali k dispozícii dvanásť tónov a išlo o to, ako s nimi naložia. Aj abeceda má istý počet písmen a môžete napísať skvelú báseň alebo nejakú taľafatku. Nikomu nič neprikazujem, len sa snažím ukazovať cesty, otvárať obzory. Počúvam džez, klasiku, fusion, dobrý rock, ale ak niekto obľubuje folk, ktorý mňa neoslovuje, nebudem mu tvrdiť, že je to zlé. Nemám na to právo.
Je zaujímavé, že keď hovoríte o hudobných žánroch, ktoré počúvate, spomínate dobrý rock s tým, že jedine pri ňom používate aj prívlastok dobrý. Znamená to, že je v ňom veľa hlušiny?
Tej je veľa vo všetkom, umenie nevynímajúc. Dobrá muzika pre mňa nesúvisí s hranosťou v rádiách, hoci aj to je pre niekoho meradlom. Dobrý rock musí byť rytmicky a melodicky zaujímavý, obsahovať silný motív, mal by byť dobre zahraný a mať charizmu. Proste nejakú výraznú tvár.
(zdroj: Miro Gasidlo)Ak hovoríte o dobrej hudbe, spája sa pre vás predovšetkým so šesťdesiatymi rokmi, keď už sme spomínali Beatles?
Nie. Mám veľmi rád aj osemdesiatky. Vtedy bolo veľa dobrých kapiel. Od Phila Collinsa cez Queen, The Police, Earth Wind and Fire až po Level 42. Napríklad. Ale mám rád trebárs aj ZZ TOP. Je to jednoduchá muzika založená na troch-štyroch akordoch, no robia to dobre, je to hudba na oddych. Ale keď počúvam Šostakoviča, nebudem si k nemu ešte čítať knihu. To potrebuje isté nastavenie mysle, sústredenie a čas.
V akom druhu hudby dokáže basgitarista najlepšie vyniknúť?
V každom, ak ide o skvelého hráča. Samozrejme, sú štýly, kde je basa zvlášť dôležitá. Napríklad v džeze alebo funky. Ale aj v rocku, vezmite si trebárs Money od Pink Floyd.
Takže nie ste snob, ktorý sa povýšenecky pozerá na tých, čo nepočúvajú ním preferovanú hudbu?
