Dorota je iná ako väčšina jej spolužiakov. Nielen preto, že ju opustila mama a že ju do školy občas otec berie na voze ťahanom koňmi. Nebojí sa mŕtvych. Ich telá pripravuje do hrobu, neraz vidí ich prízraky a keď treba, hovorí s nimi.
Dorota má zvláštne nápady, nevysvetliteľné bolesti a celkovo patrí k tým, ktorých ľudia označujú za čudákov. A keď vás za čudáka označujú v kraji, kde je čudné takmer všetko, musí to byť naozaj vážne. Dorota totiž žije v Podlasí, v regióne na pomedzí Poľska a Bieloruska, kde ľudia vieru rozkladajú medzi náboženstvo, mágiu a dôveru v šepot tamojších zariekavačiek.
Spišské divadlo zo Spišskej Novej Vsi uviedlo na sklonku minulého roka inscenáciu Šeptuchy podľa oceňovaného románu Aleny Sabuchovej.
Režisérke Mariane Luteránovej sa v divadle, ktoré dlhšie neprekročilo možnosti regionálneho súboru, podarilo vytvoriť nevšedné dielo. Bratislavskí diváci a diváčky ho mohli vidieť na práve prebiehajúcom festivale Nová Dráma/New Drama a do svojho programu ho zaradil aj festival Dotyky a Spojenia v Martine, ktorý vyberá najlepšie inscenácie sezóny.
Muž, ktorý si nevšimol, že zomrel, chodí domov
Sabuchovej román zaujal čitateľov aj odborníkov z viacerých dôvodov. Príbeh priateľstva dvoch dievčat, dospievajúcich v 90. rokoch, je zasadený do „exotického“ prostredia severovýchodného Poľska. Je to zabudnutý kraj uprostred hustých lesov a všadeprítomnej hmly. Napriek tomu sa doň valia tisícky kresťanských pútnikov aj ľudí, ktorí prišli riešiť problémy s láskou, neplodnosťou aj urieknutím k miestnym zariekavačkám – šeptuchám. Sabuchová v románe neviedla priamočiaru líniu, ale košato rozprávala najmä ponuré príbehy miestnych postáv a postavičiek.
