Herec Juraj Ďuriš: Volal som ako Habera do rádia, aby mi zahrali Reklamu na ticho

Vie imitovať známych hercov aj spevákov, za Paľa Haberu raz volal aj do rádia, Mira Žbirku hrá a spieva v inscenácii Zlatá lýra v Nitre.

Herec JURAJ ĎURIŠ sa pre svoje herecké povolanie už musel naučiť všeličo, napríklad pekne chodiť, hovoriť po islandsky, či teraz v seriáli Nemocnica robiť rôzne operačné úkony.

Považujú ho za zabávača, no on vníma aj ticho ako formu relaxu. „Človek nemusí veľa rozprávať a veľa vecí ukazovať. Treba to ukazovať, keď je to dôležité, a rozprávať, keď je to k veci,“ dodáva.

Vraj ste najlepší slovenský imitátor. Kedy ste prvýkrát imitovali?

Prvýkrát na strednej škole. Hlavným objektom boli učitelia. Potom som počul niekoho známeho v televízii a skúsil imitovať jeho. Začal som sa tým viac zaoberať, raz som dokonca volal do rádia ako Paľo Habera a chcel som si dať zahrať „svoju“ pesničku.

Chcel som zistiť, či aj mediálne známe osobnosti si môžu dať takto zahrať. Vymyslel som si historku, že som ako Habera s kapelou alebo kamarátmi na chate a stavil som sa, že zavolám a dám si zahrať Reklamu na ticho.

A?

Zahrali mi to. Bola to relácia Antifun, moderoval ju Sajfa. Porozprávali sme sa, pýtal sa ma na Superstar, ako dopadla, a tak. Na druhý deň v škole moja spolužiačka hovorí:

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Herec Marek Majeský: Chcem veriť v to, že šport by mal ľudí spájať Čítajte 

Počúvali ste včera Funko? Habera volal do rádia a dal si zahrať svoju pesničku. No neni on ťuknutý? Dlho som sa na tom smial. Môj kamarát to nahrával, tak som im to potom v škole pustil a priznal, že som to bol ja.

Vedia o tom Sajfa a Habera?

Áno. Sajfa si vraj povedal, že prečo by Habera naozaj nemohol byť na chate a staviť sa, však vesmír je veľký, tak to pustil do éteru. A bola z toho takáto pekná príhoda.

Ako sa imitácia trénuje?

To sa netrénuje. Človek ten hlas začuje a ostane mu v uchu nejaká iná frekvencia, niečo špecifické, a keď treba, tak sa mu to vynorí. Nedá sa imitovať úplne každý. Je to aj dispozícia ústnej dutiny, polohy hlasiviek, krku atď. Ale nikdy som to netrénoval spôsobom, že by som musel nad tým nejako sedieť, počúvať to a tak.

Koľkých ľudí máte v repertoári?

Okolo dvadsať, ale nie sú to len verejne známe osoby. S Mišom Kubovčíkom, ktorý má tiež vychytaných niekoľkých ľudí, sme raz dali dokopy malé predstavenie v Štúdiu S, bola to pätnásťminútová šouka v rámci jedného programu.

Tam sme si všeličo navymýšľali. Ako sa Ibrahim Maiga stretol s Paľom Haberom, Jožko Kroner s Braňom Mojsejom... Mišo má veľmi dobre odpočutého aj Martina Hubu a Emila Horvátha. A tak sme robili, ako sa Emil Horváth stretol s Emilom Horváthom, svojím dvojčaťom.

Imitujete aj ženy?

Ženy sú veľmi špecifické. Do tohto som sa nikdy nepúšťal. Dá sa to, ale mám mužský hlas a predsa len to stále počuť. A ešte som nespoznal ženu, ktorá by imitovala, takže budem veľmi rád, keď sa to stane. (Smiech.)

Vaši rodičia museli byť vtipní, keď vás nazvali pri priezvisku Ďuriš Jurajom. Či máte takúto kombináciu už v rodine dlhšie?

Áno, znie to komicky – Ďuri Ďuriš. Prapradedko bol, tuším, Juraj, ale inak zo súčasnej rodiny nie je Juraj nikto.

Ako ste sa dostali k herectvu? Máte v rodine hercov?

Nemáme. K herectvu som sa dostal cez muzikálové gymnázium v Bratislave, tam sme mali základy herectva, spevu, tanca, tam som sa s tým zoznámil a vtedy sme začali hrávať aj v bratislavskom PKO.

V malej sále sme nacvičovali úryvky z rôznych muzikálov, činohier. Potom som išiel na VŠMU a odtiaľ sa to so mnou vlečie až doteraz.

Juraj Ďuriš v seriáli Nemocnica. (zdroj: TV JOJ/Stanka Topolska)

V seriáli Nemocnica hráte novú postavu lekára Alexandra Vlka, lovca, predátora, čo miluje nebezpečné strategické hry. Na druhej strane je to stopercentný profesionál. Je v tej postave niečo z vás?

Aj ja sa snažím byť vo svojom remesle stopercentný profesionál. A tiež občas riskujem aj tam, kde by som možno nemal, istým veciam nechávam dobrodružný priebeh.

Odkedy však pracujem viac pred kamerou, už si toľko netrúfam riskovať pri športe, na bicykli, alebo povedzme skákať z výšky do vody.

Riskujete aj inak ako fyzicky?

Nie, nejdem do všetkého po hlave. Väčšinou si to premyslím. Ale keď idem niekam na výlet, tak na rozdiel od mojej manželky, ktorá potrebuje dopredu vedieť všetko, ja sa veľmi rád nechám prekvapiť. To, čo príde, budem riešiť, keď to bude aktuálne.

V čom je postava Alexandra Vlka úplne iná ako vy?

Zo začiatku sa k ženám správal odmerane, veľmi rýchlo ich striedal, nebral ohľad na ich city, takýto ja nie som. Ženy sa mi páčia, mám krásnu manželku aj krásne deti.

Herci zväčša majú radi kontroverzné a záporné postavy, vravia, že na nich je čo hrať, že cez ne môžu precítiť situácie, ktoré by v reálnom živote nikdy nezažili, alebo konať tak, ako by nekonali. Máte to tak aj vy?

Sú postavy, ktoré ma nútia premýšľať, ako by som sa v ich situácii zachoval, aj keby som v skutočnom živote taký nikdy nechcel byť.

Napríklad, keď mi v Shakespearovej tragédii Othello režisér Jirko Pokorný zveril úlohu Jaga – intrigána, ktorý Othella nenávidí a presvedčí ho, že ho žena podvádza. Ale vidno na ňom, že z toho má radosť, pasiu.

Ako povedal režisér, diabol je zábava. Súčasne je tam nenávisť, čo bola pre mňa výzva, lebo ja mám veľmi rád ľudí a snažím sa vždy ísť nekonfliktnou cestou.

Vráťme sa ešte k Nemocnici. Čo zaujímavé a nové ste sa kvôli postave chirurga Vlka museli naučiť?

Pričuchol som k rôznym operáciám, ako napichnutia alebo zavádzanie drenáží do žalúdka, nedávno operácia hlavy, kde aneuryzma tlačila na mozgové tkanivo. Pri takých scénach je vždy reálna sestrička, ktorá nám povysvetľuje, akým spôsobom sa podávajú jednotlivé nástroje, ako sa to operuje, čo sa pri tom môže stať.

Toto sú veľmi zaujímavé veci, pretože mňa ľudské telo a všetko, čo sa v ňom dá opraviť, vždy fascinovalo.

Čo najbizarnejšie ste sa v živote pre rolu museli naučiť?

Rozprávať po islandsky. V divadle som počas celého predstavenia hovoril po islandsky, vedľa seba som mal kolegu, ktorý hral tlmočníka. Najprv to bolo tak, že som mal len hocičo hovoriť, zhluky slov, ale to nebolo ono.

Keď hovoríte konkrétne veci v danom jazyku, je to oveľa silnejšie. Začal som sa tomu veľmi intenzívne venovať, dokonca som ma aj lektorku islandčiny, s ktorou som sa učil správne vyslovovať. Malo to potom veľký úspech a veľmi ma to bavilo.

Zúročili ste svoje jazykové schopnosti na Islande?

Ešte som tam nebol, táto destinácia mi v talóne chýba. Snáď sa to niekedy podarí.

V čom vás aktuálne môžeme vidieť?

Stále hrám v Nitre, v divadle, teraz pripravujeme novú inscenáciu Mordorys v réžii Romana Poláka. Autorkou textu je Olga Tokarczuk. Mali by sme mať koncom mája premiéru.

A väčšinu času, keď nepracujem, zhltnú deti. Keď môžem, trávim čas s nimi. Beriem si vždy radšej menej projektov, aby som sa na ne vedel sústrediť. Už sa mi stalo, že som zobral veľmi veľa vecí naraz a išlo to aj na úkor rodiny, nevedel som, kde mi hlava stojí.

V Inscenácii Zlatá lýra v DAB Nitra. (zdroj: DAB Nitra)

Ste doma v Nitre alebo v Bratislave?

Som z Bratislavy, aj moji rodičia tam žijú, ale už 12 rokov žijem v Nitre. Tam mám svoj domov, zázemie. Našťastie to nie je tak ďaleko.

Máte odložený sen, na ktorý nie je teraz čas, ale ešte si ho plánujete splniť?

Kedysi som sa venoval turistike, robili sme väčšie pešie túry, raz sme išli z Banskej Bystrice do Košíc pešo.

Ako dlho vám to trvalo?

Jedenásť dní. Trasu sme začali na Poľane, Veporské vrchy, Muránska planina a tak ďalej až do Košíc. Išli sme po stopách Jula Satinského, trasa je popísaná v jeho knihe Expedície 1973 – 1982.

Zopakovali sme ju 40 rokov po ňom, dokonca nám vychádzali aj presne tie isté dátumy. Ešte raz by som sa chcel na takúto túričku vydať.

A tiež som si vždy chcel zalietať paragliding, urobiť si kurz, ale potom mi jeden pilot hovoril, že je to nebezpečné a radšej nech skúsim vetroň. Tak možno budem raz aj na vetroni lietať.

Ide to s vaším riskovaním dolu vodou.

Už sa spúšťam zasa.

Zažili ste neúspech alebo kritiku, ktorá vás nakopla správnym smerom?

Ešte na VŠMU mi raz naša ročníková vedúca Milka Vášáryová vytkla, ako chodím a kto ma to tak učil. Nosil som totiž stále našuchovacie piškóty. Vraví mi: Okamžite si to vyzuj, zahoď to do koša a daj si normálne topánky!

Tak som sa teda sústredil a pred zrkadlom som sa učil chodiť. Dala mi príručku, a až vtedy som vedome začal pracovať s telom, začal som ho vnímať.

Mali ste v mladosti hendikep, s ktorým ste sa už naučili žiť?

Na škole mi raz povedala spolužiačka: Ty nás vždy tak pobavíš, urobíš nám srandu, imituješ a potom si ticho. Myslel som si, či je to moja vada, ale potom som si uvedomil, že nie je.

Prečo by som mal stále niečo vyžarovať a zabávať? Aj ticho je forma relaxu. Človek nemusí veľa rozprávať a veľa vecí ukazovať. Treba to ukazovať vtedy, keď treba, a rozprávať vtedy, keď je to k veci.

Na čo sa najbližšie tešíte?

Teším sa na každý deň, keď môžem byť s deťmi. Vyžadujú odo mňa naozaj náročné veci, napríklad sa s nimi aspoň trikrát do týždňa musím ponaháňať, to je pre ne teraz priorita. Aj keď sa mi nechce, zahrám, že mám náladu naháňať sa.

Takže sa tešíte, keď vypadnú z domu?

Áno. (Smiech.) Ale teší ma aj robota, veľmi ma začalo baviť nakrúcanie. Dlho som takúto príležitosť nemal a som za ňu veľmi vďačný. Baví ma to, režisér vždy všetko veľmi dobre vysvetlí a kolegovia sú skvelí.

Rozhovor vznikol pre programový magazín TV OKO/TV SVET.