Amy Winehouse bola výstredná a výnimočná. Iná ako film o nej

Keď sa zmieni meno britskej režisérky Sam Taylor-Johnsonovej, väčšine napadne erotická dráma Päťdesiat odtieňov sivej (2015). Priniesla jej úspech, ale uznanie asi nie.

Roky pred týmto filmovým hitom však Taylor-Johnsonová nakrútila snímku Nowhere boy (2009). A v nej rozprávala príbeh mladého Johna Lennona. K osobnostiam hudobného sveta sa teraz vracia vo svojej novinke. Volá sa Back to Black. Ten názov je jasnou indíciou a vedie k Amy Winehouseovej.

Hudobníčka a „klub 27“

Taylor-Johnsonová tak vstúpila na pôdu životopisných filmov o slávnych umelcoch, akých sa v poslednom období urodilo požehnane. Len pred pár mesiacmi bola v kinách snímka o Bobovi Marleym. Pripomenula legendu a zároveň ukázala, aké náročné je o nej rozprávať. Tvorcom titulu Bob Marely: One Love sa to príliš nepodarilo.

Tvorcom filmu Back to Black išlo o to, aby sa na Amy Winehouse nepozerali len ako na obeť z povestného „klubu 27“ (zomrela vo veku 27 rokov podobne ako Jimi Hendrix, Janis Joplin, Jim Morrison či Kurt Cobain), ale najmä ako na výnimočne talentovanú hudobníčku. Aspoň tak sa vyjadrila producentka Alison Owen.

A cez jej pesničky sa mali odkrývať aj nosné motívy jej života. „Chcela som príbeh Amy nakrútiť z jej pohľadu. Jediná pravda o jej živote sa skrýva v jej piesňach,“ uviedla režisérka Taylor-Johnsonová. „Preto som sa rozhodla vyrozprávať príbeh jej slovami, v jej textoch. V nich sa vyznáva zo svojej lásky, bolesti, zo svojich sklamaní. Sú plné hlbokých emócií a neraz aj drsného humoru.“

Babička, chlapi a chľast

Na začiatku sledujeme mladú Amy v širokom rodinnom kruhu. Zdá sa, že je vo svojom živle. Že je to prostredie, ktoré pre ňu veľa znamená.

Rozumie si najmä s babičkou. Chcela by byť ako ona. Štýlová žena so silnou osobnosťou. Obdivuje ju. A cíti jej lásku.

So vzťahom jej otca a matky je to už horšie.

S jej vlastnými vzťahmi s mužmi je to spočiatku nemastné-neslané. Má priateľa, ale vie, že pre jej temperament nie je tým pravým. Je na ňu príliš zdržanlivý, akoby ho život ničomu nenaučil. A tak zloží pesničku, v ktorej sa mu vysmeje. Je to prvý príklad toho, ako Amy reflektuje svoju životnú skúsenosť v tvorbe.

Po rozchode si užíva vzťahy na jednu noc, až kým v bare nenatrafí na Blaka. Keď z baru odchádza, vie, že sa zamilovala. Bezhlavo. No a láska jej prináša aj neznesiteľnú zraniteľnosť. Ak sa v tej láske otvárajú trhliny, Amy to ničí. Sama sa ničí, hlavne alkoholom. Či už ide o smrť milovanej babičky, alebo o Blakove zrady.

Mladá Amy mala veľmi blízko k svojej starej mame. (zdroj: CinemArt SK)

To už je obdobie, keď je na vzostupe jej hudobná kariéra. Aj v biznise ju zraňujú, lebo ňou chcú manipulovať. Neznáša to. Amy je silná osobnosť, ktorá bez problémov vynadá aj svojim chlebodarcom. Ako sama hovorí, nezaujímajú ju peniaze a sláva, iba hudba.

A jej tvorivý proces je priam závislý od toho, čo prežije. Nie je hudobníčkou, ktorá urobí desať hitov na počkanie, za jedno dopoludnie. Potrebuje niečo zažiť, aby mala o čom písať a skladať. Často však produkuje najlepšie pesničky vtedy, keď zažije niečo zraňujúce, keď je na dne. Ako v prípade Back to Black.

Blake a zase ten Blake

Zásadnú úlohu v jej život zohráva práve Blake. Tvorcovia filmu ukazujú, že ho bezhranične milovala. Stávala sa pri ňom nežnou a oddanou. Rozčuľovalo ju však, keď jej aj on neprejavoval dostatok lásky.

Spočiatku jej prekážalo, že Blake berie tvrdé drogy. Vyhovárala mu to. Keď sa však ich životy spojili do manželstva, zvrhlo sa na to spoločné deštruktívne orgie. Bulvárni fotografovia v nej získali ľahký terč.

Lenže bol tu ešte jeden problém, ktorý ju trápil. Nechcela byť totiž len v úlohe speváčky. Chcela byť matkou a vybudovať si s Blakom rodinné zázemie. Namiesto toho vyhrávala hitparády a dostávala Grammy.

Jack O'Connell ako Blake, speváčkin osudový muž. (zdroj: CinemArt SK)

Na týchto dvoch postavách a ich hereckých predstaviteľoch stojí veľká časť filmu Back to Black. K obsadeniu úloh pritom nemožno veľa namietať. Amy stvárňuje herecky nie veľmi skúsená Marisa Abela. Miestami sa na jej prejave tá neskúsenosť prejaví, ale nie zásadne a azda to mohla lepšie ustrážiť režisérka.

Citlivá Amy

Abela dokáže svojej hrdinke vtlačiť predovšetkým dievčenskú charizmu, citlivosť a citovosť. Občas ju v tejto polohe dobre podporí aj Taylor-Johnsonová a vznikne vydarená scéna. Ako keď sa Amy dozvie, že sa Blake s ňou chce po odlúčení opäť stretnúť a ona rozjarene odcupitá nekonečnou chodbou ako malé dievča za svojím milovaným rodičom.

V tých temnejších polohách je to už zložitejšie. Režisérke sa nepodarilo zachytiť zúfalstvo a sebadeštruktívnosť Amy tak, aby sa pred divákom plne odkryli ich hĺbky, so všetkým tým odporným, bolestivým, smutným i trápnym.

Platí to aj pre postavu Blaka, ktorého hrá Jack O’Connell. Charizma mu nechýba, len koncept jeho postavy naberá postupne akési tlmené kontúry a stráca energiu. Akoby sa režisérka najviac sústredila na scénu zoznámenia Amy a Blaka a pri ďalšom vývoji ich vzťahu zaradila neutrál.

Atribúty slávy sa takisto nedarí do rozprávania o postupnom „rozlaďovaní speváčky“ plne a presvedčivo zakomponovať. Najčastejšie sa tá sláva prejavuje hŕstkou bulvárnych fotografov, ktorí na ňu doliehajú (a občas pôsobia ako nedôsledne zinscenovaný komparz).

Pod kožu (?)

Celkovo sa Taylor-Johnsonovej nedarí snímke vtlačiť nejakú výraznú pečať a jej rozprávanie je konvenčné. V príbehu síce ukazuje, ako si Amy dáva tetovať telo pri každej životnej udalosti, ktorá je pre ňu dôležitá – aby bolo jasné, že sa jej zarývajú pod kožu a sú nezmazateľné. Lenže presne taká prenikavosť chýba samotnej snímke.

Back to Black je film, ktorý postihlo čosi podobné ako spomínaný titul Bob Marley: One Love. Divákovi sa pri ňom vracia na myseľ aj názov režisérkinho najslávnejšieho projektu. Jej novinka totiž nedokáže vykročiť zo sivej zóny priemernosti. Hoci hovorí o žene, ktorá bola výstredná aj výnimočná.