Sama o sebe vraví, že prirodzenejšie by jej bolo hrať subtílnejšie a menej dramatické postavy. Napriek tomu ju v divadle krátko po ukončení štúdia herectva obsadzujú do náročných postáv a na svojom konte má aj ocenený výkon vo filme Slúžka. „Uvedomujem si, že mnohé herečky na takéto úlohy čakajú a prechádzajú si rôznymi fázami, keď sledujú, ako niekto iný dostáva veľké roly a ony musia len trpezlivo čakať,“ hovorí herečka DANA DROPPOVÁ a tvrdí, že má len šťastie.
Herectvo študovala počas pandemických opatrení, keď sa študenti a študentky takmer nemohli stretávať a aj preto si do divadelnej praxe doniesla skôr filmovú techniku hrania. Jej prejav na odovzdávaní cien Slnko v sieti vyvolal veľké reakcie, no ona sama ho príliš nevnímala. Aj na odovzdávanie cien totiž dobiehala na poslednú chvíľu.
V rozhovore sa dočítate:
- Prečo je v jednom kole a ako rýchle tempo ovplyvňuje jej život,
- ako si pripravovala reč na odovzdávanie cien Slnko v sieti,
- ako prebiehalo štúdium herectva počas pandémie,
- prečo prijala ponuku hrať v regionálnom divadle a aké postavy v ňom hráva,
- ako vníma súčasné divadlo a či by malo byť také angažované,
- aký je rozdiel medzi prácou dvoch režisérov a či je správne, ak po premiére už inscenáciu nesledujú.
Nebolo ľahké nájsť pre rozhovor termín. Žijete hektické obdobie?
Takéto obdobie už trvá dva roky a veľmi náročne spájam osobný a pracovný život. Priateľ žije a pracuje v Martine. Ja žijem v Bratislave a pracujem v Trnave, takže stále cestujeme alebo sa presúvame. Viem, že máme veľké šťastie, keď máme jeden druhého a že hneď po škole máme angažmány v kvalitných divadlách, no má to aj svoje úskalia.
V takomto zhone ste absolvovali aj odovzdávanie cien Slnko v sieti?
Vlastne áno. Do budovy Slovenského rozhlasu, kde sa udeľovanie cien konalo, som prišla niečo po desiatej večer. Prezliekla som sa a usadila do hľadiska chvíľu predtým, ako sa vyhlasovala naša kategória.
Bol to deň, keď som hrala druhé predstavenie Búrlivých výšin za sebou, čo je už samo osebe ťažké. Je to náročná trojhodinová inscenácia, počas ktorej som stále na javisku a keď skončím, nemám už veľmi chuť na nič. Dievčatá v maskérni som poprosila, aby ma rýchlo po predstavení nalíčili, aby som čím skôr vyrazila z divadla a vlastne som to už len chcela mať rýchlo za sebou.
Krátko po odovzdaní som absolvovala mnoho rozhovorov, či už verejných, alebo osobných, no všetky boli vzácne, výnimočné, ale rýchle. Až na druhý deň som si pozrela záznam, a tak som si spätne uvedomila, čo všetko sa tam udialo.
Váš prejav bol však veľmi výrazný. Povedali ste, ako si ceníte, že cenu získal film, ktorý zobrazuje lásku dvoch ľudí rovnakého pohlavia, a že je zvláštne označovať lásku za chorobu. Mali ste ho pripravený?
Niečo som pripravené mala, ale bolo to skôr v bodoch. Tým, že to bolo také hektické, som vlastne len prišla, povedala som, čo som chcela, a potom odišla.
Prečo ste hovorili práve o tejto téme? Považujete tému LGBTQ+ ľudí osobne za dôležitú alebo išlo skôr o logické prepojenie s filmom Slúžka?
Išlo, samozrejme, aj o logické vyústenie z filmu Slúžka, no mám mnoho blízkych ľudí, ktorí nie sú len heterosexuálne orientovaní, a čiastočne s nimi prežívam to, ako sa cítia v našej spoločnosti. Túžim po tom, aby sme raz všetci mali rovnaké práva, ako aj rovnako vážené spoločenské postavenie a aby sa nikto nemusel báť slobodne a slušne žiť v našej krajine.
Neboli ste však jediná, kto mal silný prejav. Veľmi rezonovala napríklad reč Petra Bebjaka. Vedeli ste, že v ten večer zaznie toľko silných prejavov?
Nevedela. Ale neprekvapilo ma to. Dá sa odhadnúť, akí ľudia sa v tomto prostredí pohybujú a aké sú ich názory.
Na snímke si prevzala cenu v kategórii za najlepší ženský herecký výkon Dana Droppová za úlohu Anky vo filme Slúžka na odovzdávaní Národných filmových cien Slnko v sieti za rok 2023 (zdroj: Martin Baumann)Do akej miery sledujete politiku?
Žijeme v čase, keď sa, myslím, politika nedá nesledovať, lebo atakuje takmer úplne všetko. Dospeli sme do bodu, keď v mnohých ľuďoch začína narastať dojem, že môžu dávať voľný priechod nejakej surovosti, bezohľadnosti, vulgárnosti alebo ľudovosti v tom najhoršom zmysle slova. A toto správanie je posmelené práve správaním a spôsobom komunikácie viacerých členov našej vládnej garnitúry. Neviem však, či sa medzi sebou tak prchko komunikuje, alebo to bolo v ľuďoch rovnako prebudené aj predtým, len ja som teraz na tieto podnety o čosi citlivejšia.
Človek si sám, bohužiaľ, nevie urobiť taký komplexný, objektívny obraz o spoločnosti. Občas ma teda sužuje úzkosť, keď si uvedomím, že väčšinu môjho času žijem v bubline a o reálnom obraze našej spoločnosti viem veľmi málo. Potom dokáže človeka veľmi zaskočiť premýšľanie ľudí, o ktorom dúfa, že sa zo spoločnosti pomaly, ale isto vytráca.
V každom prípade je to veľmi znepokojujúce, frustrujúce. V mojom prípade v takej miere, že premýšľam nad tým, či a ako sa dá v takejto krajine ďalej slobodne a produktívne žiť.
Počas pandémie ste študovali na Vysokej škole múzických umení a patríte k tým, ktorí zažili dištančné štúdium. Ako si na toto obdobie spomínate a dá sa vôbec herectvo študovať diaľkovo?
Nedá sa to. Náš ročník mal šťastie, že prvé dva roky, počas ktorých sa najintenzívnejšie pracuje s pedagógmi aj so spolužiakmi, sme ešte prežili normálne. Potom, keď bolo treba pracovať s režisérmi na inscenáciách, to už bolo náročné.
