Článok je súčasťou SME Národné, pravidelnej prílohy denníka SME.
Umelecko-dekoračným dielňam Slovenského národného divadla radi hovoríme, že je to továreň na zázraky. Neexistuje totiž hádam nič, čo by výtvarníci a scénografi nevymysleli a remeselníci v divadelných dielňach by to nedokázali urobiť. Tam sa každý deň čosi vymýšľa, objavuje, špekuluje, dolaďuje a vyrába.
Návšteva divadelných dielní je aj pre nás, redakciu SME NÁRODNÉ, vždy veľkým zážitkom. Tentoraz vás spolu s nami vezmeme do obuvníckej dielne.
Do inscenácie ušijú aj sto párov topánok
Obuvnícka dielňa patrí v Umelecko-dekoračných dielňach SND pod kostýmovú výrobu. Pri vstupe hneď viete, kde sa nachádzate – ovanie vás nezameniteľná vôňa kože, obuvníckych farieb a lepidla.
Drevené regály od zeme až po strop sú plné farebných chodidiel – obuvníci ich volajú kopýtka. Sú to formy pre budúce topánky vo všetkých tvaroch aj veľkostiach, preto ich je tak veľa, vysvetľuje nám majsterka obuvníckej dielne Magdaléna Kozová.
V divadelných dielňach pracuje už takmer tridsať rokov, z toho je jedenásť rokov majsterkou. Obuvnícke remeslo si vybrala viac-menej náhodou.
„Keď som končila základnú školu, mama sa ma pýtala, čo chcem robiť. Ako väčšina deciek v tom veku som povedala, že neviem. Mama mi preto navrhla, či nechcem byť krajčírka ako moja sestra, ktorá sa v tom čase už učila za krajčírku. Sestra však protestovala, že načo budeme mať dve krajčírky v rodine a nech idem za obuvníčku. Súhlasila som,“ približuje svoju genézu Magdaléna.
„A odvtedy som tu v Umelecko-dekoračných dielňach SND. Ja som sa už učila pre divadlo a nechali si ma tu. Začala som ako šička zvrškov, a keď odišiel majster obuvníckej dielne, ponúkli mi jeho miesto. Mala som tu kolegyňu, ktorá šila, aj kolegu, ktorý rezal, ale časom odišli, takže teraz som majsterka a zároveň aj režem a šijem. Teraz sa už nikto neučí za obuvníkov, čo je smutné. Keď to tu dobojujeme my a odídeme do dôchodku, neviem, čo bude ďalej,“ dodáva majsterka.
Tajomstvo úspechu dobrých šepkárok: Najlepšie je, keď ich diváci nevidia ani nepočujú Čítajte Obuvnícku dielňu sme navštívili krátko po premiére baletu Manon, keď si remeselníci mohli aspoň na chvíľu vydýchnuť. Výpravná inscenácia obuvnícku dielňu dosť vyťažila. Spolu do nej ušili približne sto párov topánok.
„Balet nám dal zase zabrať. Výtvarníčka si do Manon vymyslela baletné čižmy, ale také, aké sme doteraz ešte nikdy nerobili, takže to bola pre nás veľká výzva. Sme milo prekvapení, že to na javisku funguje. Doteraz sme robili baletné čižmy buď na šnurovanie, alebo so zipsom, tieto boli s gumou, bez šnurovania, dávali sme tam neoprén. Len si to mali natiahnuť na nohu a malo to držať. Myslím si, že sa to dobre podarilo,“ hovorí Magdaléna.
Magdaléna Kozová, majsterka obuvníckej dielne v Umelecko-dekoračných dielňach SND (zdroj: Jana Alexová)Aj tieto topánky môžu robiť otlaky
Obuvnícka dielňa šije topánky pre všetky tri súbory, no práve obuť balet je podľa Magdalény najnáročnejšie.
„Je to špeciálna obuv, nie je to bežná topánka, lebo musí byť mäkká, aby sa v nej dobre tancovalo. Napríklad baletné cvičky sa nakupujú, u nás sa prípadne len farbia, ak je taká požiadavka,“ objasňuje majsterka.
Miery chodidiel všetkých členov divadelných súborov vrátane operného a baletného zboru majú v obuvníckej dielni podrobne zadokumentované. Podľa nich potom každému šijú topánky presne na mieru.
Majsterka Magdaléna nám hneď s úsmevom vyvracia aj mýtus, že takto vyrobená topánka vás nikdy neotlačí.
„Všetky topánky, ktoré sú nové, určite urobia nejaký otlak. Ale aj keď sa vyrobia topánky a tlačia, máme na to riešenie. Máme napínače obuvi a stačí dvadsaťštyri hodín, aby topánka povolila. Našu obuv vyrábame väčšinou z kože a kožená topánka vždy povolí, niekedy aj centimeter do šírky, nie je problém,“ vysvetľuje majsterka.
„Ale, samozrejme, že sme spokojnejší, keď topánky netlačia. Teraz sme robili operu Hubička, v ktorej spieval nový spevák a prišiel nám osobne poďakovať, že také dobré čižmy ešte nemal. Takže to je pre nás veľkou odmenou. Najhoršie je, keď už na kostýmovej skúške vidíme, že držia topánky v rukách, vtedy hneď vieme, že je problém. Je iné, keď sem prídu vyskúšať kostým a topánky a päť minút
v nich postoja. Potom prídu do divadla a tam je napríklad šikmá plocha,“ dodáva.
Obuvnícka dielňa v Umelecko-dekoračných dielňach SND (zdroj: Jana Alexová)Niekedy je lepšie nakupovať
Zaujíma nás, ako vzniká topánka.
„Príde výtvarník, povie nám svoju predstavu, ako by to malo vyzerať a čo od nás chce. Z akého materiálu by mali topánky byť – či chce z látky, kože, alebo čohokoľvek, vyberie si kopyto – teda tvar topánky – či majú byť špicaté, hranaté, guľaté a podobne, zadefinuje aj výšku podpätku. Následne sa podľa jeho predstavy spraví vzor, najskôr z papiera a potom sa to dá na kožu, z ktorej vzor povyrezávam, zlepím a pozošívam. Ak je veľa párov topánok, pomáha mi rezať kolega. Tento zvršok posuniem kolegom, ktorí ho natiahnu na kopýtko, urobia podrážku,
dajú stielku a je z toho hotová topánka. Ku mne sa to potom vráti kvôli šnúrkam alebo prackám, prípadne iným detailom, ktoré treba ku koncu doladiť,“ opisuje proces vzniku novej obuvi majsterka.
Dodáva, že najviac práce je vytvoriť a do detailov doladiť prvý kus. Následne – ak vyrábajú viacero rovnakých – je to už rutinná práca ako na páse.
„Ale pokiaľ je každý pár iný, tak človek nad tým musí porozmýšľať, ako to bude fungovať, aby to bolo praktické pre hercov, tanečníkov a spevákov. Musíme zohľadniť, či majú rýchle prevleky, alebo nie, či to potrebujú rýchlo obuť alebo vyzuť. Je to zaujímavá práca. Nie je to ťažká robota, keď človek chce, tak
sa naučí všetko. Veľa je o komunikácii, ale vždy sa dá spraviť nejaký kompromis,“ myslí si Magdaléna.
Bez nich by sa v divadle nehralo. Kto je sivá eminencia každého divadelného predstavenia? Čítajte Nie všetky topánky sa však šijú v Umelecko-dekoračných dielňach. V prípade inscenácií, ktoré sú oblečené v súčasných kostýmoch, je podľa majsterky niekedy lepšie kúpiť už hotové topánky.
„Veľa sa nakupuje. Ak naozaj stačia bežné poltopánky alebo lodičky, tak je jednoduchšie a možno aj lacnejšie ich kúpiť,“ vraví Magdaléna.
Často im však na stole pristanú aj špeciálne požiadavky.
„Bola rozprávka Mechúrik Koščúrik, do ktorej sme robili čertovské kopyto alebo žabaciu nohu. No a špeciálna bola aj hra Richard III., v ktorej mal Tomáš Maštalír mať takú topánku, aby v nej kríval. To sme museli do detailov vymýšľať, aj sme si ho sem párkrát zavolali, aj sme išli za ním do divadla, aby si náhodou neublížil, pretože to bolo krivé. Aj to bola pre nás výzva, ale dopadlo to dobre a všetko sa podarilo,“ uzatvára majsterka.
