Hlúpe vtipy, príšerné texty a hrozné výkony. Prečo na toto porno všetci tak radi spomínajú?

Pán doktor, čo mám robiť? Moja žena postupne sčervenie, sfialovie a potom zmodrie. A kedy sa jej to deje? pýta sa lekár. Keď ju škrtím, odpovie muž.

Podobných vtipov zaznie počas estrády mnoho. Bodrý konferencier potom nechá publikum hlasovať, ktorá z príšerných anekdot je najveselšia, a aby toho nebolo málo, vtipy sú prekladané hudobnými číslami.

V tých sa to, ako inak, len tak hemží jednoduchými rýmami ako láska-vráska, chytia-bytia či rada-brada a spieva sa buď o ničom, alebo o mieri.

Trápnosť a nevkus sú priam hmatateľné a cítia ich aj vystupujúce herečky.

„Ešte tri takéto estrády a kúpim si novú škodovku,“ vraví na cigarete vo foyer jedna z nich. „Ja tu musím byť, aby som mohla točiť na Barrandove,“ povie bez okolkov druhá. Potom sa všetky vrátia na javisko a ďalej zabávajú zamestnancov z Dimitrovky.

Len pred pár rokmi sa pritom všetci stretli na natáčaní ambiciózneho projektu, ktorý v metaforách odkazoval na smrť Jana Palacha a ktorý nikdy nikto okrem cenzorov nevidel.

V čase, keď sa na ministerstve kultúry hovorí o návrate k normálnosti, uviedlo bratislavské Divadlo P. O. Hviezdoslava inscenáciu s názvom Prešporské porno o období normalizácie.

Nepríjemná cenzorka s priveľkým sebavedomím a mocou

Po Pressburger Fight Club a Pozsony Dance Club ide o ďalšiu inscenáciu, ktorou chce DPOH hovoriť o súčasnej situácii na pozadí bratislavských reálií.

Autorka textu a režisérka Valeria Schulczová si tentoraz vybrala ako dôležité miesto neologickú synagógu na Rybnom námestí, ktorú v roku 1969 pre výstavbu Mosta SNP zbúrali spolu s časťou podhradia.

Synagóga v posledných rokoch svojej existencie slúžila ako televízne štúdio a mladá režisérka (Annamária Janeková) sa tu pokúša vytvoriť televíznu inscenáciu Hviezdoslavovej hry Herodes a Herodias.

Nie všetci z obsadených hercov a herečiek na prvú dobrú rozumejú, aké metafory sa krátko po protestnom Palachovom akte pokúša do inscenácie „prepašovať“. Cenzorka (Kristína Tormová), ktorá si iniciatívne príde natáčanie skontrolovať, však inotajom rozumie veľmi dobre.

A diváci zas veľmi dobre rozumejú, koho má predstavovať dobre oblečená, nepríjemná žena s priveľkým sebavedomím a mocou.

Nemusela by sa dožadovať, aby bol Herodes oblečený v kroji ani povedať, že slovenská kultúra má byť slovenská a žiadna iná.

Annamária Janeková, Marcela Cmorejová (zdroj: Monika Mahútová)

Záverečná pointa nepríde. Pre istotu

„Potlesk je potlesk“, povzdychne si v jednej chvíli Tormová ako režimistická cenzorka. Je zjavné, že úlohu celebrity, ktorá sa dostane k moci, len aby sa znova mohla stať celebritou, si užíva nielen ona, ale je aj zdrojom vtipov pre celú inscenáciu.

Keď publikum „dobrovoľne“ dospeje k rozhodnutiu, že práve jej príšerné vtipy boli počas estrády najvtipnejšie, odnáša si zlatú sošku. Tá nápadne pripomína cenu OTO. A smeruje k nej aj nevypovedaná pointa poslednej scény. Prečo nevypovedanej? Nuž, pre istotu.

Schulczová poctivo a zručne využíva princíp divadla v divadle. Veľmi dobre pracuje nielen s Hviezdoslavom - a na tomto mieste treba oceniť aj frčku do nosa tým, ktorí potrebujú vysvetliť, kedy je hlava odťatá a kedy nie - ale aj s ohavnými estrádami.

Tieto normalizačné pásma prznili umenie, no v spomienkovom optimizme niektorých generácií zostávajú stále ako najvyššia méta televíznej zábavy.

Režisérka spolu s výtvarníkom Pavlom Andraškom a hudobníčkou Marcelou Cmorejovou budujú obsahový aj vizuálny gýč, ktorý sa tváril ako zábava pre masy, v skutočnosti išlo v lepšom prípade o systematické otupovanie, v horšom o propagandu.

Majstrštikom gýču je v tomto smere najmä clivá balada s refrénom: „Mier, mier, chceme mier. Súdruh Regan čítaj z našich pier.“

Áno, toto bolo skutočné normalizačné porno.

Anikó Vargová, Bronislava Kováčiková, Kristína Tormová (zdroj: Monika Mahútová)

Viac dôvery v divákov

Slabinou inscenácie je až rukolapná potreba vysvetľovať a používať takú hustú záchrannú sieť, že ňou nemôže prepadnúť ani jedna myšlienka či metafora.

Inscenácia to pritom nepotrebuje. Príbeh je dostatočne prehľadný, herci a herečky sa môžu voľne pohybovať vo svojej komfortnej zóne alebo si odskočiť k zábavnej štylizácii. Dôveru by inscenácia mohla prejaviť aj divákom.

Tí už v tretej časti cyklu bezpochyby tušia, kam ich majú historické paralely priviesť.

Inscenácia je pritom najzaujímavejšia nielen v humore a správne využitých gýčoch, ale aj v tých momentoch, kde ukazuje neistotu, paranoju a neúprimnosť, ktorú režim medzi ľudí rozosieval.

Príkladom je vyústenie postavy, ktorú stvárňuje herečka Anikó Vargová.

Matka dvoch detí, ktorá nechce mať žiadne problémy, kolegov upozorňuje, aby o niektorých veciach nehovorili nahlas a od réžie si pýta menej škodlivé vtipy. Keď v jednej chvíli na javisku prepadne v totálny amok a chrlí jeden hlúpy vtip za druhým a evidentne sa zosype, nie je potrebné nič vysvetľovať ani dopovedať. Koncovku si každý spraví sám.