Galerista Bernáth: Prekvapuje ma, ako rýchlo sme nabehli na cestu orbanizácie

Po prezidentských voľbách ľudia často písali na sociálne siete o tom, ako by sa najradšej odsťahovali zo Slovenska. Galerista NIKOLAS BERNÁTH má však pocit, že na nás za hranicami nikto nečaká.

„Aj keď je ťažké žiť na Slovensku, rovnako ťažké je pôsobiť v zahraničí. Paradoxne, mnoho etablovaných umelcov a umelkýň tu malo doteraz podmienky, ktoré boli prajnejšie ako inde v Európe,“ konštatuje Bernáth s tým, že doterajšiu podporu Fondu na podporu umenia (FPU) im závideli mnohí zahraniční partneri. Po schválení nového zákona, ktorý vezme rozhodovanie o dotáciách z rúk odborníkov a dá ich politickým nominantom, však cíti strach a obavy z budúcnosti.

Bernáth, ktorý sa umiestnil v rebríčku najvplyvnejších lídrov pod 30 rokov magazínu Forbes, založil VUNU Gallery v Košiciach a nedávno otvoril ďalšiu s rovnakým názvom v Bratislave. „Šlo nám však predovšetkým o jeden dôležitý moment a to demokratizovať súčasné umenie,“ hovorí.

O diele Lúka, ktoré je súčasťou aktuálnej výstavy Moniky a Bohuša Kubinských, hovoril nedávno verejne poslanec Roman Michelko z SNS ako o „nejakej plachte“, s tým, že pri tvorbe boli použité spermie a iné telesné tekutiny. Podľa neho to bola „posledná kvapka“, ktorá poslancov presvedčila, aby schválili zmeny vo Fonde na podporu umenia, ktorý vznik diela podporil. Maľba Lúka však bola vytvorená na zošitých vyradených obliečkach, sú na nej odtlačky rastlín nazbieraných na lúkach. Ako vnímate takéto vyjadrenia politikov, ktorí rozhodujú o chode kultúrnych inštitúcií?

V prvom rade mi je ľúto Moniky a Bohuša Kubinských, keďže viem, že sa na tento projekt dlho pripravovali a tešili. Nevyžiadaná reakcia, s akou sa stretli, nie je adekvátna, avšak ani ojedinelá. Podobne nedávno dopadlo dielo výtvarníka Ota Hudeca, s ktorým aktuálne reprezentuje Slovenskú republiku na azda najvýznamnejšej medzinárodnej prehliadke súčasného umenia - Benátskom bienále. Okamžite po otvorení toto dielo kritizovala, aj keď nie takto vulgárne, ministerka kultúry.

V oboch prípadoch však ide zo strany politikov o brutálne nepochopenie. U Kubinských zmiatla použitá technika, u Hudeca si zas na ministerstve zmýlili protivládny protest s umeleckou performance o vykorisťovaní a zároveň ochrane prírody, konkrétne stromov.

Umenie je politikum a časť politickej reprezentácie má o kultúre na Slovensku vlastnú predstavu. Nikto pritom vlastne netuší akú. Čoskoro sa to možno dozvieme, avšak zrejme spôsobom „síce neviem, čo chcem, viem však, čo nechcem.“ Je legitímne mať názor a vyjadriť ho, no spomenutí, ale ani ďalší iní ľudia v umení, si takýto masochistický jazyk nezaslúžia. Chcem len dúfať, že táto negatívna reklama pritiahne na dané projekty viac diváckej pozornosti, ktorú si naozaj zaslúžia.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok "Protislovenská aktivita" v Benátkach. Šimkovičová si predvolala šéfku SNG Kusú Čítajte 

Z kultúry sa stalo akési bojové pole. Mali by vo vláde rozumieť umeniu?

Nemusia rozumieť umeniu. Mohli by však mať aspoň istú kultúrnu citlivosť. Samozrejme, človek by mohol očakávať nejaký všeobecný rozhľad, ale nezabúdajme, že súčasné umenie je marginálnou záležitosťou.

Percento ľudí v spoločnosti, ktorí sa oň zaujímajú, je nízke, a tak ani nemôžeme očakávať od vládnej garnitúry či poslancov plošné pochopenie. To by bolo deluzionálne.

Aký dosah má na vás aktuálne dianie v kultúre?

Zatiaľ necítim žiaden exekutívny dosah. S VUNU Gallery sme po košickom priestore, ktorý má aktuálne stabilnú podporu od FPU, pred necelým mesiacom otvorili i nový priestor v Bratislave. Peniaze z grantov z minulého roka zatiaľ nikto v prípade galérií nezastavil.

Čoskoro však príde jeseň, obdobie keď sa na FPU žiada o dôležité granty pre vizuálne umenie. Ide o peniaze, ktoré zaručujú fungovanie mnohých subjektov a v tomto segmente je cítiť strach a obavy z toho, čo bude.

Dosah je možné cítiť v jazyku, v atmosfére spoločnosti, v traume a bolesti, ktorá z celej situácie vyplýva. Viem aj o ľuďoch, ktorí pracujú napríklad vo filme a tí cítia napätie z Audiovizuálneho fondu, ale to chce zrejme širšiu anketu.

Zároveň vidíme, že sa kultúrna scéna mobilizuje: konajú sa protesty, vznikajú rôzne iniciatívy. Čo nám to hovorí o kultúrnej obci?

Umelecká scéna sa mobilizovala stále, poznáme to z histórie. Umenie odjakživa reflektovalo dianie v spoločnosti. Je dobré, že vznikajú iniciatívy, pretože ak by neboli, vyzeralo by to, že vláda má absolútnu pravdu. Je dôležité ukázať, že existuje aj iný hlas.

Je to však dvojsečná zbraň.

Kultúrna a špeciálne výtvarná obec sa zároveň aj atomizuje, štiepi sa. V umení sú totiž často i mučeníci, ktorí sa bičujú aj navzájom.

Je tu však niekto, kto má politický vplyv a s kultúrou veľký problém, a my sa aj napriek tomu vo vnútri delíme. To vnímam ako rovnako závažný problém.

VUNU Gallery.´Galerista Bernáth sa snaží demokratizovať súčasné vizuálne umenie. (zdroj: Archív Nikolas Bernáth)

Má nezávislá scéna silnejší hlas v odpore ako inštitúcie zriaďované štátom?

Ľudia v inštitúciách majú špeciálne problematickú situáciu. Žijú v tom denne. Nezávidím im a nemôžem ich ani súdiť, sám neviem, ako by som sa v tejto atmosfére správal.

Z môjho blízkeho okolia nemám pocit, že by sa inštitúcie báli. Náš, pre Košice najbližší partner, je organizácia K13 – Košické kultúrne centrá. Ide o mestský podnik a jeho riaditeľ sa nikdy neobával vyjadriť svoje postoje k spoločenským otázkam. Vysoká škola výtvarných umení je tiež hlasná, rektorka, pedagogický zbor či študentstvo - všetci zaujali jasný postoj, sú silní a jednotní.

Na Fakulte umení v Košiciach, kde pôsobím ako doktorand, je však situácia celkom iná. Fakulta je súčasťou kolosu Technickej univerzity a tá vysiela zvláštne signály. Nejdem vkladať nikomu žiadne slová do úst, nejde o nátlak či represie, no je tam cítiť určité napätie.

Nedávno som zachytil pojem orbanizácia. Spolupracujem s maďarskou umeleckou scénou, máme tam partnerov, sám som slovenský Maďar. Poznám z prvej ruky príbehy rôznych ľudí a prekvapuje ma, ako rýchlo sme na túto cestu nabehli.

Aká tam je situácia?

Situácia, do ktorej ich Viktor Orbán a vládna garnitúra dostali, ich donútila vytvoriť si vlastné mechanizmy, ako prežiť. Napríklad prišiel zahraničný investor, ktorý postavil veľký komplex ateliérov, ktoré si môžu ľudia z umenia prenajať.

Ľudia operujúci v kultúrnych štruktúrach sa obzerajú za podporou zvonku. Mnohé udalosti, ktoré sa tam konajú, majú zahraničných partnerov, tí pomáhajú, aby tamojšia kultúra prežila. V Maďarsku zároveň funguje široké spektrum komerčných galérií, ktoré vedia predávať umenie. Museli si skrátka nájsť ekonomické cesty ako financovať umenie mimo štátnej pomoci.

Na druhej strane existujú disciplíny ako súčasný tanec, performance i materiálne formy umenia, ktoré sa dostávajú veľmi ťažko do tejto trhovej roviny a potrebujú podporu.

Môže sa Slovensko takýmito riešeniami inšpirovať?

Sme menšia krajina, nemáme takmer dvojmiliónové mesto, ako je Budapešť, ktorá má aj okrem iného enormný turizmus. Myslím si, že našou cestou je vytvárať lokálne momenty v podobe podujatí, kde sa umelecký svet na istý čas stretne, zomkne a upúta ľudí.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Fond na podporu umenia čaká paralýza. Hlas nie je jednotný, jeho ovládnutiu zrejme ustúpi Čítajte 

Zo zahraničia poznáme prípady, keď veľtrhy, filmové festivaly alebo iné veľké podujatia dokážu naštartovať širšie procesy. Nemusí ísť pritom len o Bratislavu alebo Košice. Na týchto udalostiach môžu vzniknúť nové spolupráce. Cestou však je ekonomizovať sa, od toho sme si odvykli alebo nikdy nenavykli. Nedá sa to však prirodzene aplikovať na celú umeleckú scénu.

Myslíte si, že z obáv, aby neprišli o podporu, bude dochádzať k autocenzúre?

Ak tu nastanú skutočné represie a nebudú podporované projekty, ktoré riešia pre niekoho problematické témy, napríklad inakosti, migrácie, či reflektujú situáciu v spoločnosti, dôjde k zmenám najmä v uvažovaní a písaní grantových prihlášok, ktorých úspešnosť predurčuje realizáciu a formu projektov.

Zrazu sa takéto témy môžu menej alebo nemusia vôbec akcentovať, prípadne sa budú hľadať spôsoby, ako sa nejako zaobalia, skryjú, prepašujú.

Rektorka VŠVU Bohunka Koklesová napísala komentár o tom, že rozhodnutia ministerstva kultúry zasiahnu nastupujúcu generáciu vizuálnych umelcov: predsa len tvoria a reflektujú to, čo sa deje v spoločnosti. Myslíte si, že budú zo Slovenska odchádzať?

Určite, to sa však deje už roky. Tí najmladší, ktorí majú 17 - 18 rokov a chcú sa venovať umeniu, stoja pred rozhodnutím, na akú vysokú školu pôjdu. Práve pri nich je ten najväčší otáznik. Nesúvisí to len s politickou situáciou, ale aj s kvalitou škôl, s veľkosťou krajiny a možnosťami. Kvalitnejší, rozhľadenejší ľudia majú prvú zastávku minimálne v Prahe alebo ďalej vpravo na mape.

Na sociálnych sieťach bolo možné vidieť naratív toho, ako sa po jednotlivých voľbách chcú mnohí ľudia odsťahovať či odísť zo Slovenska. Mám však pocit, že na nás za hranicami nikto nečaká. Aj keď je ťažké žiť na Slovensku, rovnako ťažké je pôsobiť v zahraničí. Paradoxne, mnoho etablovaných umelcov a umelkýň malo doteraz podmienky, ktoré boli prajnejšie ako inde v Európe. Doterajšiu podporu FPU nám závideli mnohí naši zahraniční partneri.

Založili ste VUNU Gallery v Košiciach a v Bratislave a v spolupráci s mnohými domácimi a zahraničnými partnermi vytvárate priestor súčasnému umeniu. Snažíte sa prinášať nové umenie, s ktorým sa ľudia zatiaľ nemali možnosť veľmi stretnúť. O aké umenie teda ide?

Človek chce stále prinášať niečo nové, či už kvôli sebe, kvôli publiku, scéne ako takej alebo spolupráci. Pre nás je dôležité prinášať veci zvonka na našu scénu. Nejde však o odvrátenie sa od toho, čo máme doma, no je dobré zväčšovať pole pôsobnosti a miešať to.

Prvá výstavu, ktorú sme otvorili v Bratislave, je takmer kompletne medzinárodná. Ide o umelcov a umelkyne ako Tudor Ciurescu, Eliza Douglas, Thilo Jenssen, Botond Keresztesi, Julian-Jakob Kneer, Tim Plamper, ale i Viktor Frešo. Sú to mladší ľudia, s ktorými dlhodobo spolupracujeme, no aj etablovaní, ktorých nájdeme v popredných svetových galériách.

Zrazu sa prepája globálna scéna s tou lokálnou. To je to najlepšie, čo sa nám môže diať. Zároveň to môže otvoriť ďalšie cesty financovania.

VUNU Gallery v Bratislave. (zdroj: @_isonative)

Veľa ľudí môže mať pocit, že súčasné vizuálne umenie môže byť pre nich nepochopiteľné. Prečo by mu však mali dať ľudia šancu?

Umenie tvorí jeden zo znakov našej civilizácie, kultúrnosti človeka. Ak niektorí ľudia hovoria, že ich nezaujíma umenie, tak nehovoria pravdu. Takmer každý počúva hudbu alebo pozerá filmy, chodí na festivaly.

Umenie je zároveň i krásne, to platilo v 15. storočí a platí to i dnes. Niekedy na to až nihilisticky zabúdame. Dá sa v ňom nájsť rozšírenie vedomia, vyrušuje človeka z bežnej reality, je to ten najmenej škodlivý rauš.

Môže to však pôsobiť, že je určené len pre akúsi elitu. Nie je súčasné umenie len pózou?

Možno, na prvý pohľad, v príkrom rozpore k mojej predošlej odpovedi dodám, že umenie je často zbytočne romantizované. Netreba zabúdať, že má i praktickú stránku, je to totiž aktivita, ale i komodita, ako každá iná. Má však svoje špecifiká a pre tie širšia masa, prirodzene, nemá až také pochopenie.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Dezinfoscéna silnie aj v kultúre. Čo je pravda o tom zvrhlom umení? (komentár) Čítajte 

To súvisí aj s tým, že nám chýba elementárna vedomosť už na základných školách. Výtvarná alebo hudobná výchova bola v mojej triede vždy voľnou hodinou. Toto sme na základných a stredných školách zanedbali. Vždy som sa i na gymnáziu zamýšľal nad tým, prečo je predmet umenie a kultúra v hierarchii nižšie ako matematika. Napriek všetkej úcte k exaktným vedám, vývoj doby ukazuje, že takáto hierarchia neobstojí.

Umeniu teda nemusí človek rozumieť, no stačí, že v ňom vyvolá zvedavosť?

Ja sám napríklad nerozumiem športu. No keď hrajú „naši“, tak si to niekedy pozriem. Neviem však, čo je ofsajd. Ide však o bazálnu emóciu, ktorú z toho mám, či už vyhrajú alebo prehrajú. Pritom neviem, čo sa tam deje, aké sú pravidlá.

Vážna hudba použitá v bežnej reklame dokáže v človeku vyvolať niečo silné, aj vtedy, keď nevie, kto je jej autorom, aký hudobný smer reprezentuje a v akej stupnici bola napísaná.

Dostávame sa tak na začiatok, keď som hovoril o politikoch. Platí to aj pre ostatných ľudí: nemusia umeniu rozumieť, stačí, ak sú citlivejší a vnímavejší.

Priestory VUNU Gallery v Košiciach. (zdroj: Archív N. B.)

Darí sa vám súčasné umenie približovať mladým ľuďom?

Začínali sme po projekte Európske hlavné mesto kultúry, čo bolo nevídanou záležitosťou v histórii našej krajiny. Košice sa dočkali veľkej vôle od miestnej umeleckej scény, ale i obrovskej dotácie a mesto sa zmenilo od základov. Bol to veľmi silný moment, mesto zmenilo dušu i telo. Naštartovalo sa mnoho procesov v kultúre, no neskôr tam bola samozrejme i pachuť pre otázky ohľadom financovania, to je však iná téma.

Mali sme v tej dobe ako študenti pocit, že je veľa inštitucionalizovanej kultúry zhora a málo tej zdola, nezávislej. Započali sme tak s mojím vtedajším pedagógom Richardom Kittom kultúrny priestor Kotolňa, ktorá bola kedysi reálnou kotolňou tabakovej fabriky a mala výnimočný postindustriálny genius loci.

Neskôr som s priateľmi založil VUNU Gallery. Šlo o novú energiu, snažili sme sa pracovať so zaujímavými, miestne špecifickými prostrediami, ktoré dobre fungujú s umením. Ľudia boli zvedaví a lákalo ich to.

Vernisáže sme poňali ako spoločenské udalosti s hlasnou hudbou, otvorenou a zároveň bezpečnou atmosférou. Šlo nám však predovšetkým o jeden dôležitý moment a to demokratizovať súčasné umenie.

O podobné koncepty sa snažia viacerí ľudia. Napríklad festival Tanečno, ktorý do Námestova prináša súčasné tanečné umenie a sprístupňuje umenie pre všetkých.

Nemôžeme sa len sťažovať, že širšia populácia nám nerozumie: že sú to nejakí hulváti, ktorí nerozumejú súčasnému umeniu. Samozrejme, že tomu nerozumejú, veď my sami tomu veľakrát nerozumieme. Ide často o sofistikované, nové formy umenia, každý chce priniesť predsa niečo nové.

Je dobré, keď sa aj tieto formy snaží niekto spopularizovať. Potiahne tak špecifickú, marginálnu tému širšiemu publiku a priťahuje mladých a nových ľudí.

Nie sme krajina s veľkou umeleckou históriou. Nemáme vzťah k opere ako Rakúsko či dejiny výtvarného umenia ako Francúzsko, Taliansko. Chýba nám podobný veľký moment. Za posledných desať rokov sa však výrazne zmenila komunikácia galérií či iných inštitúcií. Umenie je tak prístupnejšie, otvorenejšie. Snažia sa dostať divákov a diváčky „dnu“.

My sme sa snažili preraziť cez atmosféru a emóciu. Všetky kroky, ktoré som mohol v danom momente urobiť, vždy smerovali práve k tomu pritiahnuť ľudí k súčasnému umeniu, no zároveň si ponechať kvalitu.